Novovzniknutou Weimarskou republikou snažiacou sa nastoliť demokratický režim otriasali nepokoje a prevraty. O jeden z nich sa v roku 1923 pokúsil neznámy, ale ambiciózny líder národných socialistov Adolf Hitler. Hoci sa pokus o puč nevydaril, strana bola zakázaná a Hitler skončil vo väzení, extrémne pravicové zmýšľanie národa, spôsobené ponižujúcimi podmienkami z Versailles sa vybiť nepodarilo. Preto mohol Hitler po návrate z väzby bez problémov pokračovať tam, kde skončil. Jeho charizmatické prejavy sľubujúce Nemcom lepší život sa stretli s veľkou popularitou a čoskoro sa jeho NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) dostala do parlamentu.

Remarque si v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie pomocou armády pouličných bitkárov v hnedých košeliach (SA), užíval kozmopolitný život Berlína. Tu od roku 1925 pracoval ako redaktor v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov na to sa stihol aj prvýkrát rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej ľahšej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957.

V srdci Nemecka sa z Remarqua začal stávať úspešný spisovateľ; v novinách Sport im Bild uverejňoval svoj ďalší román Vábivé horizonty (1927), ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nové, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo. Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol až spomínaný román Na západe nič nové (1928, 1929). Paradoxne ho však prvé oslovené vydavateľstvo - vydávajúce noviny Sport im Bild - odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlad si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo dostal jeho autor od Fishera okamžitú výpoveď.

Remarque v príbehu o mladom nemeckom vojakovi Paulovi Bäumerovi opísal realitu prvej svetovej vojny, ktorej sa sám ako vojak porazeného Nemecka zúčastnil. Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru (september 1929). Vďaka enormnému úspechu sa novinový román dočkal aj knižného vydania (1929) a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (réžia Lewis Milestone), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané.
O rok neskôr sa Remarque dočkal ďalšej nominácie na Nobelovu cenu, ale tentokrát za mier. Navrhli ho na ňu vojnový spravodajca profesor Sigismond Cybichowski a N. M. Butler.

V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Cesta späť (1931), v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie sa so spoločnosti. Situácia v Nemecku však už bola napätá a vydanie ďalšieho Remarquovho pacifizmom nasiaknutého románu mu existenciu v militantnom štáte nijako neuľahčovalo. Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil prepychovú vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco na Lago Maggiore (Tessin, Švajčiarsko), kde sa v predtuche budúceho prenasledovania natrvalo usadil (1931) a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancie, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali aj obrazy od Van Goga, Picassa alebo Degasa a Cézanna - dvoch jeho najobľúbenejších maliarov - rovnako aj práce od Renoira, Rubensa a mnohých ďalších.

Remarquove obavy z nacizmu sa ukázali ako opodstatnené; rok po jeho odchode z Nemecka vyhrali nacisti parlamentné voľby. Staručký prezident Hindenburg, hrdina svetovej vojny, vymenoval Hitlera novým kancelárom. Bol to začiatok konca Weimarskej republiky. Po Hindenburgovej smrti už Hitlerovi nič nebránilo naplno rozbehnúť svoju politiku, ktorej cieľom bolo pripraviť Nemecko na totálnu vojnu. Svoju vojnu na kultúrnom poli však neodkladal nový minister propagandy Joseph Goebbels. Už v marci 1933 sa nechal počuť, že je potrebné zjednotiť kultúru a politiku. Následne na to vznikla nová ustanovizeň - Ríšska kultúrna komora, do ktorej sa museli prihlásiť všetci nemeckí umelci, pokiaľ chceli aj naďalej pracovať. Goebbelsove úsilie dostať pod kontrolu kultúrny svet podporil aj hlavný ideológ NSDAP Alfred Rosenberg, ktorý zaviedol vytváranie tzv. čiernych listín, pálenie zakázaných kníh a odstraňovanie všetkého nevyhovujúceho z muzeálnych zbierok.