Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohli doplniť straty. Treba viac ako sto nových mužov. Himmelstoss sa po akcii z prednej línie spriatelil s vojakmi.
Jedného dňa si idú Paul, Tjaden, Leer a Kropp zaplávať v kanáli za domami, v ktorých sú ubytovaní. Ako tak plávajú, uvidia na druhom brehu tri pekné mladé Francúzsky. Dohodnú sa s nimi, že večer za nimi prídu a donesú aj nejaké jedlo. Chlapci sú štyria, ale ženy sú len tri. Preto opijú Tjadena a traja odídu za ženami. Keď sa neskôr vracajú, stretnú vytriezveného Tjadena, ako nahý, iba v čižmách, nesie chlieb.

Paul dostáva dovolenku. Bolo to štrnásť dní a tri dni na cestu. Po príchode domov zisťuje, že jeho mama je chorá a on sa nezdržiava neustáleho plaču. Navarila mu jeho obľúbené placky. Vo svojej izbe začne prehrabávať svoje staré knihy a zošity. Rozmyšľa, aké to bolo pred vojnou. „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní - myslím, že sme stratení. (str.67) Na druhý deň oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy, pritom jej klame, že zomrel rýchlo a nič necítil. Potom prichádza za Paulom jeho otec. Matku, ktorá je v nemocnici s rakovinou, budú operovať. Z toho celého je nahnevaný, že vôbec na nejakú dovolenku šiel.
Paul dostal za úlohu stážiť ruských zajatcov. Tu sa ukazuje jeho povaha, citlivosť a súcit. Zamýšľa sa nad tým, že títo Rusi nie sú o nič horší ako oni sami, bojujú len za svoju vlasť. Pri pohľade na ich vyziabnuté telá mu ich dojde ľúto a rozdelí im cigarety. „Rozkaz by ich mohol zmeniť na našich priateľov. Na voľajakom stole podpíšu nejakí neznámi ľudia listinu a na dlhé roky sa stane naším najvyšším cieľom to, čím ináč opovrhuje celý svet a čo sa tresce najvyšším trestom..“ (str.103)

Vracia sa na front a zisťuje, že jeho skupina je nasadzovaná všade tam, kde je to nebezpečné, no jeho kamaráti ešte stále žijú. Nedopatrením sa dostane do krátera s francúzskym nepriateľom, ktorého zavraždí, ale keď vidí muky, ktoré mu spôsobil bodákom, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť. Premknú ho strašné myšlienky a pocity viny. No po niekoľkých hodinách sa prestane zaujímať o človeka, ktorého ako prvého na fronte zavraždil, ale zachraňuje si vlastný život. Na druhý deň dostanú ďalšiu službu, strážiť vysťahovanú dedninu. Opečú si tu dve prasiatka a najedia sa dosýtosti. Pri presuve do ďalšej dediny bol Albert ranený do kolena a spolu boli prevezení do poľného lazaretu. Tam mu po čase musia nohu amputovať. Paul rozpráva rôzne zážitky z nemocnice, spomína na najstaršieho pacienta a jeho ženu, na izbu smrti a na otravné modlitby mníšok.

Nové Nemecké zbrane neprichádzajú, staré sú už nepresné, vojakov je málo a doktori robia aj z mrzákov zdravých bojovníkov. Vojna pokračuje. Všetci sú fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpaní. V jeden deň Katzinskeho zrania - má rozmliaždenú holennú kosť. Podoprie ho a berie ho na stanovište sanitárov. Keď už sú tesne pred stanovišťom, Katzinskemu vletí do hlavy malá črepina. Paul si to však nevšimne, a odovzdá Kata sanitárom. Až vtedy mu jeden z nich povie, že Kat je mŕtvy. Paulovi priatelia po jednom zomierajú, až zostane ako jediný z jeho triedy. Trochu sa nahltal plynu a tak dostáva dva týždne voľno. Neustále verí, že bude prímerie a skončí sa vojna. Potom si však uvedomí, že už je neskoro, ak by sa vôbec vrátil, nevedel by sa zaradiť späť do spoločnosti. Predchádzajúca generácia by im nerozumela, pretože mala svoje povolanie a teraz sa vráti späť do života. Do takého istého života, ako pred vojnou. Ale táto mladá generácia sa nemá kam vrátiť. Vojna ho pripravila o život.
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“….(str152)

Na západe nič nového (po nemecky Im Westen nichts Neues) je román Ericha Maria Remarqua z roku 1929.
Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vďaka enormnému úspechu sa „novinový“ román dočkal aj knižného vydania a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (Lewis Milestone, réžia), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali búrlivé protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané.

Môj názor na knihu: Výborná kniha! Naozaj, ja príliš neobľubujem vojnové motívy, pravdu-povediac,keď som sa dozvedela o čom kniha je, aj som zostala zaskočená. Ale bola som úplne prekvapená, môžem povedať že by som si tú knihu kľudne rada prečítala znova.