Úvod
Dielo Politika ako povolanie významného nemeckého sociológa Maxa Webera nie je návodom na vedenie ideálnej politiky, nesnaží sa zvádzať tému na obsah politického konania. Dielo sa zaoberá vývinom profesionálnych politikov, motiváciami týchto politikov, vznikom politických strán a formovaním politických vodcov. Tieto vzťahy vysvetľuje na príkladoch známych zo západných demokracií. Dôležitou otázkou, ktorou sa Weber zaoberá, je tiež úloha etiky a jej interpretácia v politickom konaní. Prostredníctvom tejto prednášky sa nám autor snaží podať neutrálny obraz o vzťahoch v politike.
Štát
Pojem politika je široký a zahŕňa všetky druhy samostatnej riadiacej činnosti. V tejto prednáške však predovšetkým znamená vedenie alebo ovplyvňovanie politického zväzu – štátu. Moderný štát je založený na násilí. Nie je to jeho jediný prostriedok, ale vyznačuje sa ním. Štát priznáva jednotlivcom právo na fyzické násilie len kým ho sám z ich strany pripúšťa a sám sa pokladá za jediný zdroj „práva“ na násilie. Všetko politicky podmienené konanie je úsilím o podiel na moci ako prostriedku na dosahovanie cieľov, alebo kvôli nej samej a z prestíže, ktorú moc poskytuje. Aby existoval štát musí sa väčšina podrobiť vynútenej autorite vládnucej menšiny. Aký je vzťah človeka a štátu? Z akého dôvodu sa jednotlivec podriaďuje štátu? Existujú tri dôvody legitímnosti panstva.
Tradičné panstvo vychádza zo zvyklosti a zachováva sa od nepamäti. Charizmatické panstvo sa vyznačuje silnou dôverou a oddanosťou ľudu voči vodcovi. Panstvo z „legality“ je panstvom z viery v stanovené pravidlá a kompetencie. Webera zaujíma predovšetkým druhý zo spomínaných typov. Charizmatický vodca je najvýraznejší príklad politika z povolania. Jeho ľudia pokladajú za povolaného vodcu. Nepodriaďujú sa mu zo zvyku, či z ustanovenia, ale z viery v jeho schopnosti. Vo všetkých epochách je zastúpený tento typ vodcovstva. Nie vždy však rozhoduje povolanosť politika. Úspech je závislý predovšetkým od prostriedkov, ktorými disponuje.
Každé panstvo potrebuje personálny štáb a vecné prostriedky spravovania. Tento štáb je motivovaný materiálnou odmenou, ale aj získaním úcty, či výhod plynúcich z funkcie. Typy zriadení sa odlišujú podľa vlastníctva vecných prostriedkov. V stavovskom správny štáb sám disponuje správnymi prostriedkami a s nimi aj nakladá. Je odvodený od úcty a osobnej vernosti pánovi. To má však negatívne následky na mocenské postavenie. Preto sa popri týchto zriadeniach formujú aj panstvá závislých úradníkov a služobníctva opierajúce sa o nemajetné vrstvy, pozbavené sociálnej úcty a celkom závislé od pána, nedisponujúce vlastnou mocou. Pre moderný štát je charakteristické byrokratické zriadenie, keď panovník prikročí k vyvlastneniu súkromných nositeľov správnej moci a iného politicky použiteľného majetku. Vrcholom sa rozumie oddelenie úradníkov od vecných prostriedkov prevádzky.
Politik
Postupne vznikli politici z povolania, pre ktorých sa stala politika nie len materiálnym zabezpečením, ale aj duchovnou stravou. Medzi týchto patria i príležitostní politici, ktorí nemusia práve slúžiť pánovi, môžu však pracovať na požiadanie. Ich súčasný stav im znemožňuje venovať sa politike na plný úväzok. Takýchto politikov by sme našli v minulosti medzi stavmi. Panovník mal za úlohu vybudovať si štáb, ktorý by sa politike venoval ako hlavnému povolaniu. Podobnú úlohu mali i obce, ktoré deklarovali slobodu v zmysle oslobodenia sa od panovníkovho násilia, nie však panstva samotného. V týchto organizmoch sa formujú profesionálni politici. Žitie výlučne pre politiku predpovedá u politika ekonomickú nezávislosť. Takýto politik nie je závislý od príjmov, ktoré mu táto činnosť môže prinášať. Vhodný príklad je rentier – ten ktorý poberá dôchodok, alebo dividendy z cenných papierov. Vláda takýchto politikov by však nevyhnutne bola plutokraciou. Je nepravdepodobné, že by napriek finančnej nezávislosti vládnuca vrstva nevyužívala moc na plnenie vlastných ekonomických záujmov a teda by sa neusilovala z politiky žiť.
Formovanie politikov mimo kruhov zainteresovaných na súčasnom systéme je možné v tom prípade, že takýmto politikom bude z podnikania plynúť pravidelný príjem. Politická činnosť začala byť odmeňovaná rôznymi naturálnymi, vecnými aj peňažnými formami. Lojalita vodcovi bola odmeňovaná pridelením úradu takému politikovi. Povolanie úradníka sa stalo účelovým prostriedkom zaopatrenia sa a bolo často prideľované nekompetentným osobám. Stávalo sa, že s novým vládcom sa kompletne zmenil celý administratívny aparát až po drobné úradníctvo. V Amerike dala tomuto nezmyselnému prideľovaniu stop reforma verejnej správy z roku 1883. Vytvorila riadiacu komisiu pre verejnú správu a vymedzila niektoré úrady vyžadujúce odbornú kvalifikáciu. V Európe sa panovník opiera o profesionálne úradníctvo v boji proti stavom. Výsledkom je postupné odovzdávanie kompetencií do rúk úradníkov. Následkom odborného rastu vznikajú úradníci blízko panovníka, ktorí fakticky rozhodujú a berú zodpovednosť za úspech panovníka. S pomocou úradníctva panovník fakticky poráža stavy. S rastúcimi kompetenciami úradníkov rastú aj ich záujmy. Spájajú sa tiež záujmy panovníka a úradníctva v boji proti parlamentným nárokom. Jednotný postup si vynútil systém jednotného vodcu kabinetu, hovorcu a zástupcu panstva v parlamente.
V Amerike sa tento vodca volí v priamych voľbách, menuje si vlastný administratívny aparát a na parlament sa obracia len v otázke štátneho rozpočtu a zákonodarstva. Verejní funkcionári sa začali deliť na odborných úradníkov a politických úradníkov, ktorých možno kedykoľvek prepustiť, alebo preložiť. Politický úradníci sú reprezentanti moci, ktorí sa opierajú o návrhy svojich podriadených odborných úradníkov. Čo je typické pre politika z povolania? Weber pokračuje s diferenciáciou politikov z povolania. Ako sme už spomenuli, politici z povolania sa vyvinuli v boji panovníka so stavmi, kedy sa panovník opieral o politicky využiteľné vrstvy. Tieto vstupovali napomáhali panovníkovi z rôznych pohnútok. Medzi tieto patril aj klérus. Príslušníci duchovenstva ovládali písmo, neboli motivovaný ekonomickými ani politickými záujmami. Druhou vrstvou boli humanistickí vzdelanci a literáti. V neveľkej miere sa uplatnili ako politický poradcovia, ale najmä ako kronikári panovníka. Treťou vrstvou bola dvorná šľachta potom, čo panovník vyvlastnil politickú moc stavov. V Anglicku sa formuje štvrtá vrstva drobných šľachticov, ktorú proti stavom využil panovník výmenou za dosadenie do úradov. Tieto boli vykonávané bezplatne, no panovník sa od nich stával čoraz závislejší. Poslednou vrstvou charakteristickou pre Európu sú právnici. V parlamentoch európskych zemí tvorili právnici väčšinu. Toto malo výrazný vplyv na vývoj politiky na Západe. Je to prirodzené, vzhľadom na charakter povolania advokáta a politického konania, ktoré vyžaduje argumentovať za nejakú vec v prospech nejakej strany. I novinári sú zúčastnení v politickom dianí i keď je ich postavenie komplikované. Dobrá novinárska práca si vyžaduje profesionalitu a zodpovednosť. No keďže politický publicista bol vždy závislý od novinárskej práce, je nepravdepodobné, že by sa bol dostal do nejakej vodcovskej funkcie. Noviny v rukách veľkých novinových koncernov boli využívané prostredníctvom inzercie na šírenie politického vplyvu samotných magnátov.
Formovanie politického podniku
Politická činnosť je nevyhnutne podnikom zúčastnených osôb. Vo všetkých politických spoločenstvách s pravidelnými voľbami je politická činnosť podnikom zúčastnených osôb. Tento podnik si organizuje nábor nových členov, výber kandidátov do volieb, či zhromažďuje potrebné prostriedky a zbiera hlasy voličov. V histórii sú známe príklady, kedy si politická strana vynucuje vernosť aj inými spôsobmi ako náborom na trhu hlasov. Násilnými spolkami sa však Weber nezaoberá. Spočiatku existovali strany stúpencov aristokracie. Členovia strán menili stranícku príslušnosť podľa lídra, od ktorého záviseli. Iné vzdelané intelektuálne vrstvy na Západe sa rozdeľovali podľa triednych záujmov, tradície, či ideológie. I buržoázia a príležitostne aj proletariát prejavili záujem o moc. Vedenie politického klubu je príležitostná činnosť a čestná funkcia. Zomknutie síl v strane je nevyhnutné na dosiahnutie spoločných cieľov. Motiváciou pre aktívnych straníkov je zisk úradu, či inej výhody. Vzostup vodcov je ťažší v stranách, v ktorých má vplyv „honorácia“. Vodca – demagóg je neprijateľný pre honoráciu, presvedčenú o svojej politickej skúsenosti a obviňujúcu vodcu z búrania tradícií strany.
V Anglicku do druhej polovice 19. storočia boli strany výlučne organizácie honorácií. Konzervatívna strana sa opierala zväčša o veľkostatkárov a anglikánskych kňazov, liberáli naopak o nonkomformistického kazateľa a o ľudí ako poštár, kováč, krajčír. Títo ľudia mali politický vplyv, pretože sa stretávali s ľuďmi najčastejšie. Strany sa diferencovali na základe náboženských, ekonomických, ale aj tradičných názorov, ktoré získavali straníci už v rodine. Líder strany mal vedľa seba dozorcu, ktorý bol najdôležitejšou osobou organizácie. Tento politik z povolania mal na starosti patronát nad úradmi. V obvodoch registrujeme miestnych agentov, ktorí spočiatku neboli platení. S veľkosťou volebnej kampane rastú aj náklady. Kandidát bol zaviazaný priznať, koľko peňazí utratil vo voľbách. Líder mal pri deľbe moci medzi sebou a straníckymi honoráciami významné postavenie. Napriek tomu mali tieto honorácie stále silný vplyv. S rastúcou mašinériou prerastajúcou krajinu však dozorcovia a honorácie strácali vplyv. Pri súčasnej zmene volebného systému sa vytvorila živná pôda pre formovanie lídrov a rýchlejší kariérny postup politikov. Líder sa stal vodcom más prostredníctvom mašinérie, ktorá je tvorená výlučne z jeho stúpencov.
Vlastnosti vodcu a etické aspekty dosahovania cieľov politike
Podľa akých kritérií funguje výber vodcov? Aké sú ich najdôležitejšie schopnosti? Samozrejme určovala hlavne sila demagogického prejavu, ale aj odborná spôsobilosť. Najmä v Anglicku to bolo to nevyhnutné, keďže parlament bol pod drobnohľadom spravodajstva a verejnosti. Tieto praktiky vylučovali, aby sa vedúcou osobnosťou stal človek, ktorý je iba demagógom. V Amerike sa začiatkom 19. storočia stáva populárnym tzv. spoils system - princíp poskytovania všetkých federálnych úradov stúpencom víťaza. Boj o prezidentské kreslo bol o to dôležitejší i vo vnútri jednotlivých strán, lebo prezident mal v rukách 300 až 400 tisíc nominácií. Tieto uskutočňuje len za účasti senátorov jednotlivých štátov. Tento systém existoval s mnohými nedostatkami, ako je chýbajúca kvalifikácia, obrovská korupcia a plytvanie, ktoré znesie len krajina s neobmedzenými ekonomickými možnosťami. Spoils system sa prestal viesť uplatnením reformy verejnej správy.
V Nemecku naproti tomu nechýbalo odborné úradníctvo, ktoré znemožňovalo kariérny postup členov parlamentu. Úradníctvo si začalo nárokovať aj ministerské posty, lenže sa vymykalo kontrole vo výboroch a tak bolo len obtiažne nájsť v parlamente schopného vedúceho správy. Obtiažne bolo presadenie vodcovských kvalít i v rámci strany, najmä v prítomnosti honorácií. K honoráciám sa uchyľovali strany aj z reklamných dôvodov a to najmä buržoázne strany z konca 18. storočia, ktoré tým chceli zatraktívniť kandidátne listiny. V pohnutých časoch sa však vytvárajú nové stranícke aparáty – amatérske aparáty zložené z aktivistov, ktoré oslovujú potenciálneho vodcu so žiadosťou o vedenie a komerčné aparáty, ktoré ponúkajú potenciálnym vodcom za finančnú odmenu vedenie ich kampane. Oba systémy sa neuchytili, lebo im chýbali presvedčiví vodcovia. Pri pomernom volebnom systéme je len obtiažne formovanie takéhoto vodcu.
V etickej rovine sa vynára otázka: Aký to musí byť človek, aby smel vlastnoručne zasahovať do súkolia dejín? Politik musí byť v prvom rade zanietený pre vec a vziať zodpovednosť za túto vec. So zodpovednosťou ide ruka v ruke odhad. Ibaže odhadovať môže iba politik s istým odstupom od vecí. Paradoxne je preto veľmi dôležité, aby politikovi nechýbala vnútorná zainteresovanosť a zároveň chladnou hlavou zvažoval postup v jednotlivých problémoch. Je dôležité, aby politik nepodliehal márnivosti a sebaklamu. V takýchto prípadoch môže dôjsť k bezobsažnému používaniu moci a úbytku zodpovednosti zo strany politika. Ako má vyzerať vec v mene ktorej politik zvádza svoj boj o moc, to je závislé od viery politika. Aký vplyv má politika na mravný spôsob života? Úloha etiky v politike je o to komplikovanejšia, že človek má schopnosť legitimizovať si sám pred sebou i zjavné zlyhanie. Takáto legitimizácia je nízka a často nie je výsledkom etického konania, ale pochybnej ľudskej dôstojnosti. Tento druh konania nie je vlastný profesionálnemu politikovi.
Weber odmieta etiku evanjelia na príklade „Nastav druhé líce!“ resp. univerzálnu etiku lásky „neodporuj zlu násilím“. Tvrdí, že takáto etika by bola uskutočniteľná len v spoločnosti svätcov a prieči sa skutočnej politike, kde politik musí odporovať zlu násilím, aby zlo nenadobudlo prevahu. Bezuzdná etika presvedčenia naráža na obyčajných ľudí, ktorí tiež nie sú dokonalí. Politik si potom môže legitimizovať svoje zlyhanie vonkajšími okolnosťami, nepochopením zo strany „zlej“ spoločnosti. Naopak zodpovednou etikou myslí Weber konanie, pri ktorom si politik uvedomuje nedokonalosť spoločnosti a nemá potrebu preto prenášať následky svojho konania na ľudí. Etika presvedčenia stroskotá aj pri dosahovaní cieľov tam, kde vyžaduje mravne nebezpečné prostriedky. Politik sa môže stretnúť s rôznymi nebezpečnými prostriedkami aj pri dosahovaní eticky prijateľných cieľov. Neplatí, že z dobrého môže vzísť len dobro a zo zlého zlo. Je dôležité uvedomiť si, že neexistuje absolútna univerzálna etika. Etika sa vzťahuje na konkrétne povolanie, postavenie jednotlivca. Osobitne to platí v politike, kde sa využíva legitímne násilie ako prostriedok dosahovania cieľov. Aj vodca s vysoko etickým cieľom sa musí v konečnom dôsledku opierať o aparát ľudí s nízkymi motívmi. Snáď pár ľudí s ním zdieľa jeho vieru, ale je to vždy menšina. Samotná viera v schopnosti vodcu je väčšinou len legitimizovaním chamtivosti a túžby po moci. Weber uzatvára prednášku konštatovaním, že najideálnejším politikom je ten, ktorý v sebe nesie i zodpovednosť i presvedčenie. Vysvetľuje to na politikovi, ktorý nezuteká od problému aj keď sa zdanlivo blíži jeho zlyhanie, no toto zlyhanie si nakoniec sám prizná.
Záver
Myšlienky Maxa Webera sú univerzálne a nadčasové. Svojou jednoduchosťou zaujmú aj politického laika, lebo objasňujú veľmi zrozumiteľnou rečou zdanlivo komplikované pojmy. Pre všetky tieto vzťahy v politike hľadá aj prijateľné príklady v histórii a nachádza nekonečné analógie a vzorce správania sa politických subjektov a ľudí, čím odkrýva pravé mechanizmy v politike a predpovedá následky politického konania ako autonómneho konania, ktorému sa prispôsobuje ako právo, tak aj etika.
