Pasternak Boris – Doktor Živago
Boris Pasternak
Spoznať tvár Ruska na začiatku dvadsiateho storočia cez osud jedného človeka, respektíve jednej generácie, je možné cez jeho kultový román Doktor Živago. Opisuje generáciu, ktorú zastihlo všetko zlé, čo ľudstvo môže vymyslieť, aby dokázalo, že sily pekelné sú mu blízke. Revolúcia, občianska vojna, gulagy. Víchrica zla postretla aj hlavného hrdinu, ktorý má hlboké autobiografické črty. Autor knihy Boris Pasternak zomrel 30. mája 1960.
Pasternak sa narodil 10. februára roku 1890 v Moskve v umeleckej rodine. Jeho otec bol výtvarník a matka klaviristka. Zažil šťastné detstvo, rodina sa stretávala s osobnosťami, ako boli Rilke či Skrjabin. U neho Pasternak študoval kompozíciu, potom v Moskve a Marburgu filozofiu. Rozhodol sa venovať poézii a prvé verše vydal už v roku 1913.
Charakterom svojej osobnosti bol založený vyložene poeticky. Z umeleckých smerov je mu najbližší futurizmus, tvoril akýsi protiklad k exaltovanému futurizmu Majakovského. V mladosti sa veľmi zblížil s Marinou Cvetajevovou, charakter ich tvorby nám dnes pomáhajú pochopiť ich listy z dvadsiatych rokov.
Pasternak o tom hovorí: "Prežili sme tak veľa spoločného, radostného, menlivého i tragického, zakaždým neočakávaného a zakaždým obojstranne rozširujúceho náš obzor." Osud sa s oboma kruto zahral, hoci oni túžili len žiť, hľadať a tvoriť. Podľa Cvetajevovej bola Pasternakova lyrika "len druhým narodením" a jeho tvorba je "o zázračnosti bytia".
Revolúciu spočiatku Pasternak obdivoval, pokladal ju za "historický zázrak", ako hovorí jeho hrdina Jurij Živago. Sklamanie z toho, čo revolúcia urobila a kam až Rusko zašlo v občianskej vojne a gulagoch, prišlo postupne, a o to bolo bolestnejšie a vytváralo pocit väčšej beznádeje. Román mnohí pokladajú za ľúbostný, lebo práve tragická láska Lary a Jurija, ktorá v nemilosrdnom svete nemá šancu, je pre protagonistov tým, čo dáva silu žiť vo svete, kde sa vlastne žiť ani nedá.
Pasternak koncipoval román ako obhajobu kultúry života, lásky, ale aj práva na osobnú slobodu. Knihu dokončil v roku 1955 a je samozrejmé, že v Sovietskom zväze nemohla vyjsť, hoci Stalin bol už mŕtvy. Pasternak riskoval život a knihu vydal v Taliansku u ľavicového vydavateľa. Aféra bola obrovská, aj keď kniha hneď západný svet neoslovila. Bola príliš ruská, poetická.
Svet prijal až neskorší film, ktorý je, žiaľ, viac romantický a neprenikol do tragickej skutočnosti.
Pasternak spoznal osudovú lásku v druhej svetovej vojne - dvakrát vydatá Oľga Ivinská je Lara v Živagovi. Stalinova perfídnosť je v tom, že v gulagu neskončil Pasternak, ale ona. Zlomiť človeka sa dá aj takto. Po vojne mohol Pasternak prekladať - Shakespeara a klasikov. Prežíval vďaka tomu, že sa ponoril do práce.
Odvaha vydať Živaga a kniha samotná urobili Pasternaka známym po celom svete. Za celoživotnú tvorbu ho navrhli v roku 1958 na Nobelovu cenu. Jeho dielom bol nadšený aj Albert Camus. A peklo začalo znovu - v miernejšej podobe - gulagom mu sovieti nehrozili, ale dozvedel sa, že ak cenu prevezme, nemá sa čo vracať domov. Pasternak, ako Rus v celej svojej tvorbe i osobnej zložitosti a rozpornosti, sa ocenenia vzdal. Vedel žiť len tam, kde mu spôsobovali utrpenie jeho umeleckí kolegovia. Kritika za Živaga, i za cenu, prišla od najväčších národných umelcov, mimochodom aj československých.
Pasternak zomrel v roku 1960 v ústraní. Východný blok jeho smrť takmer nekomentoval. Živago vyšiel v Rusku až v roku 1988. V Československu vyšiel v roku 1969 a mal obrovský ohlas.
Osud ruskej umeleckej bohémy, ktorá sa zrodila na počiatku dvadsiateho storočia, je tragický. Samovraždy Jesenina či Majakovského a ponižovanie boli dôkazom. Vymývanie mozgov, ktoré prináša každá totalita, prežili len tí, ktorí verili v kultúru a lásku ako zmysel života. Taký bol Pasternak.
Dejové spracovanie románu
-téma: vplyv októbrovej socialistickej revolúcie na osudy inteligencie
Román sa začína pohrebom matky desaťročného Jurija Živaga. Po jej smrti odchádza spolu so strýkom Nikolajom Nikolajevičom do Moskvy. Cestou sa zastavia v Dupľanke, kde žije Jurijov kamarát Innokentij Dudorov. Ten ho však nenávidí a stretnutiu sa vyhýba. Neďaleko tohto panstva vyskočí z vlaku neznámy človek. Samovraha na ceste sprevádzal právnik Komarovskij. Svedkom nehody je aj malý Michail Gordon.
V Moskve žije Jurij u svojho vzdialeného príbuzného, univerzitného profesora Alexandra Alexandroviča Gromeka. Zoznámi sa s jeho dcérou Toňou a Gordonom, ktorý je jeho spolužiakom na gymnáziu. Do mesta prichádza aj vdova Amália Guichardová s deťmi Roďou a Larisou (Larou). Stará sa o nich Komarovskij, ktorý bol priateľom jej nebohého muža. Ten Laru zvedie a ona ho znenávidí. Jedného dňa sa Amália pokúsi o samovraždu. Lekár bol v tom čase práve na oslave u Gromekovcov. Akonáhle sa dozvie správu o otrave, odchádza k pacientke. Zo zvedavosti s ním idú aj Jurij a Michail. V hoteli Jurij po prvýkrát zbadá Laru, no neprehovorí s ňou. Larisa sa zoznámi s Innokentijom a Pavlom Antipovom, ktorého otca zatkli za prípravu železničiarskeho štrajku, a preto býva v rodine Tiverzinovcov. Aby ušla Komarovského vplyvu, zamestná sa u Kologrivovcov ako vychovávateľka. Zo svojho platu sa stará aj o Pavla a platí mu štúdium. O niekoľko rokov neskôr sa Lara rozhodne pomstiť stratu svojej cti. Na plese u Sventickovcov sa pokúsi Komarovského zastreliť, no netrafí ho. Na bále bol aj Jurij a Toňa, ktorých zastihne správa o smrti Toninej matky. Na jej želanie sa vezmú. Larisu nakoniec neodsúdia. Po pokuse o vraždu takmer zošalie a odmieta Pavla, ktorý je do nej zaľúbený. Nakoniec sa však zaňho vydá a spolu sa odsťahujú do Juratina. Dej pokračuje počas Prvej Svetovej vojny. Krátko potom, ako sa Jurijovi narodí syn Alexander, odvelia ho ako vojenského lekára na front. Medzitým v Juratine narukuje ako dobrovoľník aj Pavel, lebo si myslí, že Lara ho už nemiluje. Po niekoľkých týždňoch od neho prestanú chodiť listy. Larisa odchádza do Moskvy, kde zverí dcéru Jekaterinu známej, a aj ona odchádza na front ako zdravotná sestra. Počas bojov sa Živago stretne s Gordonom a spolu sa stanú svedkami utrpenia ruských vojakov. Raz v noci Jurija zrania. Lieči sa v nemocnici v Meľuzejeve, kde sa opäť stretne s Larou, ktorá sa medzitým dozvedela o Pavlovej údajnej smrti. Zoznámia sa a neskôr sa zblížia. Larisa sa potom vracia domov a doktor tiež.
Opäť sa stretne so svojou rodinou a začína pracovať v nemocnici. Prichádza však zima a Živagovci nemajú dosť zásob a dreva na kúrenie. V októbri vypukne boľševická revolúcia a občianska vojna, ktorú doktor odmieta, no nemôže sa proti nej nijako brániť. Navyše ochorie na týfus. Medzitým sa nečakane objaví jeho nevlastný brat Jevgraf, ktorý Toni poradí, aby sa odsťahovala s rodinou do Varykina, kde mal jej starý otec kedysi veľký podnik. Živagovci sa vydávajú na strastiplnú cestu na východ. Jedného dňa Jurija zadržia boľševici. Predvedú ho pred veliteľa Streľnikova, ktorý vedie trestné výpravy proti monarchistom a je známy svojou krutosťou. Ten však doktora prepustí. Na konci cesty sa Živago zoznámi so Samdeviatovom, ktorý neskôr rodine pomáha prežiť. Ubytujú sa na statku, ktorý spravuje Averkij Mikulicyn. Jeho syn Liverij utiekol do hôr a velí partizánskemu vojsku, ktoré bojuje na strane sovietov. Živagovci pracujú ako roľníci a Jurij popri tom píše básne. Raz v juratinskej knižnici zbadá Laru. Zistí si jej adresu a navštívi ju. Od nej sa dozvie, že Streľnikov je vlastne jej muž Pavel Antipov. Až teraz si uvedomí, že ju ľúbi. Trpí však pocitom viny kvôli Toni a chce jej všetko povedať. Cestou do Varykina ho však zadržia Liverijovi vojaci a odvlečú ho na Sibír. V partizánskom tábore je doktor svedkom zverstiev páchaných na strane bielych aj červených vojsk. Na Liverija sa skupina nespokojných partizánov pokúsi spáchať atentát, no vinníci sú včas odhalení a kruto potrestaní. Živago strávi v tábore jeden a pol roka. Jedného dňa počas zimy utečie. Na lyžiach prejde Sibír a dostane sa do Juratina, ktorého sa po krátkej vláde bielych opäť zmocnili sovieti. Znovu sa stretáva s Larou, sktorou strávi jar a leto. Z rozhovorov sa dozvie o jej vzťahu ku Komarovskému a prezradí jej, že samovrah z vlaku bol jeho otec. Komarovskij ho zruinoval, a preto sa zabil. Neskôr dostane list od Toni, v ktorom mu oznamuje, že rodinu vypovedali do cudziny. Na začiatku zimy sa objaví Komarovskij. Varuje Jurija pred nebezpečenstvom zatknutia a odvlečenia, a ponúkne jemu a Lare, aby sním odišli do Vladivostoku. Oni však odmietnu a radšej odchádzajú do Varykina. Tam strávia pár šťastných dní, až kým opäť nepríde Komarovskij, ktorý povie Živagovi o údajnej Streľnikovovej poprave. Jurij teda nahovorí Laru, aby išla. Oklame ju a sľúbi jej, že čoskoro pôjde za ňou, hoci vie, že svoj sľub nesplní. Na druhý deň prichádza Streľnikov, ktorý sa skrýva pred zatykačom vydaným na základe falošného udania. Zostane v dome jednu noc.
Ráno ho Živago nájde zastreleného v záveji. V závere sa Jurij vracia do Moskvy. Istý čas píše básne a úvahy, a tým sa živí. Markel, správca domu v ktorom doktor býval pred vojnou, mu zoženie ubytovanie. Jeho dcéra Marina sa do Jurija zamiluje a nasťahuje sa k nemu. Narodia sa im dve dcéry. Jedného dňa, cestou do práce, Jurij v preplnenej električke dostane infarkt a zomrie. Na jeho pohreb príde aj Lara. Do Moskvy prišla hľadať jedno bezprízorné dieťa a náhodou zašla do bytu, v ktorom býval Živago. Bol to totiž ten istý byt, v ktorom kedysi žil jej muž Pavel. O niekoľko dní bez stopy zmizne. Zrejme ju zatkli a poslali do pracovného tábora na Sibíri. V epilógu sa počas Druhej Svetovej Vojny Dudorov stretáva s Gordonom, ktorého prepustili z gulagu. V zničenom meste Karačeve natrafia na skladníčku Toňu, ktorá im rozpráva o svojom detstve počas ktorého bola bezprízorná. Z jej príbehu vysvitne, že je dcérou Jurija Živaga a Larisy Antipovovej.
Výpisky z knihy
Šli a šli a spievali Večnuju pamiať a keď sa niekedy zastavili, zdalo sa, že ju zo zotrvačnosti ďalej spievajú nohy, kone, dujúci vietor.
Chodci uvoľňovali sprievodu cestu, rátali vence, prežehnávali sa Zvedavci sa pridávali, spytovali sa: „Koho to pochovávajú?“ – „Živaga.“ – Aha, zato. Teraz už chápem.“ - „Ale nie jeho,. Ju.“ – „To je jedno. Kráľovstvo jej nebeské. Krásny pohreb.
Raz ráno, koncom augusta, Jurij na rohu Gazetnej nastúpil do električky, čo šla hore Nikitskou, od univerzity na Kudrinskú. Prvý raz išiel do zamestnania do Botkinovej nemocnice, čo sa vtedy nazývala Slodatenkovou – bolo to bezmála prvý raz, čo ta šiel úradne.
Natrafil na nešťastný vozeň, ktorý ustavične postihovali rozličné nehody......
Jurij sedel na ľavom osobitnom sedadle, celkom pritisnutý k obloku. Celý čas mal pred očami ľavý chodník Nikitskej, na ktorom je Konzervatórium. Voľky-nevoľky, s otupeným vnímaním človeka mysliaceho na inšie, pozoroval ľudí, čo šli a viezli sa po tej istej strane ulice, každého sa dotkol pohľadom.
Vliekla sa tade stará šedivá dáma v bledom slamenom klobúku, ozdobenom umelými margarétkami a nevädzami, a bledofialových, staromódnych obtiahnutých šatách; odfukovala a ovieval sa akýmsi plochým zvitkom. Bola stiahnutá v korzete, zmorená horúčavou, zaliata potom a utierala si mokré obrvy a kútiky úst čipkovou vreckovôčkou.......
Zablyslo sa, zahrmelo. Nešťastný vozeň, bohviekoľký raz už, ostal trčať na svahu od Kudrinskej ulice k zoologickej záhrade. Dáma v lilavom sa onedlho zjavila v ráme obloka, minula električku a vzďaľovala sa.....
Jurij pocítil, že mu je nevoľno. Vstal zo sedadla, premáhajúc mdlobu, a pokúsi sa otvoriť oblok, mykal remencami na ňom hore-dolu. Oblok nepovolil.
Na Jurija kričali, že rám je priskrutkovaný, nedá sa otvoriť, ale on, zápoliaci s mdlobou a naplnený úzkosťou, neuvedomil si, že to kričia na neho, a neporozumel. Ďalej sa pokúšal otvoriť oblok, a znova troma pohybmi pomykal rámom, nahor, nadol a k sebe, a v tom pocítil vnútri hroznú, nenapraviteľnú bolesť a pochopil, že sa to pretrhlo čosi v ňom, že vykonal. Čosi osudné a je stratený. V tom sa vozeň pohol, ale prešiel iba kúsok po Presni a zastavil sa.....
Strhol sa krik, reči, hádky, sypali sa rady. Niekoľký zoskočili z plošinky a obklopili ležiaceho. Čoskoro zistili, že nedýcha a srdce mu nebije......
Dáma v lilavom bola švajčiarska občianka madmoiselle si písomne vymáhala povolenie odcestovať do vlasti. Konečne jej žiadosť vybavili kladne. Medemoiselle pricestovala do Moskvy po výjazdné vízum. V ten deň išla poň na veľvyslanectvo, ovievajúc sa stočenými, stužtičkou previazanými dokumentmi. A teraz šla ďalej, desiatky raz predbehla električku, a nevedomky predbehla Živaga a prežila ho“.
