Erich Maria Remarque - Na západe nič nové
Erich Maria Remarque
Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (*1900, †1978), Elfriedou (*1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom († 1901). Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár.
Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina bola Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr – 1916 a po nej nasledovalo dielko Ja a ty (Ich und Du - 1918).
1. svetová vojna
Po vypuknutí 1. svetovej vojny štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu, ale opustil ho už 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Kútik snov – 1920. Koncom októbra bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než boli prevelení na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roku - odmenený Železným krížom prvej triedy, začal znova navštevovať seminár a univerzitu v Münsterne vyštudoval 25. júna 1919. Z armády bol prepustený 5. januára 1919. Pri tejto príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní. Po vojne
Koniec vojny vnímal veľmi skľúčene. Remarquova matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel aj jeho priateľ Fritz Hörstemeier. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Avšak kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka, mladého Ericha nelákala. Koncom novembra 1920 zavesil učiteľovanie na klinec a vrátil sa späť do rodného mesta. Tu sa mu podarilo nájsť si niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval napr. ako predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, obchodný cestujúci, učiteľ klavíra… Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, sa mu podarilo nájsť si prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal prvýkrát podpisovať pod pseudonymom Erich Maria Remarque. Popri novinárskej práci sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam 1923 - 1924.
Život v Berlíne
Remarque v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie, pracoval ako redaktor od roku 1925 v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov nato sa dal rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. V srdci Nemecka sa z Remarqua začal stávať úspešný spisovateľ. V novinách Sport im Bild uverejňoval svoj ďalší román Vábivé horizonty - 1927, ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nového, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo.
Prvé úspechy
Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol až spomínaný román Na západe nič nového. Paradoxne ho však prvé oslovené vydavateľstvo - vydávajúce noviny Sport im Bild - odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlag si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo dostal jeho autor od Fishera okamžitú výpoveď. V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Cesta späť, v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie sa do spoločnosti. Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil prepychovú vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco na Lago Maggiore (Tessin, Švajčiarsko), kde sa v predtuche budúceho prenasledovania natrvalo usadil (1932) a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancie, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali aj obrazy od Van Goga, Picassa alebo Degasa a Cézanna - dvoch jeho najobľúbenejších maliarov - rovnako aj práce od Renoira, Rubensa a mnohých ďalších.
Nacistická propaganda
Pálenie kníh - nacistické orgie pri blčiacom ohni - neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nového a Cesta späť. Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002), či v školských učebniciach. Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.
Napriek tomu všetkému ho ešte v roku 1935 navštívil samotný ríšsky maršal Hermann Göring a ponúkol mu návrat späť do Tretej ríše. Hitlerova propaganda potrebovala zvučné mená. Remarque však odmietol, podobne ako väčšina umelcov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko. Svoje rozhodnutie potvrdil aj ďalším úspešným románom Traja kamaráti (1936), ktorého hlavnou ideou je síce priateľstvo a láska, no ani tu sa nedokáže ubrániť svojim pacifistickým myšlienkam iritujúcim nacizmus.
4. júla 1938 bol zbavený štátneho občianstva a dvere do nacistického Nemecka sa pred ním natrvalo zabuchli. Charakteristika postáv
Paul Bäumer
• hlavný hrdina a súčasne aj rozprávač príbehu, 19-ročný študent, ktorý pod nátlakom svojho profesora spolu so svojimi spolužiakmi narukuje do 1.sv. vojny aby nevyzeral ako zbabelec • ešte nevie, čo od života očakáva • statočný, citlivo založený, bojazlivý, bezmocný, starostlivý, rád a s ochotou pomôže ostatným – prejavuje sa to aj tým, že má strach o nováčikov a preto im pomáha a snaží sa ich naučiť čo najviac • na fronte prežíva strašné chvíle, no v týchto ťažkých chvíľach sú mu oporou jeho priatelia, priateľstvo je preňho najväčšou hodnotou, spolu sa zamýšľajú nad významom vojny, nad budúcnosťou, no prichádzajú na to, že ich žiadna budúcnosť nečaká, chcú však prežiť... • neznesie pohľad na umierajúcich kamarátov a je preňho nesmierne ťažké oznámiť Kemmerichovej matke smrť jej syna • po tvrdom výcviku sa dostáva spolu so spolužiakmi priamo na front do zákopov, kde sa spočiatku snaží brať všetko s nadhľadom, no postupne upadá do skepsy a dezilúzie, pretože odhaľuje pravú tvár vojny – smrť, utrpenie a bezmocnosť, uvedomuje si, že okrem rodiny a priateľov nemá už nič • počas jeho služby sa raz dostáva na dovolenku domov, je to pre neho veľmi ťažké, hneď ako vojde do domu sa rozplače, je šťastný, že je doma, ale zároveň si uvedomuje, že musí ísť naspäť na front, je sklamaný, keď vidí, v akej biede musí jeho rodina žiť • doma nachádza Paul chorú matku, ktorú nadovšetko miluje,robí si o ňu starosti a aj preto jej klame, že sa má dobre; keď vojde do svojej izby, zisťuje, že sa v nej nič nezmenilo, spomína na časy, kedy čítal svoje obľúbené knihy a písal básne, no on už nie je ten bezstarostný študent, ktorým býval • nechce rozprávať o vojne, lebo ľudia, ktorí to nezažili na vlastnej koži ho aj tak nikdy nemôžu pochopiť • po tom, čo smrteľne zraní jedného z nepriateľov a strávi s ním niekoľko hodín v kráteri, prihovára sa mu a nechce sa zmieriť, že ho zabil...videl jeho tvár, zistil jeho meno, že má rodinu, veľmi si vyčíta jeho smrť, uvedomuje si, že to bol tiež len obyčajný človek • postupne mu pred očami zomierajú všetci priatelia, aj Kat • padol sám, opustený na poli jedného pokojného dňa v októbri 1918, keď rozhlas zahlási iba: „Na západe nič nové...“ Albert Kropp – malý, veľmi inteligentý chlapec vždy s dobrou náladou, vo vojne príde o nohu Müller – sníval o vojnovej maturite, rojko, ktorý so sebou stále vláčil učebnice, zomrel keď ho z blízkej vzdialenosti trafila svetlica Leer – ustavične sníval o dievčatách z dôstojníckych bordelov, vykrvácal po rane črepinou Tjaden – chudý zámočník, najväčší žráč v kompánii, pomočuje sa, je lakomý, zručný, opijú ho, aby mohli ísť za dievčatami Detering – sedliak, ktorý ma vrúcny vzťah k zvieratám, neustále rozmýšľa o svojom hospodárstve a žene, pokúsi sa utiecť, no chytia ho Stanislav Katczinsky – prezývaný Kat, štyridsiatnik, hlava skupiny – vždy vie, ako sa dostať k jedlu a tiež vycíti, ak sa má niečo zomlieť, má šiesty zmysel, zomiera po zásahu črepinou, aj napriek Paulovej snahe ho zachrániť Kemmerich – leží v nemocnici s priestrelom stehna, nakoniec dostáva otravu krvi a zomiera
DEJ
Skupina vojakov, v ktorej sú aj hlavní predstavitelia, dostala dupľované jedlo, dokonca vyfasovali i cigarety, a to vďaka omylu. Ich priateľ Kammerich dostal ranu do stehna a tak ho idú kamaráti navštíviť. Retrpspektívne si spomína na množstvo epizód z budovania zákopov na západnom fronte i z prvých bojových stretnutí a hlavne na vojenský výcvik jeho triedy, ktorej velil desiatnik Himmelstoss, ktorý ich doslova týral, ale chlapci sa nedali:
"Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa; pomohlo nám našich dvadsať rokov, ktoré nám veľa iného tak sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!"
Celý dej pokračuje opisom vojnových hrôz - bombardovania, plynových útokov, krvavých bojov muža proti mužovi - a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, nezištnej obetavosti a vojnového pritateľstva na život a na smrť. Boj neustále prebieha a vojaci bojujú. Kat s Paulom sa dostali k zranenému a hoci je to nepriateľ, snažia sa mu pomôcť. Raz sa dostanú na miesto, kde na druhej strane rieky zbadajú tri ženy. Pár dni si spolu užijú, ale Paul dostáva povolenie na dovolenku. Doma sa dozvedá, že matka je chorá. Spomína na staré časy a späť na front sa vracia celý neistý: "Na čo je dovolenka? Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie. Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku."
Po dovolenke ho odvelili slúžiť do koncentračného tábora. Paul len sucho komentuje, ako vyzerajú ľudia, čo robia (Rusi), ale neopisuje, ako mu je ich ľúto, ani nič podobné. Ale myslí si o nich:
"Sú ľudskejší a takmer by som uveril, že jeden k druhému aj bratskejší ako my. Pritom vojna sa pre nich skončila." "Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť."
Paul sa vracia do svojho regimentu, ku svojim kamarátom. Paul sa dobrovoľne prihlasuje na prieskumnú hliadku. Na poli stráca orientáciu a nemôže sa vrátiť, pretože nad ním svištia guľky. Vedľa neho padne cudzinec, ktorý umrie, hoci sa ho snažil zachrániť. Paul má zmiešané myšlienky a myslí na cudzincovu rodinu, ale nakoniec vydedukuje, že:
"Takto sa ale nedostanem nikde, to je predsa osud náš všetkých," myslel tým smrť. Nakoniec sa dostáva späť do regimentu. 8 sa dostávajú do dediny a medzi nimi sú všetci kamaráti. Urobia si veľkú hostinu, ale po pár dňoch je dedina ostrelovaná a Albert Kropp s Paulom schytajú guľky do nôh. Spolu odchádzajú do katolíckej nemocnice. Kroppovi musia amputovať nohu. Začne uvažovať o zmysle vojny:
"Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo z nás má byť?" Vracia sa späť do regimentu a jeho kamaráti umrú, a aj jeho najlepší kamarát Kat, ktorý ho zasvetil do frontového života a zostáva posledný z jeho triedy a potvrdzuje absurditu vojny.
"Som veľmi pokojný. Som taký opustený a nič nečakám. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal neviem."
"Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo."
Vlastný názor
Hneď na úvod, čo ma napadá, je slovo fantastické. Máloktorá kniha z povinného čítania ma tak veľmi zaujala ako táto. V tejto knihe nie je hlavný dej, ale názory a myšlienky. Toto je hlavne kniha o priateľstve, o priateľstve na život a na smrť na fronte, taktiež je to kniha o absurdnosti vojny. Tiež je to o tom, ako vojna mení ľudí, ako odkrýva v človeku netušené svety nenávisti i lásky, zbabelosti i hrdinstva, krutosti i obetavosti, holého pudu sebazáchovy i neuveriteľnej veľkorysosti. Sú to veľmi jednoduchým spôsobom vyjadrené nálady, myšlienky, zážitky tohto vojaka. Človek nemusí čítať poza riadky, ale si to priamo prečíta, tak ak chcete prežiť neuveriteľne silný emocionálny zážitok z čítania knihy, nech sa páči, kniha je tu pre vás...
|