Bolo nemožné urobiť viac, než odhadnúť hodnotu hociktorého starého kameňa, pretože každý kus bol kompletný sám o sebe a bol zvyčajne chránený hrubým obalom, ktorý prakticky skrýval jeho farbu. Takže všetky kusy boli vysoko ohodnotené, avšak mohlo sa ukázať, že hociktorý kus mohol po prerezaní dosiahnuť nesmiernu hodnotu. Ale s otvorením nových baní kamene už nemohli byť kupované po úlomkoch rôznych tvarov a veľkostí a bolo možné systémom umývania a presvecovania silným svetlom pomerne presne určiť množstvo a charakter farby. Obchod sa takto mohol rozšíriť aj medzi množstvo ľudí, ktorí predtým neboli v pozícii obchodovať. Vďaka tomuto bol v roku 1881 veľký dopyt po nových baniach a špekulácie okolo jadeitu dosiahli výšku akú nemali nikdy predtým. Tí, ktorí mali šťastie a zbavili sa ich kameňov predtým, ako boli objavené ich vady, získali veľké bohatstvo. V druhom roku nastalo prudké klesnutie cien, ktoré zapríčinilo zruinovanie viacerých obchodníkov, ktorí patrili medzi najväčších.

Prvým geológom, ktorý videl jadeitové bane bol F. Noetling, ktorý navštívil oblasť Tawmaw v roku 1892 /Noetling 1893; viď tiež Bauer 1895/. V tomto období predstavovala Noetlingova práca prvotne publikovaný zdroj informácii o ťažobnej oblasti. Avšak Noetling poznamenáva, že jeho prieskum nebol kompletný kvôli nepokojom v krajine v tom čase, a aj kvôli zložitému terénu. Nasledujúcu cestu uskutočnil A. W. G. Bleeck v roku 1907 /Bleeck 1908/ a poskytol detailnejšiu štúdiu o ťažobnom priemysle v tejto oblasti. Podľa Bleecka /1908: 255/ bol jadeit, v čase jeho návštevy, nájdený v troch lokalitách: „v Tawmawe, Hwéke a v Mamoi“, kedy Tawmaw bola najdôležitejšou oblasťou. Hovorí /str. 256/, že „tieto bane sa používajú iba tri mesiace do roka, od začiatku marca do konca mája; počas dažďov je to malária, ktorá celú prácu zastaví“/pretože sa lomy, ktoré boli severne od Hweky nachádzali vyššie, bolo tam možné začať s ťažbou o trochu skôr/. Hertz /1912/ poskytuje neskôr popis jadeitových baní a menuje sedem ťažobných oblastí, ktoré sa využívali: Tawmaw, Ngobin, Mamon, Sabyi, Papyen, Sabwi a Pakhan. Tawmaw je aj naďalej opisovaný ako „najdôležitejší z baní“, kde bolo „cez päťdesiat miest využívaných“ lokálnymi Jingpho. Ostatné oblasti sú pomerne menšie. Dodáva, že ťažba v oblasti Mamon je v rukách Shan, nie ako vo väčšine iných baní.
Prvotné práce od Noetlinga a Bleecka boli vytlačené v roku 1930 štúdiou od Chhibbera /1934/, ktorá je doteraz najkomplexnejšou publikovanou prácou z tejto oblasti.