Field /2000: 3/ uvádza, že hlavný refkraktívny index jadeitu je 1,66 /alfa 1,654; gamma 1,667/ a poznamenáva, že „tento význam môže byť ľahko ovplyvnený ďiaľkovou vzhľadovou metódou.“ Read /1999: 281/ udáva, že „je viditeľný iba jeden neostrý tieňový obrys na refraktometri na 1,66 kvôli náhodnej orientácii kryštálových vlákien.“ Hobbs /1982: 13/ uvádza, že „refraktometer je jeden z najužitočnejších nástrojov pri oddeľovaní jadeitu od jeho simulantov.“ Toto je vďaka tomu, že skoro všetky tieto simulanty majú refraktívne indície zjavne odlišné od jadeitu. Problémom je, že jadeit a väčšina jeho simulantov je zvyčajne rezaná s okrúhlym povrchom do tvarov, ktoré robia získavanie skúšok s refraktometrom zložitým. Toto robí používanie „bodovej techniky“ alebo „diaľkovej vzhľadovej metody“ nevyhnutnejším. Hobbs /1982: 13/ opisuje bodovú techniku takto: „Bodová technika vyžaduje aby bola časť zakriveného povrchu položená, alebo držaná na refraktometri malou kvapkou tekutiny, ktorej veľkosť je zmenšená tak, že ju možno vidieť bez zväčšovadla o veľkosti dvoch alebo troch častí stupnice.“
Jadeit je dvojito refraktívny. Podľa Fielda, birefringencia je 0,013. Iné zdroje ale udávajú iné hodnoty: Hall /1994: 124/ udáva 0,012 a Schumann /1997: 154/ udáva 0,020. Avšak Hobbs /1982: 13/ varuje, že „len zriedkavo sa dá vidieť celá šírka refraktívnych indícii uvedených na rebríčku vlastností pretože“ jadeit je kryštalický agregát a „s bodovou technikou sa dá ľahko určiť iba jeden refraktívny index.“ Na získanie birefringencie odporúča Hobbs /1982: 14/ používanie blikajúcej techniky birefringencie, ktorá dovoľuje rotovanie polaroidového tanieru pred refraktometrom. Táto technika je ilustrovaná a opísaná Hobbsom /1982: 13, fig. 13/.
Jadeit má špecifickú váhu: 3,33 – 3,35. Field /2000: 3/ uvádza, že „väčšina jadeitov.. zostáva v suspenzii alebo sa veľmi pomaly ponorí do metyl jodidu /di-jodometán/, ktorý má hustotu okolo 3,32 – 3,33 pri normálnej izbovej teplote.“ Hobbs /1982: 15/ tiež odporúča používanie metylén jodidu pri testovaní jadeitu a varuje, že „jadeit, a veľa materiálov ako jadeit, môžu obsahovať nečistoty, ktoré môžu zapríčiniť zmenu špecifickej váhy.“ Hobbs /1982: 15/ tiež dodáva, že pokiaľ majú tri bežné jadeitové simulanty /grosularit, zoisit a idocrase/ špecifické hodnoty váhy, ktoré môžu byť pomýlené s jadeitom, ich refraktívne indície sú oveľa nižšie než u jadeitu.
Spektroskopická analýza je užitočná pri identifikácii jadeitu. Dokonca, ako hovorí Hobbs /1982: 15/ „pomáha pri testovaní materiálov, ktoré sú rozrezané a drsné, ako aj vsadené alebo voľné.“ Read /1999:281/ rozoberá vzhľad jadeitu, keď je skúmaný spektroskopom /tiež viď Hobbs 1982: 15-17; Webster 1975: 228; Walker 1991: 39-40/. Udáva, že tu je „diagnostická línia v modrej; jadeit, ktorý je bohatý na chróm má zdvojenie v červenej a dva červeno-žlté pásy.