Kim Be Howard, A.G. (C.I.G) Jadeit

Jadeit
Kim Be Howard, A.G. (C.I.G.)


1. Úvod

Jadeit je jeden z minerálov, ktoré sa zaraďujú do všeobecnej kategórie jadeitov. Názov jadeit /jade/ sa používa v angličtine, ale aj vo francúzštine, a podľa Oxfordského univerzálneho slovníka / Little, Fowler, and Coulson 1955: 1057/ pochádza zo španielskeho slova ijada. V španielčine sa nazýva „piedra de ijada“ čiže kolikový kameň. Tento názov pochádza ešte z čias, keď španieli dobyli Mexiko a objavili, že mexičania drtia jadeit na prášok a zmiešaný s vodou ho používajú ako liek na mnohé tráviace ťažkosti. Prvé písomné použitie tohto názvu je v práci Nicola Monardesa o liečivých rastlinách Nového sveta, napísanej v roku 1565 /Easby 1968: 7/.
Dva nerasty, ktoré sú kategorizované ako jadeity v prvej rade sú nefrity a jadeity. Pôvodne boli považované za rovnaké minerály, ale v roku 1863 bolo objavené, že sa líšia /Damour 1863, Damour 1846, 1881/. Damour objavil, že jeden typ jadeitu bol silikát sodíka a hliníka, kým druhý bol silikát vápnika a magnézia. Ako výsledok svojich zistení /1863:865/ navrhol pre prvý minerál názov „jadéite“, jadeit, aby sa tak rozlíšil do druhého /nefrit/. Táto štúdia sa zameriava na jadeit.

2. História Jadeitu

Jadeit je blízko spájaný s dvomi antickými civilizáciami – zo Stredoameriky – Mesoamerica - /tento termín je použitý pre označenie centrálneho a južného Mexika, Guatemaly, Belize a západnej Guatemaly/ a z Číny. Jadeit bol používaný väčšinou veľkých civilizácii v antickej Stredoamerike: Olmekovia, Aztékovia, Mayovia atď. Bol vysoko cenený v celej oblasti : „Zlato nemalo tú istú vnútornú hodnotu pre Stredoamerických ľudí...akú má pre nás...Jadeit mal väčšiu hodnotu“ /Noduera 1971: 268/. Spomedzi skorých španielskych spisovateľov šestnásteho storočia to bol Sahagun /1963: 222/, ktorý poznamenal, že „smaragdovo zelený jadeit ...jeho vzhľad je ako zelený quetzalovo pero. A jeho telo je také priezračné a také úplné ako obsidián. Je drahý, uctievaný, hodnotný...“ V jeho úvahe o Aztéckej civilizácii – Vaillant /1965:139 – 140/ poznamenáva:

Najdrahším majetkom medzi aztékmi bol jadeit, alebo kamene pripomínajúce jadeit v štruktúre a farbe.. Aztékovia nemali našu modernú úctu k zlatu, takže španieli mali najprv veľký problém s jeho získaním. Mexický indiáni reagovali na požiadavky dobyvateľov ponúkaním jadeitu a tyrkysu ako hodnotných vecí, bol to majetok, ktorý bol najdrahší pre nich..

Taká pomýlená poddajnosť bola veľmi iritujúca pre Cortéza a jeho mužov.

V podstate viacero spisovateľov sa zaoberalo kontrastom hodnoty, ktorú prikladali obyvatelia Stredoameriky jadeitu a pohľadom španielskych dobyvateľov na tento kameň. Tento rozdiel sa dá dobre vidieť v úvahe o daroch, ktoré dal aztécky vládca Montezuma a španielsky vodca Cortéz:

Cortéz a Montezuma boli zvyknutý hrať každý deň národnú hru, ktorá v mnohom pripomína šach.. Neskôr sa stalo zvykom, že na záver každodennej hry sa navzájom obdarovali. Jedného dňa, na záver hry, aztécky vládca obdaroval Cortéza niekoľkými veľkými platňami zo zlata a striebra, ktoré boli nádherne vypracované. Cortéz bol veľmi spokojný a dal to aj najavo. Montezuma sa usmial a povedal: „Zajtrajší dar bude taký, že ten dnešný sa bude, v porovnaní s ním čo do hodnoty a ceny, javiť nie viac ako obyčajná dlažobná kocka na ceste. Kráľovský Montezumov pokladník priniesol na zlatom podnose kráľovský dar – štyri malé vyrezávané jadeitové guľôčky. Cortézovo trpké sklamanie bolo také veľké, že ho mohol len tažko skryť. /Willard 1926:146-147/

Toto je téma, ktorá do určitej miery pretrváva dodnes s rozdielnym prístupom k jadeitu na západe a v Číne. Zaujímavé pokračovanie k už spomenutej príhode je opísané v diele Vaillant /1965: 139-140/ zo zápisov Diaza del Castilla /od kapitoly 128 jeho kroniky/:

V noci, keď sa Cortéz stiahol z Mexika, sa vodca, potom, ako si zobral svoju časť pokladu, rozdelil so zvyškom so svojimi bojovníkmi. Mnohí sa naložení zlatom potupne utopili v kanáloch. Avšak Diaz, ktorý si všimol zvyk indiánov, sa rozhodol zostať pri štyroch jadeitoch, ktoré neskôr vymenil, a ktoré, podľa jeho slov „mi veľmi dobre poslúžili pri liečení mojich zranení a získavaní jedla.“

Jadeit v Stredoamerike. História jadeitu v Stredoamerike začína s najstaršou civilizáciou, s Olmekmi. Pôvodná Olmecká civilizácia bola centralizovaná v súčasnom západnom mexickom štáte Guerrero, odkiaľ smerovala východne k Mexickému zálivu okolo štátu Veracruz. Prvé, olmekmi opracované, kúsky jadeitu, ktoré boli doteraz nájdené /a najstaršie nájdené po celom Novom Svete/ sú obetné dary a sekery z čias okolo 1200 – 1000 p.n.l. /Stone 1993: 142/. Ward /1996:29/ poznamenáva, že „Olmekovia vytesávali nepredstihnuteľné ľudské postavy. Sú to tie najlepšie stvárnenia ľudskej tváre, aké kedy boli vytesané do jadeitu.“ Podľa Randsa /1965: 579/ bol opracovaný jadeit z „predklasického obdobia, ktorý može byť spájaný s touto tradíciou štylisticky, nie až tak častý, aj keď podľa množstva opracovaní v olmeckom štýle, sa dá predpokladať skorá dôležitosť jadeitu a kameňov jadeitu podobných.“
Jadeit tvorí iba malú časť zo zelených kameňov, ktoré boli opracovnaé olmekmi.

Zelený kameň, ktorý opracovávali olmekovia bol zjavne sústredený v okolí rieky Balsas v štáte Guerrero. Arecheológovia objavili dielňu v blízkosti sútoku riek Amacuzac a Balsas s „úlomkami jadeitu, varného skla /silex/, jaspisu, ónyxu a kremeňa, ale aj obsidiánu a morských mušlí z času okolo 1000 rokov p.n.l.“ /Griffin 1993:206/. Luckert /1976:94-95/ namieta, že zelené kamene ako je serpentín a jadeit boli blízko spojené s náboženskou vierou olmekov. Podľa neho je dôvodom používania skôr zelených kameňov,než tmavších kameňov ako čadič, evolúcia, ktorú on nazýva Olmecký hadí kult: „Veľký had, ktorý znázorňoval reformné hnutie bol zelený, a Hadí ľudia z La Venta sa podujali na nič iné, než pretransformovať ich vlastný podiel Zemného Hada do zelenej.“ Ďalej usudzuje, že „ak zvyčajné zelené vrstvy serpentínovej skaly predstavujú Zelené Hadie telo, tak jadeity a serpentín lepšej akosti značia vnútro serpentínovej essencie – Zelené Hadie kosti a zuby.“
Výskyt opracovaného jadeitu v mnohých archeologických nálezoch privádza k otázke o zdrojoch tohto materiálu. Je všeobecne známe, že opracovaný jadeit, ktorý bol nájdený pri pobreží Mexického zálivu pochádza z inej oblasti. V jeho diskusii o olmeckom obchode, Coe /1968:94, 103/ poukazuje na to, čo on nazýva „jadeitová cesta“ z Guerrero do zálivu. Pred pár desiatkami rokov uviedol Adams /1977: 87/, že olmecký jadeit bol „pravdepodobne získaný z Údolia Balsas v Guerrero /v blízkosti posvätných jaskýň Oxtotitlanov a Juxtlahuacaov/, z Údolia Rieky Motagua v Guatemale..., a z ostatných, ešte neznámych nálezísk.“ Po preskúmaní známych informácii zo skorých rokov 1990 Garber, et al /1993: 213/ uvádza:
Aj keď sú serpentínové náleziská známe v Guerreru /pozri Gay 1987: 33/, jadeitové náleziská zostávajú stále zjavne neznáme. Hovorilo sa o neskorom remeselníkovi Williamovi Srpatlingovi, ktorý využíval nálezisko jadeitu v Guerrere pre jeho dielňu v Taxcu. Ak taký zdroj existoval, jeho poloha zostáva naďalej utajená od jeho smrti pred desaťročiami.

I keď teda guerrerský zelený kameň možno prešiel cez obchodné siete zo stredného tvorivého obdobia na pobrežie zálivu s Olmeckými centrami, tento kameň mohol byť skôr serpentín, než jadeit, ako bolo uvedené v Coeovej hypotéze.

Garber, et al, tiež spomína ďalšie známe náleziská /strany 213-214/, ale jediné, ktoré bolo potvrdené a je tiež podobné tým, ktoré využívali olmekovia, je v Údolí Rieky Motagua južnejšie v Guatemale na území Mayského teritória /toto bude neskôr rozobraté podbrobnejšie/.
Pre Mayov bola zelená farba spájaná s dvomi dôležitými životodarnými látkami, vodou a kukuricou, a preto boli zelenému kameňu pripisované životodarné vlastnosti /Digby 1964: 10-11/. Zelené kamenné korálky z čias okolo roku 1500 p. n. l., ktoré neboli z jadeitu, boli nájdené v oblasti mayov na Chiapaskom pobreží Tichého oceánu /Garber, et al 1993: 211/ a je určite možné, že mayovia vyrezávali jadeit pre olmecov, ale toto ešte nebolo dokázané. Mayovia obývali južné štáty Mexika, Guatemalu, Belize a časť Hodnurasu. Blom /1934: 542/ poznamenáva, že medzi mayami:

Perie bolo používané ako osobná ozdoba, tak ako aj jadeit a zlato. Jasné perie z chvosta „jasu trogana“ a číra jadeitová zelená boli zriedkavé, a preto im bola pripisovaná aj veľká cena. Aj kukurica a les boli zelené. Všetko, čo bolo dobré, ako aj zriedkavé veci, bolo zelené, a preto mayovia považovali zelenú farbu za posvätnú a pripisovali špeciálnu hodnotu zeleným veciam ako napríklad my v súčasnosti vyjadrujeme zelenou bohatstvo, hojnosť a luxus zlatom a čoraz viac pozlátkom.. Dokonca malé úlomky jadeitu boli vyleštené a prevŕtané, aby sa dali zavesiť. Veľké kusy boli vyrezané do tvaru ľudskej tváre, zvierat alebo.. vytvarované ako ruka.

Väčšina mayských jadeitov je z klasickej periódy /300 – 1000 n.l./. Veľa jadeitových výtvorov bolo nájdených z priebehu neskorej klasickej periódy v mayských nížinách v Yukatane /Proskouriakoff 1974/, ale veľa z nich, ak nie všetky, boli pravdepodobne dovezené, najskôr z Údolia rieky Motagua. V postklasickej perióde, ako Rands /1965: 579/ konštatuje „mayské opracovávanie jadeitu sa zdalo byť v prudkom poklese“. Napriek tomu zostal jadeit vysoko cenený. Biskup Diego de Landa /1941/, ktorý písal v čase španielskeho dobývania zaznamenal, že jadeitové korálky boli používané mayami v Yukatane ako peniaze.
Už dlhý čas sa archeológovia zaujímajú o objavenie zdroja jadeitu, ktorý využívali Mayovia. Blom /1934:542/ napísal v 1930-tom, že „...informácie o jadeitových baniach sa stratili. Je dokonca možné, že tieto bane boli stratené alebo vyčerpané už za čias mayov.“ Toto novšie tvrdenie bolo založené na fakte, že za čias Bloma archeológovia našli pomerne veľké kusy opracovaného jadeitu, ktoré boli nájdené na staršom pohrebnom mieste, zatiaľ čo na neskoršie objavených na menšie a prepracované.“ Ako bude rozoberané neskôr, v dnešných časoch sa zdá, že väčšina, ak nie všetok jadeit opracovaný mayami pochádzal z Údolia rieky Motagua. Ľudia, ktorí žili severnejšie od olmecov a mayov, ako aztékovia a mixtekovia, si tiež cenili jadeit a ostatné zelené kamene.

Medzi týmito ľuďmi bola symbolom pre veľmi vzácny jadeit obrovská ropucha /chalchihuitl/, /Nicholson 1971: obr. 41, str. 116/. Už som spomínal, ako vysoko si aztékovia cenili jadeit. Pri rozoberaní centrálneho Mexika z čias okolo roku 600 p. n. l. uviedol Adams /1977:126/, že „jadeit bol používaný v ozdobách na uši a inej bižutérii, aj keď toto nebolo bežné. Je celkom možné, že už predpokladali mystické vlastnosti jadeitu, ako aj jeho symbolizmus vysokej prestíže a obmedzili ho iba pre osoby vyššej sociálnej skupiny.“ Južnejšie, v Oaxace, Adams /1977:213/ zaznamenal, že archeológovia našli „nejaké opracované jadeity“ v podzemí v Monte Alaban, a že „technika a motív sú celkom jednoduché. Tie najlepšie boli dovezené z mayských vysočín.“
Jadeitové predmety boli nájdené aj južne od teritória mayov. Presnejšie v Costa Ricu bolo nájdené celkom väčší počet jadeitových predmetov. Ako bolo zaznamenané Easbym /1968: 9/ „žiadna iná oblasť /v antickej Stredoamerike/ neprodukovala väčšie množstvo jadeitu, než Costa Ricka, kde boli tí najzručnejší spracovatelia jadeitu v pred-Kolumbovskej Amerike.“ Žiaľ, vieme v podstate iba málo o ľuďoch, ktorí vyrobili tieto postavy. Jadeitové predmety nárjdené v Costa Rice sú prevažne z rokov medzi 500 p. n. l. a 700 n. l. /Stone 1993:143/. Hlavným zdrojom jadeitu v Costa Rice sa zdá byť Údolie rieky Motagua v Gutameale, ale niektoré kusy mohli pochádzať aj z miestnych zdrojov. Stone /1993:141/ hovorí, že aj keď boli jadeitové predmety nájdené v El Salvadore, južnom Hodurase a Nikaragui, sú veľmi zriedkavé. Gaber, et al /1993: 215-219/ vypracoval stručný prehľad objektov z jadeitu z Hondurasu /tiež viď Hirth a Hirth 1993/. Poznamenávajú, že opracovanie jadeitu v centrálnom a východnom Hondurase „ je časťou miestnej honduraskej tradície opracovávanie kameňov, ktorá sa vyvinula nezávisle na vyrezávaní jadeitu, ako bolo nájdené západnejšie, medzi mayami.“ Jadeit sa objavuje v Hondurase cez formatívnu periódu /od 700 p.n.l. do 400 n. l./ a „ vrchol používania vo verejných a rituálnych obetovaniach dosiahol cez klasickú periódu /krátko po 400 n. l./. Pokles v jeho používaní nastal v klasickej perióde neskôr /ktorá trvala približne do roku 1000 n. l./ a aj keď boli nájdené jadeitové predmety z postklasickej periódy, sú veľmi zriedkavé.
Produkcia jadeitu v Stredoamerike sa v podstate zastavila na začiatku šestnásteho storočia s príchodom Španielov. Jadeitové odvetvie v Stredoamerike sa opäť oživilo v roku 1974 so založením spoločnosti Jades, s.a.

v Anitgui, Guatemala, čo sa stalo na základe objavenia zásob jadeitu v Údolí rieky Motagua /viď www.jades.centroamerica/.
Jadeit v Číne a Barme /dnešný Myanmar/. Predmety vyrobené z minerálov, ktoré boli všeobecne klasifikované ako jadeity, boli používané v Číne veľmi dlhú dobu.* Durant /1954: 737/ hovorí, že „jadeit je starý ako čínska história, pretože sa nachádza aj v najstarších hroboch.“ Jadeit bol oficiálnym symbolom spojenia Neba, Zeme a Štyroch štvrtín. Žiaľ, iba malé percento týchto jadeitových kameňov bol naozaj jadeit. V minulosti používali číňania pre jadeit vo všeobecnosti termín yu a iba príležitostne robili rozdiel medzi nefritom – chěn yu a jadeitom – fei-ts’ui. Aj keď je veľa záznamov o úcte číňanov k jadeitu, táto úcta bola donedávna hlavne k predmetom z nefritu a teda nie z jadeitu.
Hlavným zdrojom jadeitu pre starovekých číňanov bolo pôvodne pohorie K’un Lun v juhovýchodnom Turkistane a susedný Karakas alebo Rieka Čierneho Jadeitu a Yurungash alebo Rieka Bieleho Jadeitu v blízkosti oázy Khotan /Dhorenwend 1971: 10/. Hovorí sa, že keď tadiaľto prechádzal Marco Polo v roku 1472, myslel si, že vidí jaspis a chalcedón, ale neskôr bolo zistené, že to bol jadeit, ktorý bol pripravený na export do Číny /Palmer 1967: 11; Wills 1972: 19/. Väčšina, ak nie všetko, z toho čo sa ťažilo v tejto oblasti, bol nefrit. Niektorí autori tvrdia, že číňania získavali z týchto zdrojov aspon určité množstvo jadeitu. Čiže ako Norman Lewis /1952: 210/ popisuje: „V pôvodných baniach v Turkistane bolo nájdené aj určité malé množstvo jadeitu, ale keďže tento zelený kameň bol veľmi zriedkavý, stal sa ____________________
*Nepodarilo sa mi získať kópiu naposledy vydanej knihy od Levy a Scott-Clark/2001/, kde je nový materiál o histoórii jadeitu v Barme a Číne, ktorý je dôležitý na doplnenie na doplnenie informácii v tejto práci. Recenziu na túto knihu napísal Edmond Chin /2001/, ktorý poznamenal, že aj keď autori použili nový materiál, sú tam tiež mnohé chyby, ktoré sa týkajú špeciálne ich rozoberania čínskej histórie.
bezcenným.“ Ďalší sú skeptický.

Napríklad Dohrenwend /1971: 11/ kategoricky vyhlasuje, že „neexistuje žiadny dôkaz o jadeite v Číne z takého skorého obdobia, a ani nikdy nebol žiadny iný chladnejší alebo tvrdší kameň milovaný tak, ako bol nefrit.“ Rovnako Whitlock a Ehrmann /1949: 21/ tvrdia, že „dvadsať storočí...nefrit bol jediný z jadeitov, ktorý poznali spracovávatelia v Číne“ a Wills /1972: 21/ hovorí, že „v súčasnosti nemáme žiadny dôkaz, že jadeit bol známy alebo používaný v Číne hlavne v polovici osemnásteho storočia.“
Hansford /1968: 28/ súhlasí, že sa nezdá, že by bol jadeit importovaný do Číny až do osemnásteho storočia, kedy začal byť dovážaný z Barmy cez Yunnan. Zhodne s týmto dodáva, že „v tých časoch žijúci čínsky spisovateľ sa o ňom zmienil, že si skoro uzurpoval meno yu’, ale smaragdovo-briliantová zelená farba, niektorých z najjemnejších kusov, mu skoro zaručila také vysoké verejné ohodnotenie ako nefritu.“ Hansford dodáva /1968: 28-29/, že „pôvodné meno, jei-ts’iu, pierko rybárika, ktoré bolo dané najneskôr už v jedenástom storočí iba niektorým rýdzim zeleným nefritom, ale ktoré stratilo svoju účinnosť, bolo znovu nájdené, aby odlíšilo nový materiál. Toto je meno, pod ktorým je známy po celej Číne. Viera, že jadeit z Barmy bol opracovaný v Číne oveľa skôr, sa zdá byť zmätená kvôli dvojakému používaniu termínu jei-ts’ui“/túto záležitosť rozoberá Hansford v skoršej práci z 1948/. Podporuje tento argument, že jadeit nebol až taký dôležitý v osemnástom storočí a poukazuje na používanie skôr nefritu než jadeitu v korune vládcu Wan-li, ktorý zomrel v roku 1620. Jadeit bol v kráľovských klenotoch použitý až neskôr, kedy vo veľkej miere nahradil nefrit.
Obrázky s príkladmi čínskeho jadeitu sa dajú získať z rôznych zdrojov. Boda /1991: 171-172/ rozoberá a ilustruje jadeitovú skrinku v tvare ryby z dvoru Qing. Popisuje ju na jednom mieste ako „bielu zmeišanú s modrou farbou“ a v ďalšej časti ako v „odtieni zeleno-bielej“, ale na fotografiách sa skrinka javí ako bledo levaduľová. Bernstein /www.bernsteinjadeart.com/ znázorňuje a popisuje pár prikrčených chlapcov vytesaných z jadeitu a používaných ako podušky /ref. č. 2737/. Tieto kusy sú z obdobia rokov 1780-1820. Spomína aj podobný pár jadeitových podušiek, ktoré boli ponúknuté na aukcii Sotheby /2. decembra 1976, kus 726/ v Hong Kongu a potom opäť na aukcii Christie /2. októbra 1991/ v Hong Kongu. Podľa Bartholomewa /1999: 42/ „vlastní Múzeum ázijského umenia v San Frnacisku najobsiahlejšiu a najlepšiu svetovú kolekciu čínskych jadeitov.“* Väčšiu časť kolekcie zozbieral Avery Brundage /1887-1975/. Zatiaľ čo väčšina kusov z kolekcie je vyrobená z nefritu, pár z nich je z jadeitu. Dôvodom relatívneho nedostatku jadeitových prác v kolekcii sa zdá byť fakt, že „pán Brundage sa nezaujímal o osobné ozdoby z jadeitu“ /1999: 47/, na čo bol jadeit používaný najčastejšie. Bartholomew zobrazuje niekoľko prác z jadeitu v jej práci. Je tam zahrnutá kapustová váza z čias okolo roku 1900 /znázornená na obale/ a nádoba s melónom, zeleninou a hmyzom tiež z čias okolo roku 1900 /obr. 14, str. 48/.

Posledná práca je vyrobená z jadeitu, ktorý má tri farby a hovorí sa o ňom, že to je dokonalý príklad „qiaose, čiže tradície šikovného používania farieb“ /1999: 47/.
V literatúre je zvykom datovať najstaršie objavenie jadeitu v Barme /v oblasti Mogaung v okrese Myitkyina/ do trinásteho storočia. Podľa tradícií boli tieto ložiská objavené náhodou obchodníkom z Yuannanu. Podľa povesti obchodník použil kus kameňa, aby udržal ____________________
* Ďalšia rozsiahla kolekcia čínskych jadeitov je kolekcia Herber R. Bishop v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku. V kolekcii sú zahrnuté aj neopracované jadeity /a aj nefrity/, o ktorých pred pár rokmi jeden autor /Hartman 1974: 43/ napísal, že „ zahrnuté v katalógu pred sedemdesiatimi rokmi, tieto jadeity veľmi potrebujú opätovné zhodnotenie podľa súčasných zistení.“ Mineralóg George F. Kunz asistoval Bishopovi pri určovaní objektov z jeho kolekcie, ktoré boli z jadeitu. Bishopova kolekcia a jeho monumentálna práca o jadeite, 1906, Výskumy a štúdie o jadeite /Investigations and Studies in Jade/ je rozoberaná Hartmanom /1974/ a Bernsteinom /2001/. V obidvoch prácach sú ilustrované iba diela z nefritu, ktoré pochádzajú z kolekcie. rovnováhu nákladu na jeho mulici. Ukázalo sa , že tento kameň bol jadeit. Ale toto asi nie je nič iné ako obyčajná povesť. Hansford /1950: 45-46/ pochybuje, že táto povesť je autentická a Wills /1972: 22/ ju označuje za legendu bez nejakých dôkazov, ktoré by ju podporovali. Pôvodcom tohto pekného príbehu bol pán Warry z Čínskeho konzulátu, ktorý sprevádzal britskú vojenskú expedíciu do ťažobnej oblasti v roku 1888, dva roky po tom, ako briti pripojili Hornú Barmu. Warry predniesol tento príbeh po jeho návšteve v hlásení o jadeitovom ťažobnom priemysle, ktoré bolo neskôr publikované Hertzom v roku 1912 v Barma Gazetteer /zemepisný slovník/: Okres Myitkyina a opätovne Scottom v jeho vplyvnom diele Barma: Príručka praktických informácií /1921: 243/. Napriek tomu, že tento príbeh je pravdepodobne nepravdivý, bol naďalej opakovaný v literatúre o jadeite v Barme /viď Fraser-Lu 1994: 173, 185; Hughes, Galibert, et al 2000: 4-5/.
Pán Warry bol na tak trochu pevnejšej pôde, keď vyhlásil, že novoveký obchod s jadeitom medzi Barmou a Čínou začal v roku 1784, počas panovania vládcu Ch’ien-lunga /1736-1796/ a následným ukončením nepriateľstva medzi týmito dvoma krajinami. Hansford /1968: 45-46/ uvádza, že po sérii neúspešných pokusov o podrobenie Barmy boli číňania vytlačený v roku 1769. Po skončení nepriateľských vzťahov bol opätovne otvorený aj obchod medzi týmito dvoma krajinami. Warry uvádza začiatok obchodovania s jadeitom od roku 1784, kedy veľké množstvo číňanov prišlo do Barmy kvôli jadeitu.

Veľa z tých, ktorí prišli hľadať jadeit, zomrelo na maláriu, alebo v nepriateľských stretnutiach s lokálnymi skupinami ako Jingpho. Okrem toho aj cesta z Mogaung späť do Číny bola nebezpečná, pretože viedla náročným terénom a boli tam banditi. V diele o ťažbe jadeitu v Barme /zaznamenanom v Hertz 1912/ Warry takto komentuje straty na životoch číňanov: „V čínskom chráme v Amarapure je dlhý zoznam skoro 6000 čínskych obchodníkov, ktorí zomreli v Barme od začiatku minulého storočia, a pre ktorých sa konajú ročne pohrebné obrady. O prevažnej väčšine týchto mužov je známe, že stratili svoje životy pri hľadaní jadeitu.. Ak by sa dal zistiť počet menších obchodníkov a dobrodruhov, ktorí tiež takto zahynuli, tento zoznam by dosiahol niekoľkonásobný rozsah svojej súčasnej veľkosti.“ Warry rozoberá skoré využívanie ťažby v severnej Barme a konkrétne menuje „Kameňolomy Hsimu“ v údolí rieky Uru, ktoré „boli prvý krát objavené v roku 1790“ a „vyniesli veľmi čistý jadeit.“
Hughes, Galibert, et al /2000: 5/ spájajú prijatie barmského jedeitu s vládcom Qianlong /tiež písaného Ch’ien-lung/, napriek tomu, že počas jeho vlády bol obchod s jadeitom nerozvinutý a zdá sa, že kamene, ktoré boli prinesené v tom čase do Číny, boli prijaté len vlažne. Zdalo by sa, že to trvalo skoro celé storočie, aby barmský jadeit dosiahol status hodnotného a žiadaného kameňa. Field /2000: 3/ poznamenáva, že „to bolo pravdepodobne vďaka vdove po vladárovi Tz’u Hsi /tiež písanú Wu Cixi, ktorá v podstate vládla Číne v rokoch 1861-1908/, ktorá milovala jeho čisté a jasné farby, takže konečne dosiahol výnimočnosť ako kráľovský kameň alebo tiež najcennejšia vec v Číne.“ Čo sa týka obdobia vlády Wu Cixi, v podstate relatívne málo objektov bolo vyrobených z barmského jadeitu. Ward /1996: 24/ píše, že:

ako sa zväčšilo zásobovanie jadeitom z Barmy v roku 1800, objavili sa aj ritiny. Jadeitové zvieratá, rôzne objekty a klenoty časom zatienili nefrit. Posledných dvesto rokov /nespomínajúc 5000 rokov, ktoré im predchádzali/ bol jadeit najvznešenejším kameňom a klenotom v Číne. Zdá sa, že nikto nenamietal, keď bol kultúrne centrálny základ nahradený úplne odlišným matriálom.

Je možné, že tento prechod uľahčilo spoločné pomenovanie yu.

Čiže aj keď jadeit má možno v Číne všeobecne dlhú históriu, na minulosť jadeitu v Číne by sme sa mali pozerať ako na viac súčasnú – v podstate modernú.
Pre Barmu samotnú Faser-Lu /1994: 174/ komentuje, že „popri vyberaní daní sa králi Kong-baung /v tom čase vládnuca dynastia/ len málo zaujímali o rozvoj ťažby jadeitu.“ Warryho štúdia z roku 1888 /zaznamenaná v Hertz 1912/ o jadeitovom priemysle rozoberá systém zdaňovania:

V roku 1806 bol ustanovený barmský „vyberčí úrad“ v oblasti, ktorá je teraz známa ako mesto Moguang .. Mogaung sa tým stalo hlavným strediskom obchodu s jadeitom v Barme.. Barmský vyberač neuvalil žiadnu daň na kameň, pokiaľ nebol pripravený opustiť Mogaung, kedy vyberal odvodové clo vo výške 33 %.. Hodnota jadeitu bola pre potreby zdaňovania určovaná oficiálnym colným odhadcom. Ale tento úradník, podľa súkromnej dohody s obchodníkmi a vyberačom, odhadoval všetky kamene iba na tretinu ich reálnej hodnoty.

V skutočnosti sa barmskí králi pokúsili byť viac zainteresovaní. Priťahovala ich perspektíva väčšieho príjmu z obchodu, takže sa barmskí králi snažili ustanoviť monopol v obchode s jadeitom v roku 1866. Jingpho na toto reagoval znížením zásobovania na malé množstvo nízko-kvalitného materiálu a nasledujúci rok boli barmskí králi prinútení k obnoveniu pôvodného systému prostého vyberania daní. Počas tejto periódy bolo vo všeobecnosti ťaženie jadeitu v rukách lokálneho Jingpho. Warry poznamenáva, že:

Kachins /Jingpho/ si vždy nárokovali exkluzívne právo dolovania v lomoch. Ale z času na čas dovolili aby im pomáhali Shans a na začiatku bolo aj Číňanom dovolené pracovať v určitých kameňolomoch, ktoré už nevyužívali Kachins. Napriek tomu našli Číňania prácu len málokedy a výsledky boli neuspokojivé, takže sa teraz musia už mnoho rokov uspokojiť s kameňmi vydolovanými Kachinsami, ktoré od nich kupujú.

Ako poznamenáva Warry, aj keď čínsky obchodníci nekonali sami, keď nakupovali jadeit od Jingpho: „Skoro vždy je na dohodnutie ceny zamestnaný expert alebo sprostredkovateľ. Títo sprostredkovatelia, ktorí sú bez výnimky Barmčania alebo Barmskí-shans, boli už od pradávna nevyhnutní pri obchodných transakciách v baniach.“
Moderná história ťažby jadeitu v Barme začína v devätnástom storočí, približne v tom istom čase, ako sa tento minerál stal populárnym v Číne a bol spájaný hlavne s oblasťou známou ako Tawmaw. Avšak jadeit mohol byť ťažený už skôr. Boli nájdené jadeitové korálky, ktoré sú spájané s civilizáciou Pyu z Barmy /približne 200 p. n. l. – 500 n. l./ severne ako mestský štát Pyuov – Hanlin, ktorý je blízko súčasného mesta Shwebo. Je všeobecne predpokladané, že sú z nefritu alebo z príbuzného kameňa, je ale potrebný ďalší prieskum. Dolovanie bolo väčšinou uskutočňované lokálnym Jingpho /ako aj niekoľkými Shan/ a obchod Číňanmi. Warry vo svojej štúdii 1888 /zaznamenaná v Hertz 1912/ uvádza, že:

Pomerne málo Číňanov išlo naozaj do baní; sami Kachnisovia vyniesli väčšinu kameňov na piesčitý breh na druhej strane Mogaungu, kde sa cez sezónu konal bazár..

Čo sa týka baní samotných, Kachinsovia bol označovaní za absolútnych vlastníkov všetkých kameňov vyprodukovaných v ich krajine. Kráľ Barmy sa týmto vlastníctvom nikdy priamo nezaoberal.

Chhibber /1934: 43/ poskytuje príbeh, ktorý získal od miestnych informátorov o moderných začiatkoch dolovania v tejto oblasti: „približne pred 60-timi rokmi sa lovec Ninjar zo Sanhky dostal pri love do oblasti Tawmaw a začal si na rôznych kameňoch variť ryžu. Jeden z nich pukol a ukázalo sa, že je to hodnotný jadeit.“ Zaznamenal aj ďalší príbeh, ktorý získal britský administrátor v roku 1907, a ktorý spája objavenie jadeitu s lovcom z Jingpho, ktorý prenasledoval zraneného slona. Potom, ako ho zabil, pokúsil sa vyklepať na kameň nejaké mäso z jeho klov. Jeden z klov kameň rozbil a ukázalo sa, že obsahuje jadeit.
Bez ohľadu na to, čo sa vlastne stalo, lokálny Jingpho a iní dolovali jadeit na začiatku devätnásteho storočia v okolí Tawmawu. Hansford /1968: 46/ píše, že „kameň bol najprv získaný vo forme okrúhliakov a ulomených skál.. z narušeného povrchu v údolí rieky Uru a jej prítokov. Warry rozoberá vo svojej štúdii 1888 /záznam v Hertz 1912/ to, čo bolo všeobecne nazývané „staré doly“, ktoré boli lokalizované v blízkosti rieky Uru:

Menšie množstvá jadeitu boli tu a tam objavené skoro po celom tomto území, ale najväčšie množstvo kameňa sa nachádza na miestach v blízkosti pravého brehu rieky Uru a značné množstvá boli nájdené na začiatku prameňa. Názvy lomov, ktoré boli v minulosti najviac oslavované pre vynikajúce výnosy sú Hsimu /teraz Sate Mu/, Masa, Mopang a Tamukan /lokalizovaný v blízkosti Haungpa/. Všetky tieto miesta sú v medziach hraníc už spomenutých lokalít a jedno od druhého neležia vo väčšej vzdialenosti. Okrem nepatrných množstiev sa ťažba jadeitu v týchto doloch už zastavila a v súčasnosti sú známe pod názvom „staré doly“. Sanka bol posledný názov, ktorý bol pridaný do zoznamu.
Sanka.. bola dosiahnutá po skoro sedemdesiat míľovom pochode z Mogaungu smerom skoro presne na severo-západ.. Sanka sa nachádza na pravom brehu Uru presne oproti miesta, kde sa križuje s riečkou Nansant. Sanka bola skoro pred dvadsiatimi rokmi oslavovaná pre získavanie vysoko kvalitného jadeitu, ale jej zásoby sú už dlho vyčerpané a v súčasnosti je toto miesto skoro opustené. Strávil som väčšiu časť dňa prezeraním vyhĺbenín z minulých rokov. Bolo vykopaných niekoľko tisíc jám pozdĺž nízkych kopcov a v malých priľahlých údoliach. Priemer otvorov týchto jám zriedkakedy presahoval desať alebo dvanásť stôp a priemerná hĺbka bola približne dvanásť stôp..

Sanka bola poslednou zo „starých dolov“.

Najstarší záznam o Barmských jadeitových baniach v dokumentoch zo západu je spmenutý Bleeckom /1908: 254/ a bol napísaný kapitánom Hannayom v roku 1836, ktorý získal vzorky jadeitu z Mogaungu počas jeho návštevy hraníc Assamu /Hannay 1837 a Hannay 1857/. Hannay však bane skutočne nenavštívil. Dr. William Griffith /1847: 132/ bol prvým mužom zo západu, ktorý navštívil neďaleké územie dolov. Dokonca už v tých časoch si všimol, že „povrch údolia, ktorý kedysi tvorili nízke okrúhle kopčeky je teraz oveľa viac narušený a zasypaný zemou a kameňmi, ktoré boli povyhadzované pri dolovaní.“ Hovorí, že väčšie jadeitové skaly boli prasknuté ohňom. Člen jeho skupiny narátal po opustení dolovacej oblasti veľké množstvo ľudí, ktorý prenášali jadeitové skaly a väčšina z nich boli čínsky Shanovia.
Podstatnejšie dolovanie jadeitu nezačalo do roku 1881 /Hansford 1968: 46/. Tieto bane boli označované ako „nové doly“. Warry /1888, záznam v Hertz 1912/ hovorí o nich toto:

„Nové doly“ produkovali nesmierne množstvá kameňa, ale žiadny z nich sa kvalitou nepribližoval tým, ktoré boli vyťažené v kameňolomoch v rokoch predtým. Je tu vhodné stručne v bodoch naznačiť rozdiel medzi starým a novým kameňom. Hodnota jadeitu je väčšinou určovaná podľa jeho farby, ktorá by mala byť určitým odtieňom tmavo-zelenej. Avšak farba neznamená všetko, polo-priehľadnosť, čistota a tvrdosť sú tiež podstatné. Kameň, ktorý spĺňa všetky štyri podmienky je veľmi zriedkavý. Posledné tri vlastnosti boli privedené k dokonalosti veľkou časťou starých kameňov, ale tmavo-zelená farba bola zriedkavá a často úplne absentovala. Na druhej strane mal nový kameň bohatú farbu, ale bol nedokonalý vo zvyšných troch črtách. Bol spravidla ako opál, kompozične nevýrazný a krehký. Tieto prírodné vady sú zhoršované nesprávnymi metódami používanými v baniach pri ťažbe nového kameňa. Svojráznosť, kvôli ktorej mali kamene nájdené v starých baniach vysokú hodnotu, bola tá, že sa nachádzali vo forme mierne veľkých okrúhlych hrúd, často vyzerajúcich ako skaly opracované vodou, dosť malých na to, aby mohli byť oddelené a odnesené bez nejakých zložitých procesov štiepania na mieste. V nových doloch sa tento kameň vyskytoval v obrovských blokoch, na ktorých vydolovanie nemali Kachinsovia /Jingpho/ nástroje, a preto museli byť rozbité horkom, procesom, ktorý bezpochyby robí kameň krehkejším a viac kriedovitým.
V prvom roku otvorenia nových baní neboli tieto vady úplne rozpoznané. Produkcia kameňa bola veľká a konkurencia ostrá. Až doteraz sa boli schopní pravidelne zapojiť do obchodu len muži s určitým kapitálom.

Bolo nemožné urobiť viac, než odhadnúť hodnotu hociktorého starého kameňa, pretože každý kus bol kompletný sám o sebe a bol zvyčajne chránený hrubým obalom, ktorý prakticky skrýval jeho farbu. Takže všetky kusy boli vysoko ohodnotené, avšak mohlo sa ukázať, že hociktorý kus mohol po prerezaní dosiahnuť nesmiernu hodnotu. Ale s otvorením nových baní kamene už nemohli byť kupované po úlomkoch rôznych tvarov a veľkostí a bolo možné systémom umývania a presvecovania silným svetlom pomerne presne určiť množstvo a charakter farby. Obchod sa takto mohol rozšíriť aj medzi množstvo ľudí, ktorí predtým neboli v pozícii obchodovať. Vďaka tomuto bol v roku 1881 veľký dopyt po nových baniach a špekulácie okolo jadeitu dosiahli výšku akú nemali nikdy predtým. Tí, ktorí mali šťastie a zbavili sa ich kameňov predtým, ako boli objavené ich vady, získali veľké bohatstvo. V druhom roku nastalo prudké klesnutie cien, ktoré zapríčinilo zruinovanie viacerých obchodníkov, ktorí patrili medzi najväčších.

Prvým geológom, ktorý videl jadeitové bane bol F. Noetling, ktorý navštívil oblasť Tawmaw v roku 1892 /Noetling 1893; viď tiež Bauer 1895/. V tomto období predstavovala Noetlingova práca prvotne publikovaný zdroj informácii o ťažobnej oblasti. Avšak Noetling poznamenáva, že jeho prieskum nebol kompletný kvôli nepokojom v krajine v tom čase, a aj kvôli zložitému terénu. Nasledujúcu cestu uskutočnil A. W. G. Bleeck v roku 1907 /Bleeck 1908/ a poskytol detailnejšiu štúdiu o ťažobnom priemysle v tejto oblasti. Podľa Bleecka /1908: 255/ bol jadeit, v čase jeho návštevy, nájdený v troch lokalitách: „v Tawmawe, Hwéke a v Mamoi“, kedy Tawmaw bola najdôležitejšou oblasťou. Hovorí /str. 256/, že „tieto bane sa používajú iba tri mesiace do roka, od začiatku marca do konca mája; počas dažďov je to malária, ktorá celú prácu zastaví“/pretože sa lomy, ktoré boli severne od Hweky nachádzali vyššie, bolo tam možné začať s ťažbou o trochu skôr/. Hertz /1912/ poskytuje neskôr popis jadeitových baní a menuje sedem ťažobných oblastí, ktoré sa využívali: Tawmaw, Ngobin, Mamon, Sabyi, Papyen, Sabwi a Pakhan. Tawmaw je aj naďalej opisovaný ako „najdôležitejší z baní“, kde bolo „cez päťdesiat miest využívaných“ lokálnymi Jingpho. Ostatné oblasti sú pomerne menšie. Dodáva, že ťažba v oblasti Mamon je v rukách Shan, nie ako vo väčšine iných baní.
Prvotné práce od Noetlinga a Bleecka boli vytlačené v roku 1930 štúdiou od Chhibbera /1934/, ktorá je doteraz najkomplexnejšou publikovanou prácou z tejto oblasti.

Chhibber /1934: 47/ hovorí, že v prvých dvoch dekádach dvadsiateho storočia produkcia v Tawmawských baniach klesala: „hlavne kvôli zväčšujúcej sa hĺbke baní“ a neschopnosti Jingpho vedieť si s tým poradiť použitím ich tradičných metód. V iných častiach Chhibber popisuje mnohé iné ťažobné oblasti zahrňujúc aj tie, kde sa ťažilo modernejšími technikami /ako napr. oblasť Kadon Dwin využívaná Syndikátom Burchin/.
Ťažba jadeitu v Barme bola narušená vypuknutím druhej svetovej vojny a japonskou okupáciou Barmy. Cestovateľský spisovateľ Norman Lewis navštívil oblasť ťažby jadeitu v roku 1951 /Lewis 1952: 211-212/. V tom čase mal ťažobný monopol opäť lokálny Jingpho a všetko bolo vyvážané do Číny. S nástupom komunizmu v Číne Lewis /1954: 212/ predpovedal, že „zdá sa, že nastal náhly koniec jadeitovej mánii. Celá produkcia z Moguangu bola určená pre čínsky trh, ináč sa kameň stal bezcenným. Je ťažké si predstaviť, že súčasní čínski vládcovia /komunisti/ by povolili tento typ importu.“ Dokonca aj predtým po revolúcii v roku 1911 bol trh s jadeitom oslabený. Aj keď tu boli náznaky obnovy v čase medzivojnových rokov, v Číne vládli komunisti a pokračujúca nestabilita v severnej Barme stlmila produkciu a dopyt po jadeite. Novší vývoj bude rozoberaný neskôr v tejto práci.

3. Vlastnosti a identifikácia jadeitu

Jadeit je silikát patriaci do inosilikátnej podskupiny. Jadeit patrí v tejto podskupine do skupiny pyroxínových minerálov spolu s ďalšími asi dvoma tuctami iných minerálov /pozri Morimoto, Fabries, et al 1988; Hauff 1993: 85/. Tieto zahŕňajú aegirín, diopsid, enstatit a spódium /spodumene/ /hiddenit a kunzit/. Curtiss /1993: 75/ poznamenáva, že „pyroxíny sú jedny z najzložitejších minerálnych skupín, aké poznáme.“ Chemické zloženie jadeitu obsahuje sodík, hliník a silikón. Ideálne jadeitové zloženie je NaAl(Si2O3)2. Môže byť opísaný ako „liníkový pyroxín bohatý na sodík“ /www.geo.utexas, str. 1/. Jadeitový pyroxín nie je zvyčajne čistý /čistý jadeit je označovaný ako Jd100/ a v takejto forme sa dá nájsť iba na pár miestach na zemi /rozobraté neskôr/. Je preň typickejšie obsahovať iné pyroxíny, ktoré sú zmiešané do pevného roztoku ako napr. diopsid (CaMgSi2O6), kosmochlór (NaCrSi2O6), hedenbergit (CaFe +Si2O6) a aegirín (NaFe3+Si2O6). Jadeitový pyroxín zvyčajne tvorí 90 až 95% kameňa, v ktorom sa nachádza. Ostatné minerály nájdené v jadeite zahŕňajú sodík amfibolový /s rozličnými zloženiami, napr. eckermannit, glaucophane – glaukosil, richterit, edenit/, albit, analcím, tremolit, /ilmeno-/ rutil, clinochlór, banalsit, a chromit /viď Harlow a Olds 1987; Htein a Naing 1994 a 1995/.

Ou Yang /1993/ dodáva, že jadeit može byť čiastočne nahradený vláknitým tremolitom alebo actinolitom v stave neskoršieho štádia metasomatizmu. Takýto polyminerálny jadeit je polychromatický a väčšinou je biely so šedo-zelenými až čiernymi škvrnami alebo čiarami. Pre túto formu jadeitu je zriedkavé, aby bol zelený a aby ukazoval rozloženie farby. Jadeit sa bežne vyskytuje so serpentínom, nefelínom, kalcitom, kryštálom, aragonitom, glaucefánom a vesuvianitom. Kryštalický systém jadeitu je monoklinický. Pozostáva z jemne-zrnitých, vláknitých, vysoko prerastených, vzájomne blokovaných kryštálov. Aj keď jadeit nie je veľmi tvrdý /meraním od 6,5 do 7 na Mohovej stupnici/, je to jeden z najpevnejších známych minerálov pre jeho charakter prerastenosti jednotlivých kryštálov. Pri rozbití sa rozštiepi a je krehký. Jadeit sa mení od opálu po priesvitnú priezračnosť a jeho lesk od „mastného po perleťový“ /Hall 1994: 124/.
Farby jadeitu. Minerálny jadeit je alochromatický a preto je v jeho čistej forme priezračný a bezfarebný. Zvyčajne sa ale zdá, že aj takto čistý jadeit je biely, čo je výsledkom rozptylu svetla prasklinami, otvormi na zrnitých krajoch a malým obsahom vodovej tekutiny. Okrem bielej sa jadeit vyskytuje v rôznych farbách. Farby jadeitu, ktorý bol nájdený v Barme, sú rôzne odtiene zelenej cez bledo-zelenú po smaragdovo-zelenú, bledo-modrú, bledo-fialovú alebo levaduľovú, žltú, oranžovú, červenú, šedú a hnedú. Chhibber /1934:67/ poskytuje raný popis farieb jadeitu:

Jadeit sa mení od čisto bielej po rôzne odtiene zelenej. Nie je zriedkavé spozorovať zelené bodky alebo čiarky v bielych druhoch. Ďalšie menej časté odtiene sú ametistová, bledo-modrá, žiarivo-červená, hnedastá a čierna. Žiarivo-červená a hnedastá sú pozorované v tenkých vonkajších vrstvách jadeitových skál, ktoré sú vložené v červenej zemi a táto farba je kvôli rozširovaniu železitej látky presakujúcou vodou. Farba úplne zmizne pri hĺbke okolo jednej tretiny inča od povrchu. Tieto kúsky červeného jadeitu sa zdajú byť zanesené na červeno a žlto kvôli hematitu, resp. limonitu. Guatemalský jadeit bol nájdený v celom rade rôznych odtieňov zelenej /aj smaragdovo-zelenej a modro-zelenej/, ako aj v levanduľovej, škvrnito bielej a modrej, bledo-žltej, ružovej a čiernej. Je tu aj tzv. „dúhový jadeit“, ktorý má viacero farieb.
Farby jadeitu zapríčiňujú niekoľké faktory. V niekoľkých prípadoch sú farby vytvárané usadzovaním minerálov na zrnitých okrajoch.

Tieto zahŕňajú červeno-hnedú až oranžovo-hnedú, ktoré sú tvorené vodnatým kysličníkom železa, niektoré tmavo-zelené čiary sú tvorené zložkou železa a šedá alebo čierna sa tvorí usadzovaním grafitu. Avšak väčšina farieb jadeitu je zapríčinená substitúciou premeny iónov kovu za základný Al3+ a minoritný Mg2+ /z obsahu diopsidu/ v jadeitovom pyroxéne a výslednej prítomnosti zostatkov – chromofórov /viď Harder 1995/. Smaragdovo-zelenú farbu „Kráľovského jadeitu“ a „jadeitového drahokamu“ zapríčiňuje malé množstvo chrómu /Cr3+/. Hughes, Galibert, et al /2000: 6-7/ uvádzajú, že „aby bola farba jasná, je potrebné iba veľmi nízke percento tohto minoritného prvku.“ Tmavšie zelené farby, ako aj modro-zelená, modrasto-čierna a modro-čierna sú spojené s prítomnosťou železa /buď Fe2+ alebo Fe3+ alebo ich zmes/. Najtmavšie farby obsahujú relatívne vysoké percento oxidu železa a veľmi prípomínajú pyroxén, ktorý sa nazýva omfacit. Termín „pórovo zelený“ je zvyčajne prisudzovaný agregátom jadeitu a sodíkovým amfibolám. Podľa Rossmana /1974/ a Ponahla /1999/ je levaduľová farba atribútom Fe2+ –O–Fe3+ prenosu intervalentného náboja do skoro čistého jadeitu. Svetlo-fialová farba je spájaná s prítomnosťou mangánu.
Predchádzajúca diskusia je z väčšej časti založená na štúdiách Barmského jadeitu. Curtiss /1993: 77/ ponúka analýzy niektorých farieb Mesoamerického jadeitu /z Mexika, Belize, Guatemaly a Costa Riky/ založených na spektroskopnom skúmaní:

Smaragdovo-zelená farba je zapríčinená Cr3+, ktorý sa nachádza v malých komponentoch ureyitu v tuhom roztoku s jadeitom, ktorý intenzívne pohlcuje modré a červené svetlo. Ďalšia určitá absorbcia modrého svetla je zapríčinená Fe3+ .. Bledo-zelenú farbu zapríčiňuje absorbcia červeného svetla malým množstvom Fe3+, ktorý je prítomný ako prímes v M1 a M2 kryštalografických častiach jadeitu. Táto absorbcia je oveľa širšia, než tá, ktorú zapríčiňuje Cr3+, a preto je aj farba oveľa viac tlmenejšia. Vstrebávanie modrého svetla je zapríčinené prítomnosťou Fe3+.. Modrasto-zelená farba je zapríčinená absenciou Fe3+...

V tejto súvislosti Curtiss spája nasledujúce farby s prítomnosťou určitých elementov: ružová s mangánom2+, smaragdovo-zelená s chrómom3+, bledo zelená so železom2+, hnedá a cervená so železom3+.
Barmský jadeit. Lacroix /1930/ ponúka asi najskoršiu detailnú analýzu zloženia Barmeského jadeitu a to tak, že popisuje dva kamene z Tawmawu nasledovne. Prvý je popísaný ako jadeitický albitit. Jeho zloženie je: 59,42 % SiO2; 10,81°% Al2O3; 10,96% MgO; 8,01% Na2O; 4,3% CaO a malé časti FeO, Fe2O3, H2O, K2O, TiO2 a MnO. Druhý kameň je popisovaný ako jadeit a amfibolitný pôvodca albititu.

Jeho zloženie je: 66,3% SiO2; 19,94% Al2O3; 11,25% Na2O a veľmi malé časti CaO, MgO, FeO, Fe2O3, H2O, K2O a MnO. Ďalšie tri kamene /dva z Tawmawu a jeden z Kadonskej bane/, ktoré Lacroix rozoberá, sú kategorizované ako amfibolity /jeden ako amfibolit zapríčinený chróm-jadeitom/. Avšak Chhibber /1934: 70/ namieta, že „všetky dohromady nie sú správne pomenované“ a „nie sú to amfibolity vo všeobecne akceptovateľnom zmysle“. Nazerá na ne, ako na „hybridného pôvodu“. Takzvaný amfibolit z Kadonskej bane je 65,18% SiO2; 7,37% Al2O3; 16,97% MgO; 9,18% Na2O a malé časti FeO, Fe2O3, H2O, K2O, CaO a MnO. Druhý „amfibolit“ obsahuje tie isté elementy, ale v trochu odlišnom zložení: 55,82%SiO2; 2,56% Al2O3; 21,2% MgO; 9,12% Na2O s trochu väčšími časťami Fe2O3 a H2O a približne rovnakými časťami ostatných elementov. Kameň, ktorý je opísaný ako „amfibolit zapríčinený chróm-jadeitom“ má nasledujúcu kompozíciu: 57,52%SiO2; 9,57% Al2O3; 13,37% MgO; 8,83% Na2O; 4,5% FeO a menšími časťami ďalších elementov, ktoré boli nájdené v prvých dvoch kameňoch. Je veľmi veľa podobných štúdií o chemickom zložení vzoriek Barmského jadeitu. Jedna z najnovších a najkomplexnejších je od Hteina a Nainga /1994/. Vzorky v ich vpríkladoch sú z ťažobných oblastí Hpakan, Lonkin, Tawmaw, Nantmaw, Whay Khar Maw, Haungpa a Khamti a obsahujú širokú škálu farieb: „od bielej cez šedú po skoro čiernu, odtiene zelenej, tmavo-zelenej, smaragdovo-zelenej, levanduľovej, od žltkastej cez hnedú po červeno-hnedú, modrastú a šedo modro-zelenú“ /str. 270/. Časť vzoriek bola podriadená röntgenovej diffrakčnej analýze, aby sa určilo ich minerálne zloženie. Zloženie monominerálnych /čistých jadeitov/ vzoriek obsahuje: jadeit, jadeit ± rutil/ilmenorutil a jadeit ± chromite/magnesiochromite ± rutil. Zloženie polyminerálnych /nie čistých jadeitov/ vzoriek obsahuje: jadeit + edenit + richterit ± chromite, jadeit + kosmochlor ± ilmenorutil, jadeit + enstatit + tremolit + edenit + richterit + kosmochlor ± ilmenorutil. Približne dve tretiny z 25 vzoriek sú čisté jadeity a zvyšná tretina zmiešané jadeity. Ďalej bolo 15 vzoriek podriadených vlnovo disperznej skúške röntgenovým fluorescenčným spektrometrom /str. 271/. Hodnoty pre SiO2 boli od 59,80 po 56,14; pre Al2O3 od 24,18 po 15,34 a pre Na2O od 15,52 po 11,65 /s jednou vzorkou obsahujúcou len 5,66%/. Ostatné oxidy obsahujú: Cr2O3 /1,16 po 0,03/; Fe2O3 /2,34 po 0,93/, MgO / jeden s 9,88; ináč od 3,17 po 0,01/, CaO /jeden s 10,84; ináč od 5,40 po 0,33/ a K2O /všetky do 0,01/. Najväčšie variácie boli nájdené v štyroch vzorkách, ktoré boli pyroxén-amfibolit jadeity.

Medzi stopovými elementmi, ktoré boli nájdené röntgenovými fluorescenčnými testami boli Ti, Sr, Zr, Nb, Ni a Zn /str. 274/. Ako záver autori uvádzajú, že „predchádzajúce štúdie demonštrujú, že jadeit z Myanmaru môže obsahovať oveľa širšiu škálu minerálnych zložiek a chemického zloženia než bolo pôvodne uvádzané“ /str. 274/.
Mesoamerický jadeit. Archeológ Sylvaus Morley v jeho slávnej štúdii o Mayoch /1956: 414/ napísal:

štúdium Stredo Amerických jadeitov mineralógmi z Carnegiho Inštitútu vo Washingtone /viď Washington 1922/ ukázalo, že Americké jadeity su pravé jadeity, aj keď je ich chemické zloženie odlišné od Čínskeho jadeitu. Táto odlišnosť nie je dostatočná na to, aby boli vyradené zo skupiny jadeitov, ale kvôli nej sú vzhľadovo odlišné od Čínskeho jadeitu. Americký jadeit nie je tak priehľadný ako Čínsky /a aj Barmský/ jadeit, mení sa od zelenej po svetlo modro-zelenú, cez všetky odtiene šedej a do bielej, je rôznofarebnejší, než Čínsky jadeit.

Anna Miller /2001: 29/ prednedávnom poznamenala, že „aj keď nemôžu byť niektoré samostatné kúsky Guatemalského jadeitu oddeľované od Barmských náprotivkov /hlavne ak sú už opracované ako šperky/, väčšina materiálov má odlišnú farbu a často rozdiely v textúre. Systémy klasifikácie Guatemalského jadeitu /príklad podľa Harlowa /1993: 27/


Typ Bishop Typ Foshag Guatemalský typ
Motagua Svetlý Typy III a VI jadeitit
Motagua Tmavý Typ V Omfacitný kameň
Chrómovo Zelený - Kosmochlórový omfacitný kameň
Chichén Zelený Typ I? Kosmochlórový jadeitit
Mayský Zelený Typ I Kosmochlórový jadeitit
Costa Rika Svetlý? Typ II /Olmecký modrý/ Jadeitit /menený osvetlením/
Costa Rika Tmavý Typ VII Omfacitný kameň /Motagua-II/
po čierny jadeit
Albit Svetlý Albit Albitit 1
Albit Tmavý Albit Albitit 1
- Typ IV Zmenený jadeit
- - Albitit 2


Testy. Teraz prejdime k niektorým testom, ktoré môžu byť použité na identifikáciu jadeitu. Hobbs /1982/ uvádza niekoľko testov: vizuálna skúška, hodnoty refraktívneho indexu, špecifické váhové určovanie, spektroskopická analýza, testy tvrdosti a röntgenová difrakcia. K týmto by mohol byť pridaný filter Chelsea. Podľa posledných údajov je zaujímavé podotknúť, že pokiaľ je zeleno sfarbený jadeit odvodený od prítomnosti chrómu „neukazuje červenú pod Chelsea filtrom ani pod LW či SW UV svetlom“ /Field 2000: 3/.

Pod LW ultra-fialovým svetlom „ukazuje bledšie sfarbený zelený a žltý, svetlofialový a biely jadeit menej intenzívnu bielu žiaru, tmavšie sfarbené jadeity nereagujú.“ Spomedzi testov, o ktorých sa zmieňuje Hobbs sa budeme venovať všetkým, okrem testu tvrdosti, pretože takýto test sa pre jadeit používa zriedkavo. Hobbs /1982: 18/ naznačuje, že takéto testy nie sú pre jadeit veľmi užitočné a „iba by pomohli oddeliť materiály, ktoré majú hodnotu tvrdosti značne nižšiu než jadeit, ako serpentín, kalcit a talc.“
Čo sa týka vizuálnej skúšky Hobbs /1982: 6-7/ poznamenáva:

Vizuálna skúška materiálov, ktoré vyzerajú ako jadeit, môže poskytnúť podstatné identifikačné znaky ako textúra, lesk povrchu a lom, ako aj charakteristickú implikáciu, evidenciu farby, prítomnosť úkazov a možno ďalšie rozlišujúce charakteristiky. Všetky tieto vizuálne charakteristiky prispievajú k typickému zjavu drahokamu, čiže gemológovia môžu dobre-trénovaným okom určiť škálu možností krátko po prvotnej skúške materiálu. Ale dokonca aj experti dokladajú ich predpoklady, ktoré urobia po vizuálnej skúške, štandardnými gemologickými testami.

Zaoberajme sa bližšie spomedzi chrakteristík jadeitov ich textúrou, povrchovým leskom a povrchom lomu. Čo sa týka textúry, malo by byť poznamenané, že jadeit je veľmi tvrdý materiál. Je to vďaka jeho vnútornej štruktúre. Rozdiely v štruktúre jadeitu a nefritu môžeme napríklad vidieť pod zväčšením: kryštály jadeitu sa zdajú byť separátnymi celkami, kým kryštály nefritu sa ukazujú byť prerastené. Toto sa preukazuje vizuálne, ako poznamenáva Hobbs /1982: 9/ tak, že jadeit vyzerá zrnito a nefrit vláknito. Jadeit aj nefrit sa preukazujú trochu mastným leskom, ale nefrit sa zdá byť skôr mastnejší vo svojom zjave než jadeit. Pokiaľ ide o povrch lomu jadeitu, Hobbs /1982: 10/ opisuje jadeit a nefrit ako ukazujúce „odštiepený lom, ktorý vyzerá ako povrch zlomeného dreva.“ Avšak táto charakteristika je viac spájaná s nefritom, než s jadeitom. Nanešťastie aj niekoľko jadeitových simulantov ukazuje podobné charakteristiky. Vcelku, zmysel vizuálnej skúšky je relatívne limitovaný z hľadiska pozitívnej identifikácie jadeitu. Hobbs /1982: 13/ používa také termíny, ako „hodnotné indikácie“ a „predpoklady“ a dodáva, že tieto potrebujú byť potvrdené gemologickými testmi. Na vzhľadové rozdiely medzi jadeitmi a ich simulantami s apozrieme neskôr v sekcii o simulantoch.
Refraktívny index jadeitu je okolo 1,66. Hall /1994: 124/ ho uvádza ako 1,66 – 1,68, kým Schumann /1997: 154/ ich udáva ako 1,652 – 1,688.

Field /2000: 3/ uvádza, že hlavný refkraktívny index jadeitu je 1,66 /alfa 1,654; gamma 1,667/ a poznamenáva, že „tento význam môže byť ľahko ovplyvnený ďiaľkovou vzhľadovou metódou.“ Read /1999: 281/ udáva, že „je viditeľný iba jeden neostrý tieňový obrys na refraktometri na 1,66 kvôli náhodnej orientácii kryštálových vlákien.“ Hobbs /1982: 13/ uvádza, že „refraktometer je jeden z najužitočnejších nástrojov pri oddeľovaní jadeitu od jeho simulantov.“ Toto je vďaka tomu, že skoro všetky tieto simulanty majú refraktívne indície zjavne odlišné od jadeitu. Problémom je, že jadeit a väčšina jeho simulantov je zvyčajne rezaná s okrúhlym povrchom do tvarov, ktoré robia získavanie skúšok s refraktometrom zložitým. Toto robí používanie „bodovej techniky“ alebo „diaľkovej vzhľadovej metody“ nevyhnutnejším. Hobbs /1982: 13/ opisuje bodovú techniku takto: „Bodová technika vyžaduje aby bola časť zakriveného povrchu položená, alebo držaná na refraktometri malou kvapkou tekutiny, ktorej veľkosť je zmenšená tak, že ju možno vidieť bez zväčšovadla o veľkosti dvoch alebo troch častí stupnice.“
Jadeit je dvojito refraktívny. Podľa Fielda, birefringencia je 0,013. Iné zdroje ale udávajú iné hodnoty: Hall /1994: 124/ udáva 0,012 a Schumann /1997: 154/ udáva 0,020. Avšak Hobbs /1982: 13/ varuje, že „len zriedkavo sa dá vidieť celá šírka refraktívnych indícii uvedených na rebríčku vlastností pretože“ jadeit je kryštalický agregát a „s bodovou technikou sa dá ľahko určiť iba jeden refraktívny index.“ Na získanie birefringencie odporúča Hobbs /1982: 14/ používanie blikajúcej techniky birefringencie, ktorá dovoľuje rotovanie polaroidového tanieru pred refraktometrom. Táto technika je ilustrovaná a opísaná Hobbsom /1982: 13, fig. 13/.
Jadeit má špecifickú váhu: 3,33 – 3,35. Field /2000: 3/ uvádza, že „väčšina jadeitov.. zostáva v suspenzii alebo sa veľmi pomaly ponorí do metyl jodidu /di-jodometán/, ktorý má hustotu okolo 3,32 – 3,33 pri normálnej izbovej teplote.“ Hobbs /1982: 15/ tiež odporúča používanie metylén jodidu pri testovaní jadeitu a varuje, že „jadeit, a veľa materiálov ako jadeit, môžu obsahovať nečistoty, ktoré môžu zapríčiniť zmenu špecifickej váhy.“ Hobbs /1982: 15/ tiež dodáva, že pokiaľ majú tri bežné jadeitové simulanty /grosularit, zoisit a idocrase/ špecifické hodnoty váhy, ktoré môžu byť pomýlené s jadeitom, ich refraktívne indície sú oveľa nižšie než u jadeitu.
Spektroskopická analýza je užitočná pri identifikácii jadeitu. Dokonca, ako hovorí Hobbs /1982: 15/ „pomáha pri testovaní materiálov, ktoré sú rozrezané a drsné, ako aj vsadené alebo voľné.“ Read /1999:281/ rozoberá vzhľad jadeitu, keď je skúmaný spektroskopom /tiež viď Hobbs 1982: 15-17; Webster 1975: 228; Walker 1991: 39-40/. Udáva, že tu je „diagnostická línia v modrej; jadeit, ktorý je bohatý na chróm má zdvojenie v červenej a dva červeno-žlté pásy.

Farebný jadeit má jeden okraj oranžový a druhý žlto-zelený /plus diagnostická línia 437 nm/.“ Field /2000: 3/ dodáva ďalšie detaily:

Zelený jadeit ukazuje viacero pásov fialovej, najširšia má 437nm. Je dosť intenzívna na to, aby sa dala rozoznať pri odraze svetla a pri prenesenom svetle ak nie je materiál priveľmi temný alebo tmavý. Prírodne zelený jadeit ukazuje tiež tri chrómové línie s rozmerom okolo 630, 660 a 690 nm; ale nad týmto je svetelná zóna od okolo 670 po koniec viditeľného spektra. V práve opísanom „prírodne zelenom“ spektre je iba tma nad 690 nm. Ale všimnite si, že pás o veľkosti 437 nm je prítomný v obidvoch, v prírodnom a aj v zafarbenom jadeite.

Huang /1999/ poskytuje informácie o chrakteristikách jadeitu, keď prechádzal skúškou Ramanovým spektroskopom:

Ramanove módy jadeitu sú 292 a 328 cm-1 /Na-O rozťahovací mód/; 374, 416, 434 a 576 cm-1 /Al-O vibračný mód/; 524, 700, 779 cm-1 /Si-O ohýbací mód/ a 887, 986, 992 a 1040 cm-1 /Si-O rozťahovací mód/.. Je tu malá odchýlka vo vlnových číslach Ramanových módov so substitúciou železa a chrómu v jadeite. Stúpanie odchýlky je negatívne so zvyšujúcou sa substitúciou železa a chrómu.

Jadeit je študovaný spolu s ďalšími štrnástimi drahými minerálmi a Huang poskytuje stupnicu /str. 311/ ukazujúcu idetifikačné postupy.
Hobbs /1982: 18/ a Walker /1991: 41/ sa zhodnú na tom, že najpresnejší test obsahuje röntgenovú difrakciu pomocou púdrovej metódy. Ako obidvaja autori dodávajú, táto metóda je žiaľ ukutočniteľná iba v náročných laboratóriách.
Ale Hughes a Galibert, et al /2000: 2/ zdôraznili jednu vec a to, že „rozumieť jadeitu nie je limitované technicky alebo presnosťou, ale tiež to vyžaduje cit pre kultúru, zloženie a pominuteľné kvality, čo robí štúdium jadeitu úplne odlišné než hociktoré iné, zaoberajúce sa drahokamami.“ Toto odráža veľmi špeciálny vzťah jadeitu k činskej kultúre, vzťahom, ktorého jediným rivalom je azda vzťah anglicky hovoriacich krajín k diamantom.

Syntetický jadeit

Americká spoločnosť Mason-Kay Fine Jade Jewelry /Dokonalé jadeitové klenoty/ prehlasuje, že syntetický jadeit „nie je problém“ /www.masonkay.com/jadesimulants, str. 1/. Read /1999: 189/ uvádza, že spoločnosť General Electric v USA produkovala rozlične farebný syntetický jadeit v roku 1984, ale „bolo povedané, že tieto syntetické jadeity sú produktom experimentu a spoločnosť nemá v pláne komerčnú produkciu.“ Počiatočný materiál pre tento syntetický jadeit „obsahoval rozdrvené sklo, ako aj hliník a karbonát sodíka a bol vyrobený vysoko-tlakovým prístrojom pri teplote okolo 1400°C“ /Read 1999: 189/.

Simulanty

Je veľké množstvo kameňov, ktoré vyzerajú ako jadeit, a preto môžu byť s ním pomýlené.

Sú často používané ako náhrada, často s úmyslom podvodu. Na web-stránke uvádza Mason-Kay Fine Jade Jewerly: „Jadeit je asi jeden z najčastejšie mylne-identifikovaný zo všetkých dôležitých drahokamov. Veľa minerálov pripomína jadeit a nefrit a sú často nesprávne vydávané za jadeit. Je to kvoli vysokej hodnote jadeitu“ /www.masonkay.com/jadesimulants, str. 1/. Odbor Geológie na Univerzite Texas-Austin komentuje na ich web-stránke:

Názov jadeit bol a aj stále je dávaný rôznym materiálom, ktoré povrchovo alebo veľmi blízko prípomínajú jadeit, ale nie sú zložené ani z jadeitu alebo z nefritu. F. T. C. regulácia v tejto krajine /USA/ nazerá na takéto používanie ako na nezákonné, ale aj tak stále pretrváva, buď vďaka ignorancii alebo iným spôsobom. Určité problémy môžu byť bezpochyby pripísané kultúrnym a historickým rozdielom v používaní tohto slova. V Číne sa tak nevolal iba jadeit a nefrit, ale aj zelený serpentín a mydlový kameň /talc/, ktoré veľmi pripomínali pravý jadeit.

Lange /1993a: 1/ robí vo svojej diskusii o jadeitových materiáloch v predkolumbovskej Mesoamerike rozdiel medzi „kultúrnym jadeitom“ a „sociálnym jadeitom“: „sociálnym jadeitom sú označované nejadeitové materiály /kremeň a serpentín medzi inými/, ktoré boli módne ako prívesky a iné druhy vecí, vyrobených z pravého jadeitu.“ Už starostlivým pozorovaním sa dá vytriediť mnoho kameňov od pravého jadeitu a potenciálne všetky môžu byť selektované použitím refraktometra. Žiaľ forma a spôsob použitia v klenotoch často znemožňuje použitie refraktometra. Je často nutné použiť iné spôsoby testovania.

Goette /1976: 120, 122/ rozoberá použitie skla ako simulanta v Číne okolo roku 1930:

Čínsky sklár pridal k jeho umeniu aj simuláciu jadeitu, vo všeobecnosti smaragdovo-zeleného jadeitu, alebo zmiešaného bieleho a zeleného nefritu známeho ako Americký zelený. Kým by sklamaný a ilúzií zbavený návštevník možno podozrieval obchodníka z podvádzania pri predaji sklenených koráliek, takýto predaj nie je určite založený na nečestnej imitácii jadeitu. Číňania majú radi jadeit približne ako Fei Ts’ui, čo do formy a vzhľadu. Takže sklári upriamujú ich úsilie na kopírovanie jadeitu čo najprešnejšie, čiže čím viac sa podobá výrobok na smaragdovo-zelený jadeit, tým má aj väčšiu kvalitu. Toto stretnutie skla s jadeitom zapríčinilo potrebu dôkladnej inšpekcie pri ich určovaní.

Hustota sklenených simulantov /okolo 3,7/ je vo všeobecnosti vyššia ako u jadeitu.

Webster /1975: 233/ tiež hovorí, že „pôvod týchto kusov je zjavný akonáhle je povrch skúmaný lupou, kedy sklo ukáže drobné jamky, kde boli prerezané bublinky, ktoré sklo obsahuje.“ Read /1999: 283/ uvádza refraktívne indexy rôznych typov skla ako 1,50; 1,61 a 1,46. Hobbs /1982: 11, tiež Crowningshield 1973/ rozoberá Metajadeitové sklo vyrobené Laboratóriom Iimori v Japonsku a hovorí, že „tento materiál sa dá zistiť podľa jeho inklúzie ako aj iných optických a fyzických vlastností.“ Pod zväčšením môžu byť v metajadeite viditeľné papraďovité inklúzie ako aj vzduchové bublinky.

Triedenie /klasifikácia/ jadeitu

Kritériá pre hodnotenie jadeitu sa vo veľkej miere vyvinuli v Číne. Hughes a Galibert et al /2000: 2/ komentujú, že „znalectvo jadeitu je skoro striktne čínskym fenoménom.“ V sekcii o oceňovaní a hodnotení jadeitu na web-stránke Oddelenia Geológie Univerzity v Texase /ww.geo.utexas.edu/ varuje, že je „najlepšie nechať takúto zložitú vec expertom na jadeit.“ Za poseldné desaťročia veľa anglicky písajúcich autorov rozoberalo kritériá pre ukončenie ohodnocovania jadeitu /viď Healey a Yu 1983; Ng a Root 1984; Ho 1996; Newman 1998; Ou Yang 1999 a Hughes, Galibert et al 2000: 17-20/.
Ng a Root /1984: 104-105/ zostavili tabuľku farebnosti „Jade Master Stone Chart“ /Tabuľka jadeitu najvyššieho kameňa/, ktorá delí jadeit do päťdesiatich rozdielnych kategórií a poskytuje aj ilustrácie viac menej želateľných charakteristík pre jadeit. 35 kategórií je pre zelené kamene, 5 pre levanduľové a zvyšok pre zostávajúce farby. Je tu aj „mierka triediaca farbu“ a používa písmená od „A“ po „E“: A = výnimočný, B = veľmi dobrý, C = dobrý, D = priemerný, E = prípustný. Na dôvažok sú ku kameňom priradené aj čísla. Napríklad pri zelenom jadeite to znamená dodatočné triedenie od „A1“ /výnimočný kráľovsko/smaragdovo zelený jadeit/ po „E7“ /prípustný melónovo zelený jadeit/. Newman /1998: 105/ ponúka podobnú tabuľku zostavenú Mason-Kay spoločnosťou, ale tá má iba 36 kategórií.
Healey a Yu /1983: 1670/ hovoria: „vďaka rozsiahlej skúsenosti v obchode majú jadeitový obchodníci ucelený názor, ako by mala byť určovaná kvalita kusov jadeitu.“ Hughes, Galibert et al /2000: 18/ poznamenali, že „kým boli na popísanie jadeitu používané všelijaké príjemné názvy, jeho hodnotenie je ale podobné ako pri ostatných drahokamoch. Je založené na „troch céčkach“ – color, clarity a cut /fashioning/- farba, priezračnosť a rez /tvarovanie/.“ Treba dodať, že „nie je to ako pri ostatných farebných kameňoch a štvrté „C“ – carat weight /váha v karátoch/ - je menej dôležitá, než jeho vytvarovanie. Sú tiež zohľadnené ďalšie dva faktory ko „Dve T“ – translucency /priehľadnosť/ a texture /štruktúra/.“ Tieto charakteristiky však nie sú posudzované rovnomerne.

Napríklad podľa Millera /1999:91/: „Krásna farba bez priehľadnosti môže mať vysokú cenu, ale vysoká priehľadnosť bez farby nie.“ Web-stránka oddelenia Geológie Univerzity v Texase /ww.geo.utexas.edu/ dodáva, že „dizajn, majstrovstvo a starožitnosť majú rovnako dôležitú úlohu pri oceňovaní opracovaného jadeitu.“

Farba. Newman /1998: 100/ udáva, že „intenzívny zelený po stredne-tmavý tón je najcennejší. Ak je farba svetlejšia, tmavšia, viac šedá alebo hnedá alebo žltá, hodnota sa znižuje.“ Hodnoty ostatných farieb sú zostupne takto: levanduľová, červená, žltá, biela a čierna. Tabuľky podľa Ng a Roota a Newmana/Mason-Kaya sa zaoberajú relatívnou hodnotou kameňov /bude rozobrané nižšie/. Oddelenie Geológie Univerzity v Texase /ww.geo.utexas.edu/ dodáva, že vzhľadom k zelenému jadeitu: „najlepšia „kráľovská zelená“ bola prisúdená farbe rýdzeho smaragdového.. Ďalej v hodnote sú svetlejšie odtiene, potom levanduľová, tmavá jablkovo-zelená, „lesná“ alebo aj „špenátová“, svetlo jablkovo-zelená a špinavo alebo tiež fľakato zelená.“
Hughes, Galibert et al /2000: 18-19/ delia farby tak, aby sa dal jadeit zaradiť do troch kategórií: odtieň /pozícia vo farebnom kruhu/, sýtosť farby /intenzita/ a tón /svetlosť alebo tmavosť/. Na určenie odtieňa používajú príklad čistého smaragdovo-zeleného jadeitu najvyššej kvality: „Kým je odtieň zvyčajne trochu viac žltý než u rýdzeho smaragdového a nikdy celkom nedosiahne tú istú sýtosť farby, ideálom pre jadeit je rýdzo smaragdovo zelená. V dokončenom kúsku by nemal byť žiadny odtieň hnedej alebo šedej.“ Sýtosť farby je posudzovaná špeciálne pri určovaní zeleného a levanduľového jadeitu: „najlepšie farby sa zdajú byť intenzívne z diaľky.. Je vhodné použiť porovnávanie na presné určenie sýtosti.“ Tiež spomínajú podobnú kvalitu s názvom cui, kde je kvalita rozoznávaná ako žiarivá, ostrá, jasná a horúca. Čiže „ideálny tón je stredný – nie pritmavý alebo prisvetlý.“
Uniformita farieb. Farba je jednotná pri jadeitoch najvyššej kvality. Vo všeobecnosti platí, že čím je farba nejednotnejšia, tým je nižšia hodnota, ale multi-farebné jadeity môžu mať vysokú hodnotu, ak je ich farba silná a zreteľná. Najviac je žiadaná kombinácia zelenej a levanduľovej, zelenej a oranžovej a silno zelenej a bielej / “mach-na-snehu jadeit“/. Oddelenie Geológie Univerzity v Texase /ww.geo.utexas.edu/ dodáva, že „najcennejšie sú farby, ktoré sú čisté, intenzívne a jednotné.“
Priehľadnosť. Tiež sa nazýva jasnosť. Najcennejší jadeit je polo-priehľadný /niekedy označovaný ako „medový“/ alebo vysoko jasný jadeit. Znižovanie priehľadnosti vedie k nižšej hodnote. Výnimkou je biely jadeit. Tento faktor jeho cenu veľmi neovplyvňuje.
Priezračnosť. Najlepší jadeit je bez závad /prasklín, inklúzií, zahmlených oblastí alebo bodiek/ alebo iných defektov, ktoré sú viditeľné voľným okom.

Medzi časté chyby patria minerálne inklúzie /sú často tmavo zelené, čierne, hnedé alebo iných farieb/ a biele bodky. Ou Yang /1999/ hovorí, že asi najvážnejšie chyby sú zahojené alebo nezahojené praskliny. Toto môže mať veľký dopad na cenu, lebo Číňania veria, že symbolizuje trvanlivosť a dokonalosť.
Štruktúra. Ide od jemnej po drsnú. Čím jemnejšie, tým lepšie.