Sú mysle, ktorú možno dobývať iba okľukou, temperamenty, ktoré nestrpia odporu, povahy spurné, ktoré, pravda, iba vydráždili, čo sa večne búria oproti rovnej ceste rozumu a ktoré iba okľukami možno priviesť ta, kde ich chceme mať. Počínajte si, ako by ste so všetkým súhlasili, čo chce, tak lepšie dôjdete k cieľu a…“
Valére poradil Elize, aby sa vyhla skorej svadbe tým, že bude prestierať chorobu.
2.Dejstvo
Cléante chce pôžičku. Rozpráva sa so svojim sluhom, ktorý mu ju vybaví cez majstra Šimona. Sluha nevie, že ten, kto požičiava peniaze, je Harpagon.
Majster Šimon je u Harpagona, keď stretnú Cléanta. Majster Šimon chce pôžičku vybaviť hneď tam.

Majster Šimon
„To je ten pán, ktorý si chcel od vás požičať tých pätnásťtisíc frankov, o ktorých som vám hovoril.“
Harpagon
„Čo, darebák, to sa ty dávaš na takéto zločinné extremity?“
Cléante
„Ako, otče? To sa vy dávate na takéto nečestné obchody?“
Harpagon
„To sa ty chceš zničiť takýmito pôžičkami, hodnými odsúdenia?“
Cléante
„Vy sa zas chcete obohacovať takouto zločineckou úžerou?“
Harpagon
„Ešte sa mi opovážiš prísť po tom pred oči?“
Cléante
„Opovážite sa po tomto postaviť sa pred oči sveta?“
Harpagon sa stretáva s Frozinou, ktorá mu má sprostredkovať sobáš s Mariannou. Chce od neho peniaze, ale Harpagon, radšej, hovorí o pozvaní na večeru pre Mariannu a jej matku a odchádza.
3.Dejstvo
Večer chystá Harpagon stretnutie s Mariannou. Dáva služobníctvu rozkazy, chce, aby všetko bolo dokonalé, ale pritom nechce minúť veľa peňazí, preto šetrí. Majster Jakub má pripraviť hostinu.
Harpagon
„Povedz, prichystáš niečo dobrého?“
Majster Jakub
„Áno, ak dáte dostatok peňazí.“
Harpagon
„Do Paroma, vždy len peniaze! Akoby ste ani nemohli nič iného povedať iba: „peniaze, peniaze a peniaze!“ Ach z vašich úst počujem iba jedno slovo: „peniaze!“ Vždy len o peniazoch hovoríte. Hudiete si vždy len jednu nôtu o peniazoch.“
Keď majster Jakub vymenoval, čo všetko treba na hostinu, Harpagon si uvedomil, že z toho by sa najedlo celé mesto, Valére to tiež videl.
Valére
„Pochopte, majster Jakub, a všetci vám podobní, že stôl, naložený hojne mäsom, je ako popravisko. Lebo, aby sme pozvaným dokázali svoje priateľstvo, hostina musí byť striedma. Veď aj príslovie starých hovorí: jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli.“
Harpagonovi sa tento výrok páčil a povedal, že si ho dá vyryť zlatými písmenami nad kozub v jedálni. Valére povie, že on sám pripraví hostinu. Harpagon začína hovoriť o koňoch. Majster Jakub ich má pripraviť.

Harpagon
„Že treba vyčistiť môj koč, zapriahnuť kone, aby odviezli na trh…“
Majster Jakub
„Vaše kone, pane, na moj’ dušu, nemôžu ani chodiť.