Keď báčik z Chochoľova Umrie – Martin Kukučín

Novela, v ktorej autor zachytáva úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i národa.

Ondrej Tráva – priekupník a podnikateľ, ktorý býval gazdom, no statok prenechal synovi a sám sa odvtedy kupectvom živí. Chodí po jarmokoch a skupuje i predáva, čo sa mu práve vidí výhodné a je v tomto celkom šikovný.

Aduš Domanický je chválenkársky predstaviteľ zemianstva. Jeho charakter je tragický až ironický a autor v ňom vykresľuje akýsi paradox. Navonok Aduš vystupuje ako pyšný a bohatý zeman, no v skutočnosti je chudobný, jeho palác sa rozpadá a majetok hynie. Až do konca Aduš čaká, až jeho báčik umrie a on bude dediť. Je múdry a vie si veci dobre premyslieť, teda svojou prefíkanosťou aj Ondreja dobehne. Nakoniec sa však zmení a svoje klamstvá oľutuje.

DEJ: Ondrej sa s Adušom zoznámi na jarmoku v Podhradí. Aduš sa tam hneď od rána motal, bundy skúšal, čiapky i kožušiny obzeral, no nič nekúpil. Pridruží sa k nemu skupinka priateľov – všetko mladí, veselí ľudia. Večer po jarmoku sa všetci zídu v krčme. Aduš sa vychvaľuje, že má krásnu a silnú ženu. Že nádherné dobré kone v Dunajci kúpil. Priatelia postupne odchádzajú, až zostane sám ešte s jedným, ktorý ho domov volá, aby po tme nepoblúdil. Po presviedčaní i tento posledný odchádza, no to mu ešte Aduš stihne i do lakomcov vynadať, keď si s ním už nechce viacej vypiť. Prisadne si teda Aduš k Ondrejovi, ktorý sám sedel za stolom a dajú sa do reči. Aduš sa hneď pochváli, že báčika má dekana v Chochoľove, vraj zámožný to človek. Dohodnú sa, že Aduš Ondrejov predá sto mier jačmeňa po dva tridsať. Pred krčmárom mu Ondrej zloží závdavok. Nepríde si však na druhý deň do Domaníc po jačmeň, ako sa boli dohodli, lebo sa domov musel vrátiť. Na Tomáša sa vychystal na jarmok do Svätého Tomáša a rozhodol sa, že sa potom aj do Domaníc vyberie, lebo to nie je ďaleko.

Tu uvidí Aduša aj so ženou, ale sa preľakne, že mu kúpa nevyjde, keď ich vidí na biednom voze odchádzať. Ondrej po jarmoku ozaj odchádza do Domaníc, ale až v noci ta dôjde, tak si nocľah v dedine hľadá. Prichýlila ho gazdiná – celkom mladá žena – Katrena Juráňová. Od jej muža sa povyzvedá, čo je to ten Aduš zač. A veru zistí, že predtucha bola pravdivá. Vraj, že Aduš predáva aj čo nemá. Ondrej sa poberie do kaštieľa. Namiesto kaštieľa však len k drobnému domčeku na schátralom panstve došli aj so služobnou, ktorú stretol pri potoku. Služobnej muž – biedny pohonič z predošlého dňa – sa Ondreja pýta, čo kúpil od pána veľkomožného. Ondrej prekvapený, ale odpovie, že jačmeňa sto mier. Adam sa len smeje. Že desiatku, čo na závdavok Ondrej vydal, že ju len ľahko oželie. Žena ich umlčí v hovore. Nakoniec sa ešte aj rozvadia. Ondrej odíde do pánovej izby, kde ho nájde ešte spať. Tu ho zobudí, aby sa dohodli. Ondrej čakal, že Aduš bude zahanbený a zronený, ale prekvapivo, veselý bol a v dobrej nálade. Teda jeho obavy zas na chvíľu ustúpili. Ondrej ho poháňal, že sa má rýchlo obliecť, no Adušovi veru nebolo naponáhlo.

Vyrozprával medzitým Ondrejovi, ako mu báčik dedičstvo sľúbil, kým sa mal oženiť. Ondrej nevydržal viac toľkého chválenkárstva počúvať a čakal, že sa s ním Aduš povadí. Aduš sa však len usmial a hovoril ďalej. Už len chvíľu rozprával a potom sa mu pobral gazdovstvo ukázať. Povysvetľoval Ondrejovi, čo všetko má naplánované, no Ondreja stajne zaujímali. Tu sa dozvedá, že tie krásne kone z Dunajca musel Aduš predať, že sa vysoké do stajne nezmestili. Aduš volá Ondreja k Židovi, ale že ten nemá času a už chce aj jačmeň zjednávať. Aduš sa urazí, i sa pohádajú. Nakoniec idú statok ďalej pozerať. Ondrej však v humne jačmeňa nevidel, vraj že ho Aduš po susedoch dal do sýpok, lebo tá jeho je na rozpadnutie. A že zrno už Aduš v jeseni predal. Vraj, keď po jačmeň Ondrej nechodil, odviezol ho, aby mu ho myši nevyjedli. Ondrej si teda pýtal naspäť závdavok a dvojnásobne. Aduš mu vraví, že keď on slovo nedodržal, závdavok prepadol. Nakoniec však zeman sľúbi, že desiatku vráti, ale až keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej chce však peniaze Adušove, lebo jemu závdavok dával a nie báčikovi. Aduš vraj priateľa založil a nič sa mu nevrátilo.

Ondrej tvrdí, že ho Aduš oklamal, vraj nijakého jačmeňa nikdy nemal. Povyhráža sa mu, že pôjde do Chochoľova a ujcovi všetko povie, no Aduš sa tomu dokonca i poteší. Že nech len báčikovi rozpovie, v akej biede mu synovec žije a že ten mu závdavok určite vráti. Rozlúčil sa Ondrej s peniazmi, ktoré už nikdy neuvidí a bez rozlúčenia odišiel z kaštieľa. U gazdu Juráňa ho poľutovali, i bol hrdý na seba, že nevinne trpí. Aj sa naobedoval u nich, aj si na svoju nebohú ženu pospomínal, keď ich videl, ako sa žartom vadia. Zrazu príde Adam z kaštieľa a tu radí Ondrejovi, aby jasene od Aduša kúpil. A Ondrej sa hneď aj zberá znovu do kaštieľa spolu s Adamom. Toho Aduš vyženie, keď sa dozvedá, že to bol jeho nápad jasene si pýtať. Jasene stáli nad hrobmi Adušových rodičov i starých rodičov a ten ich vôbec nechcel dať, aby mŕtvych neolúpil. Ondrej, že keď živých môže, mŕtvych môže tiež. Vraj nech sa aspoň oni hanbia za syna, keď už sa sám nehanbí. Tu mu vidí Ondrej v očiach ani nie hnevu, ani ľahkej mysle, ale bolesti. Aduš si konečne uvedomil, akým je človekom. Prizná sa, že jačmeňa ani zrna nemal a sľúbi Ondrejovi, že mu o týždeň všetko statočne vráti. Stisol Ondrejovi ruku a ten privolí. Zazdalo sa Ondrejovi dokonca, akoby iného človeka – známeho, milého, ktorému vďačne otvorí ináč zavretý mešec – pred sebou videl. Ondrej teda odišiel a keď sa obzrel, videl Aduša pod jaseňmi plakat. Vrátil sa k Juráňovi bez desiatky, bez jaseňov, no radoval sa...

Na jarmoku v Zámostí Aduš Ondrejovi naozaj desiatku vrátil. O Turícach zomrel báčik z Chochoľova. Na pohreb prišlo veľa ľudí – všetci kňazi i učitelia z celého vidieka. Aduš plakal po celý čas. Niektorí tvrdili vraj preto, že mu báčik nič nezanechal; iní zase, že mu bolo ľúto ujca do biedy pochovať. Nikdy už však od neho nepočuli tie známe slová: „Keď báčik z Chochoľova umrie...“