Vladimír Mináč Skaliny

Obsah:
Hore na skaliny kráča muž. Jeho oči pozerajú na úrodné polia a ako kráča hore strmým vrchom obzerá sa okolo seba a obdivuje, čo dokážu ľudské ruky. Volá sa Jano Michaľa, ide na návštevu k svojmu svokrovi Janovi Kompanovi, ktorý žije so svojou ženou Uľkou sám na Skalinách. Ani do kostola nechodí. Michaľa našiel Kompana spať na medzi pri kravách. Prišiel sa spýtať na vstup do družstva, ale ten ho odbil ako už veľakrát predtým. Jano Kompan verí len zemi: „Zem tá ťa neoklame.“ A tak Jano Michaľa, hoci ho aj Uľka volá dnu, smutný odchádza. On s Janom boli vždy najlepší kamaráti a teraz sa medzi nich niečo vkráda. Jano Kompan bol v talianskom zajatí, keď sa vrátil, bol šťastný, že je zasa doma, ale jeho starší brat Ďuro sa veľmi netešil. Bol lakomý a nechcel deliť majetok, a tak Jana vyhnal. Ten potom pomáhal u Michaľa na gazdovstve, neskôr u bohatých gazdov. Ďuro sa zatiaľ stával bohatším a zámožnejším. Ľudia ho ale odsudzovali kvôli tomu, ako sa zachoval k bratovi, a tak sa Ďuro rozhodol, že Janovi dá nejaké peniaze. Jano by ich nebol prijal, ale že teraz potreboval peniaze viac ako život, nechýbalo mu trošku hrdosti:. Jano za peniaze kúpil neúrodný pozemok Skaliny. Ľudia sa mu smiali: „Načo ti je to Jano? Čo tam budeš kozy pásť?“ Jano sa však nedal a usilovne pracoval, v zime s drevorubačmi a len čo sa roztopil sneh bol už zasa na svojich Skalinách. Ale už v prvý rok sa mu urodia v priehlbine medzi barinami a vŕškom zemiaky. „Akú vďačnosť pociťoval v srdci k zemi, ktorá začala žiť z jeho vlastnej sily, z jeho vlastnej práce!“ Takto sa Jano pomaly vzmáhal, kúpil si jalovičku, postavil dom a po 25 r sa oženil. Vzal si za ženu Uľku. Ľudia sa mu čudovali: „No Jano vedel, čo robí.“ Uľka bola statná, veľká, robotná, sama živila chorú mať a troch súrodencov. Zem sa pre Jana stala mramorom. Seba aj Uľku umáral v práci: „Len raz sa mu tvár rožiarila. To bolo vtedy, keď dva roky po sobáši Uľka porodila. Hoci chcel Jano syna, prešla ho zlosť, keď stál tvárou v tvár peknému dievčatku.“ Volali ju tiež Uľka, aj ju otec odmalička učil pokore a robote. Keď po dvoch týždňoch Jano Michaľa ide znovu na návštevu, všetko sa mu zdá prázdne. Vojde dnu a tu nájde Janovu ženu Uľku plačúcky sa modliť. Dcéra Uľka je chorá na suchoty, je s ňou teraz veľmi zle a došiel Jano po Ňu. Až keď sa díval na tvár svojej umierajúcej dcéry spomínal si zrazu na všetky príkoria, trápenia, ktoré jej uštedril. Mala chlapca Paľa Karča, ten ju však pre jej chorobu nechal.

Jana umára svedomie, je vinný za to, čo sa stalo jeho dcére. Ponorený do myšlienok, pozerajúc von oknom ani nevníma, ako Uľka zomrela. Odnesie ju na rukách po daždi až domov. Jeho žena sa s tým nemôže zmieriť, ale on konečne pochopil.
„Odkiaľsi z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré nedávno povedal jeho verný kamarát Jano Michaľa: „Zem nie je všetko. Človek je prednejší.““

Hlavné postavy:
Jano Kompan
Jano Michaľa
Uľka matka a jej dcéra Uľka.