Hra bola neustále prerušovaná buď drzým študentom Jehanom Frollom, jeho kamarátmi, alebo žobrákom Krivým Šaľbiarom- Cundrošíkom, ktorý sa vyšplhal po stĺpoch vyhradenej tribúny, aby si viac zarobil: „ Almužničku, prosím! “(str. 38.)

Zopár minút ju všetci napäto sledujú, no zrazu všetkých preruší hrozný vreskot a krik. Reakcia je nečakaná, lebo temer všetci sa vyhrnuli a pokračovali ďalej za veselým davom. To práve volili najškaredšiu a najodpornejšiu tvár v meste. Po veľkom predstavovaní sa napokon vyhral Quasimodo,

„ Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovové ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko strácalo pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým celí ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku.“ (str.61- 62.) veľký, zhrbený … človek. Toho chudáka ovešali mnohými handrami, vyzdvihli ho vysoko nad seba a korunovali za „kráľa bláznov.“ Hrbáč nič nechápal, ale akoby aj mohol, keď bol hluchý. Vreštiaci dav napredoval parížskymi ulicami. Vtom sa z jednej uličky vynoril akýsi mních. No len čo nový „kráľ bláznov“ zbadal jeho nahnevanú tvár, ako zhypnotizovaný poslušne odišiel s čudesným mníchom. To bol Claude Frollo.

Tí, čo sa pridali k davu, sa opäť vrátili, aby si pozreli mystérium. Pierre Gringoire horel od šťastia, no dlho tak nevydržal, lebo znovu niečo upútalo divákov. Tentoraz to bolo čosi, čo všetci obkolesili a nedalo sa k tomu dostať. Iba Frollo sa zo svojej veže v chráme Matky Božej na „to“ v kruhu vždy pozeral akosi zvláštne, až zaľúbene. Bola to 16 ročná cigánka Esmeralda, ktorá tancovala spolu so svojou cvičenou kozičkou Džali: „ …ako tak tancovala pri brnčivom bzukote baskického bubienka, ktorý svojimi oblými, cudnými rukami dvíhala nad hlavu, útla, krehká a živá ako osa v priliehavom zlatom živôtiku, v pestrých vzdušných šatách s hlbokými plecami a s jemnými nohami, ktoré jej chvíľami vykukovali spod sukienky, s čiernymi vlasmi a s ohnivými očami, vyzerala ako nadprirodzená bytosť.“ (str.76.)

Už spomínaný Pierre Gringoire po neúspechu svojej hry, ktorá mu nevyniesla ani halier, pustil sa ísť poloprázdnymi uličkami Paríža, lebo stratil domov. Zatúlaný a v zamyslení začul výkrik. Rýchlo sa rozbehol na toto miesto. Tam, v slepej uličke, uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha sa pokúša uniesť kričiacu cigánku Esmeraldu, ktorej skrachovaný básnik stihol pre jej krásu aj odpustiť.