Tak ako bol, nedbajúc na seba, sa Pierre holými rukami pustil do tej „ohavy“ menom Quasimodo. No Esmeraldin krik neprivolal len básnika, ale aj kráľovskú stráž. Len čo Frollo uvidel stráže na koňoch, čosi rozkázal Quasimodovi a ten ako šibnutím čarovného prútika všetko nechal tak a pobral sa za ponáhľajúcim sa mníchom.

Medzi stráže patril aj mladý Phoebus. Ten Esmeraldu vysadil na svojho koňa a odviedol ju z tohoto miesta. Vtedy sa cigánka do Phoeba zaľúbila: „Potom prerušila mlčanie a spítala sa ho sladučkým hlasom: „Ako sa voláte, pán veliteľ?“ „Kapitán Phobeus de Cháteaupers, váš sluha, krásavica moja!“ odpovedal dôstojník a vypäl sa. „ďakujem,“ povedala. „

Po nepríjemnej roztržke pokračoval beznádejný spisovateľ Pierre vo svojom blúdení. V hlbokej tme sa dostal na neznáme miesto, medzi žobrákov a čudne vyzerajúcich ľudí. Tí ho násilne odviedli do najväčšieho „brlohu“ zlodejov, žobrákov a iných podobných ľudí. Ich vodca Krivý Šaľbiar- Cundrošík chcel Pierra obesiť. Pred smrťou mohol odsúdenca zachrániť iba sobáš so ženou. Keďže ani jedna nemala záujem, Pierre sa už rozlúčil so životom. Vtom začul hlas : „„Vezme si ho,“ vyhlásila.“(str. 112.) Tento spásny hlas patril Esmeralde. Vodca na to pristúpil. Pierra sňali, postavili pred Esmeraldu, rozbili pred nimi džbán, ktorý sa rozbil na štyri kúsky. To znamenalo, že obaja budú manželia štyri roky: „„Brat môj,“ povedal potom vojvoda egyptský a položil ruky na čelá, „ona je tvojou ženou; sestra, on je tvojím mužom. Na štyri roky. Choďte.““ (str. 113.)

Zatiaľ, čo sa básnik Pierre snažil už ako manžel získať priazeň Esmeraldy, Quasimodo rozmýšľal vo svojej vežičke v chráme Matky Božej. Tento tvor tu bol zvonár. Mal dušu dieťaťa. Aj napriek tomu, že nenávidel všetkých ľudí, boli tu dvaja, ktorých zbožňoval: Frollo, povýšený na biskupa, vychovávajúci Quasimoda takmer ako syna a Esmeralda, ktorú zvonár miloval. lenže čo Quasimodo netušil bolo, že „jeho cigánku“ miloval aj Frollo.

Hneď ráno zvonára odviedli pred súd za minulovečerný útok na cigánku. A keďže Quasimodo nerozumel sudcom položeným otázkam, pridali mu ešte o hodinu trestu viac. Takže zvonár bol odsúdený na dve hodiny verejného bičovania na námestí De Gréve. „ Čas uplynul. Quasimodo bol už na pranieri najmenej pol druha hodiny, mučený, týraný, neprestajne vysmievaný a takmer kameňovaný.“ (str. 268.) Aj keď volal o pomoc a aby mu niekto dal piť, nenašiel sa nik kto by to bol urobil. Až po čase mu niekto išiel na pomoc: „ Quasimodiovi oko zaiskrilo.