Terézia Vansová Kliatba

REALIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE:
Slovenská realistická literatúra vynikla, ako výraz tvorivej orientácie novej generácie, ktorej príslušníci vyrastali v kultúrnom ovzduší matičného obdobia. Ich umelecké ideály sa upínali k vedúcim zjavom domácej literárnej tradície i k hodnotám európskej poézie, ktoré prijímali ako stelesnenie myšlienok „slobody a voľnosti“. Sociálna problematika v realistických literárnych dielach postupom času celkom zatlačila národnú otázku. Umelecky najpresvedčivejším vystúpením proti nereálnym predstavám o návrate zemianstva ako vedúcej sily do národného organizmu je Hviezdoslavova Hájnikova žena.
Prvá vlna slovenského literárneho realizmu:
V poézii realizmus presadil nový, sylabotonický veršový systém a širšiu škálu veršových foriem i básnických výrazových prostriedkov. Poézia sa takto priblížila k „vysokému“ básnickému štýlu, nie však na úkor jej zrozumiteľnosti ani exkluzívnosti, výnimočnosti. Pestujú sa lyrické a lyricko-epické skladby, mnohotvárne formy lyrických básní i cyklov. Zmenil sa aj umelecký štýl prózy. Spôsob myslenia dedinského človeka sa premieta aj do umeleckého jazyka. Prevažne má charakter ľudového hovorového jazyka, poznačeného štylistickými osobitosťami toho-ktorého autora. Prozaická tvorba sa svojím rozsahom vyrovnáva poézii, dokonca ju predstihuje. Zo žánrového hľadiska prevláda krátkay útvar: kresba, črta, poviedka, objavujú sa novely a prvé rozsiahle románové skladby zo spoločenského života. Za vrchol tvorivého úsilia sa považuje román.

TERÉZIA VANSOVÁ
Terézia Vansová sa narodila 18. apríla 1857 v Slatine, kde pôsobil jej otec, Samuel Medvecký, ako evanjelický farár. V detstve sa jej dostalo dobrej národnej výchovy. Od včasnej mladosti rástlo v nej pdresvedčenie, že musí aspoň niečo vykonať pre svoj ľud a pomôcť mu vytrhnúť sa z jeho biedy. Prvé literárne pokusy Terézie Vansovej pochádzajú z roku 1875. Vtedy napísala niekoľko básničiek, ktoré nazvala Moje piesne. Ako deväťnásťročná sa vydala roku 1876 za Jána Vansu. Opustila rodičovský dom a odišla za manželom do Lomničky na Spiši. Tu bývali mladí Vansovci päť rokov. Roku 1881 sa presťahovali do Vansovho rodiska na pílu pri Tisovci. Začala skúšať šťastie v próze. Terézia Vansovej sa naozaj podarilo napísať niekoľko poviedok, noviel a besedníc, ktoré posielala do Slovenských podľadov a do Národných novín. V týchto drobných prozaických prácach si všímala predovšetkým život žien. Nazrela vo svojom diele i do zákulisia rodinných pomerov.

Tento pohľad jej priniesol mnoho sklamania ( Obete márnomyseľnosti, Stará pieseň, Rozsobášení, apod.). V niektorých prácach Terézie Vansovej sa hlavné postavy zmierujú so svojím osudom a všetko trpiteľsky znášajú. Spisovateľka je na strane ich bolesti a smútku. Vansová však zobrazila aj také ženy, ktoré bojovali o svoje šťastie a vedeli sa postaviť oproti spoločenskej konvencii. Takými sú napríklad Darinka Trnavská z novely Suplikant alebo Ružena Kališová z novely Vlčia tma. Terézia Vansová si získala čitateľov aj niekoľkými románmi. Hneď po skúsenostiach s poviedkovou tvorbou vydala roku 1889 román Sirota Podhradských. Je to prvé väčšie dielo v slovenskej literatúre, v ktorom sa celý subjekt sústreďuje okolo ženskej postavy. Na konci 19. storočia pripravovala Vansová aj ďalšie väčšie prozaické práce. K námetom, ktoré si zvolila po Sirote Podhradskej, sa vrátila až po prvej svetovej vojne. Krátko za sebou vydala spoločenský román Sestry a historický román Kliatba. K najlepším častiam jej literárneho diela patria tie práce, v ktorých autorka opísala svje spomienky na kultúrne a spoločenské pomery na Slovensku okolo polovice 19. storočia a v ktorých zachytila svoje dojmy z cestovania po Slovensku, prípadne po iných krajinách ( ide o memoárovú prózu Danko a Janko a knihu Pani Georgiadesová na cestách). Vansová je aj autorka niekoľkých divadelných hier ( Svedomie, Ľúbezní hostia, Môj Jožko). Sú to väčšinou veselohry, ktorými sa usilovala zaplniť medzery v našej pôvodnej dramatickej tvorbe. Dôležitou stránkou verejnej činnosti Terézie Vansovej bola jej účasť v ženskom hnutí na Slovensku. Od roku 1895 bola podpredsedníčkou Živeny. Ďalej redigovala časopis Dennicu, ktorý má význam nielen v šírení kultúry a osvety v slovenských rodinách na prelome 19. a 20. storočia, ale ktorý prispel i pre rozvoj slovenskej modernej literatúry. Po prevrate redigovala Vansová časopis Slovenská žena. Tu si všímala povojnové spoločenské pomery a usilovala sa o vzájomné zblíženie českej a slovenskej kultúry. Zomrela v roku 1942 v Banskej Bystrici.



CHARAKTERISTIKA POSTÁV KLIATBY:
FRANTIŠKA VESELOVSKÁ: bola jedinou dcérou manželov Veselovských. Jej krása a nevinnosť očarila každého. Dobrota jej priam svietila z očí. Jej priateľkou bola Zuzka Mamojčíčka, ku ktorej chodila na klebety, čo doma pred ňou skrývali pre jej dobro.
ĽUDOVÍT FEKETE: Takto ho opisovala autorka: „Tvár bielu, trošku nadutú, okolo nej bujná čierna brada, starostlivo opatrovaná. Nad čelom kaderili sa husté, čierne vlasy.

Nos pravidelný, len nozdry rozšírené a pohyblivé, oči čierne, viac vpadnuté, obyčajne zastreté viečkami, mihalnicami tiež čiernymi a dlhými. Obrvy husté, hrubé a nad nosom zrastené v silnom uzle.“ Veľmi sa pretvaroval. Keď si chcel získať sympatie, dokázal byť taký milý, že mu ľudia hneď zobali z ruky, pred ženbou bol taký aj k Františke. Po svadbe sa zmenil, nie v správaní k jej rodičom, hoci si už Veselovského tak nevážil, ale k Františke začal byť krutý. Bol žiarlivý a na svedomí mal viaceho vrážd. A neskončili smrťou jeho manželky.
PAVOL VESELOVSKÝ: stoličný úradník a zapisovateľ zvolenského magistrálu. Medzi úradnikmi mal veľký vplyv. Bol bohatý a miloval peniaze, ale aj napriek tomu bol dobromyseľný a naklonený biednemu ľudu. Nebál sa vystúpiť proti pánom a zastával sa práv ľudu.
VESELOVSKÁ: Milovala svoju dcéru a snažila sa robiť pre ňu najlepšie. Aj k sobášu s Ľudovítom ju dotlačila ona. Verila, že robí dobrú vec. Ľahko sa dala oklamať vonkajším zjavom a správaním. Preto mal v nej Fekete najväčšieho spojenca.
ZUZKA MAMOJČÍČKA: telesne postihnutá, narodila sa bez nôh. Ale ruky mala veľmi šikovné. Zarábala si ručnými prácami. Bola veľmi múdra a smelá. Vždy vravela, čo si myslí. Mala veľmi rada Františku.

OBSAH
Príbeh rozpráva Bánička za zimného večera priadkam v dome svojho muža.
Dej sa začína v r. 1806 vo Zvolene. Mladá Františka Veselovská, prezývaná Franinkou, sa vrátila z prázdnin od svojej priateľky Kláriky Radvanskej, dcéry vicišpána slávnej Zvolenskej stolice pána Jura Radvanského. Ako prišla vybrala sa pozrieť svoju priateľku Zuzku Mamojčíčku, ktorá jej vždy vyrozprávala nové klebety, okrem iných aj o návrate Ľudovíta Feketa zo sveta. Faninka bola až príliš dlho u kamáratky a vracala sa už po tme tesne pred búrkou. Cestou stretla svojho bývalého spolužiaka Mikuláša Duchoňa, ktorý jej vyznal lásku a požiadal ju, aby na neho počkala, kým sa nevráti zo štúdií ako pán. Faninka sa akoby preľakla a ponáhľala sa domov. V tom blesk osvietil muža, ktorý ju chytil. Ale ona sa mu vytrhla. Niekoľko dni potom bola akoby chorá. Prišla správa o Mikulášovej smrti. Rodičia to však dcére nepovedali a chceli odcestovať. Keď už vysadali do koča, prišiel na návštevu Ľudovít Fekete. Veselovský cítil nedôveru k tomuto človeku, ktorá sa časom vytratila. Ale Veselovská priam padla do siete čara jeho osobnosti. Hneď pri tejto návšteve naznačil, ža sa bude uchádzať o Faninkinu priazeň. Ona zatiaľ snívala o Mikulášovi nevediac o jeho násilnej smrti. Fekete ďalej navštevoval Veselovských dom. Keď ho Františka po prvýkrát videla, zľakla sa ho. Ale ako jeho návštevy pribúdali, zvykla si na neho.

Po čase ju požiadal o ruku a ona po dlhom prehováraní matky súhlasila. Keď sa to dopočula Zuzka ohromilo ju to, pretože asi jediná vedela o zločinoch, ktoré napáchal. Františka si Ľudovíta zobrala. V ďalšej časti autorka opisuje súdny proces s Madlenou Skubíkovou, ktorá si vraj po pôrode zabila dieťa. V jemných náznakoch ukazuje, že za jej stav môže Fekete. Ondrej Skubík, otec dievčaťa, sa obrátil na pána Veselovského, aby mu pomohol zachrániť dcéru. Dáva mu aj všetky svoje peniaze. Veselovský sľúbil a naozaj sa mu snažil vyhovieť, pripravil si aj reč, po ktorej všetci určite oslobodia dievča, ale do tohto sa votrel Fekete. Uspal Veselovského, zobral mu reč a prekrútenú ju v jeho mene prečítal na súde. Dievča odsúdili. V deň popravy Ondrej vyriekol kliatbu na Veselovského dcéru: „Bodaj sa do takto roka tvojmu dieťatu toto isté stalo!“ Faninka medzitým otehotnela a dozvedela sa o Mikulášovej smrti. Fekete jej povedal o tom, ako ju prvýkrát videl v búrke a že to on zabil Mikuláša. Kvôli svojmu nenarodenému dieťatku mu odpustila. Jej syn však žil len 14 dní. Slabá Františka sa odišĺa liečiť na Sliač. Po návrate sa viac zdržiavala u rodičov ako doma. Fekete kandidoval na úrad druhého vicišpána. Nevyhral a preto sa veľmi rozčúlil, ale Veselovský mu tak vynadal, že sa Ľudovít nezmohol na slovo a odišiel preč. Veselovský sa zľakol, lebo tušil, že sa vyzúri na jeho dcére opäť v požehnanom stave. Zavolal hajdúcha a poslal ho s listom k žene, aby Faninku za nič na svete nepustila domov. Keď sa Fekete vrátil a nenašiel ženu v spálni vybral sa k Veselovským a sladkými rečami si ju doviezol domov. V noci Feketova matka so sestrou počuli ako Faninka kričí, ale stará Feketová to pripisovala bolestiam zubov. Ráno boli dvere na manželskej spálni zamknuté a nikto sa nehlásil ani po klapaní a volaní. Zavolali susedu a niekto aj mestský úrad a oficierov. Vypáčili dvere, ktoré boli z dnu zabarikádované. Pohľad, čo sa im naskytol bol príšerný. Faninka bola mŕtva. Po tele mala veľa rán od šable a na bruchu zo strašnej rany trčala malinká rúčka dieťaťa. Na jej pohreb prišiel aj Ondrej Skubík, ktorý na druhý deň zomrel. Fekete bol odsúdený na 10 rokov na galeje do Segedína.Získal si tu žalárnika a jeho rodinu. Už nežil jako vyhnanec, ale človek pisár a tajomník. Fekete očaril mladé dievča Pirošku, dcéru žalárnika. O niekoľko dní ju našli mŕtvu. Vyšetrovatelia zistili, že Pirošku zviedol a otrávil Fekete. Za tento zločin dostal ďalších 15 rokov na galejách, ale už jako väzeň.

Po 25 rokov sa vrátil do Zvolena, kde o ňom kolujú rôzne hrôzostrašné príbehy.

ŠTÝL A JAZYKOVÉ PROSTRIEDKY
Štýl je umelecký s prvkami náučneho ( opis historického Zvolena, súdnictvo v tom období, …). Z jazykových prostriedkov používa archaizmy a historizmy ( vicišpán, …). V reči postáv, hlavne vyšších úradníkov, využíva nemecké ( Euer Gnaden, …) a latinské slová ( domine illustrissime, … ).

KRITIKA
Toto dielo sa pociťovalo v nových literárnych pomeroch ako zastarané a pochopiteľne nemohlo nájsť porozumenie najmä medzi mladými spisovateľmi, ktorých orientácia bola modernejšia a ktorí chceli pretvárať umeleckú štruktúru staršej slovenskej literatúry.


VLASTNÉ HODNOTENIE
Prehnané opisy mesta a ľudí odvádzali pozornosť od deja a niekedy som až nevedela jako príbeh pokračuje. Stupňovanie deja tesne pred vraždou Františky nevhodne prerušila opisom ich spálne.



POUŽITÁ LITERATÚRA:
Doslov ku Kliatbe
Literatúra pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl.