Hájnikova žena

Hájnikova žena

Autor: Pavol Országh Hviezdoslav
Literárny útvar: Lyricko-epická báseň
Literárne zaradenie: slovenský realizmus

Kompozícia diela: 15 kapitol (častí) + epilóg, cca 258 strán, zvláštnosťou sú početné piesňové zložky. Sú dvojakého druhu: jedny tvoria samostatné kapitoly diela (šiesta, dvanásta a štrnásta), druhé tvoria súčasť niektorej kapitoly (piesne maliniarok v ôsmej a poľovnícke piesne v deviatej kapitole). Tieto posledné majú v kompozícii diela podobnú úlohu ako obrazy prírody, resp. doplňujú obrazy prírody; piesne maliniarok zapadajú do obrazu letnej krajiny, v ktorej sa odohráva dej ôsmej kapitoly, poľovnícke piesne zas uvádzajú nás do nálady jesene, ktorá tvorí časový rámec pre deviatu kapitolu. Obe tieto piesňové zložky vsunul autor na tie miesta, kde sa dej Hájnikovej ženy blíži k svojmu prelomovému bodu, kde napätie medzi hlavnými nositeľmi konfliktu dosahuje najväčšiu intenzitu. Kompozičnú úlohu ostatne má aj výrazné lyrické rámcovanie celej skladby úvodnou apostrofou lesov (,,Pozdrav“) a záverečnou rozlúčkou s nimi (,,Zbohom!“).
Hlavná myšlienka: Boj medzi dobrom a zlom, víťazstvo dobra. (podobne ako v rozprávkach)

Postavy:
Michal Čajka: syn zosnulého hájnika, zodpovedný, mladý, pracovitý, švárny šuhaj, súci na ženbu, má rád prírodu, práve preto sa stal hájnikom, tak isto má rád aj svojich rodičov a aj svoju ženu Hanku, v minulosti bol aj vojakom, v mnohom sa podobá Sládkovičovmu „Detvanovi“ ...
Hana Čajková: Michalova žena, je dôvodom celej zápletky, je neodolateľne krásna, preto sa dostane spolu s manželom do problémov, je to jedináčik, verná, pracovitá, dobrosrdečná, oddaná svojmu manželovi Michalovi...
Artuš Villáni: syn bohatého zemana, ktorému slúži Michal, je to mladý pán, ktorý ohrozuje šťastie a lásku Hanky, nakoniec na to aj doplatí smrťou...
Starý Villáni, Hankin otec, hájnik Hrbáň...

Dejová línia:
Úvod deja: Dej sa odohráva v hornooravskej krajine pod Babou horou.
Starý hájnik Čajka na Jána zomrel. Ráno vstal ešte svieži ako vždy a vybral sa do lesa, pásť ovečky. Na Poľane si chcel na chvíľu pospať, ale už sa nezobudil. Zomrel ako 80-ročný. Ešte v ten deň ho tam našli mŕtveho a odniesli ho k jeho chalupe hlboko v lese. Po hájnikovej smrti sa jeho syn Michal rozhodol pokračovať v jeho zamestnaní, pretože mal veľmi rád prírodu, ako jeho nebohý otec. Dal výpoveď u svojho vtedajšieho pána, ktorý ho len s veľkou nevôľou prepustil. Obliekol sa do sviatočných šiat a šiel do kaštieľa poprosiť pána o prácu. Pán ho najskôr vyhrešil za to, že sa ho opovažuje vyrušovať, ale keď sa dozvedel, že to bol práve jeho otec, ktorý mu v minulosti zachránil život, prijal ho. Michal sa v chalupe hneď udomácnil, dal ju opraviť a zariadil si ju. Chýbala mu už len žena. Keď ešte pracoval ako čeľadník, spoznal Hanku. Aj keď odišiel na vojnu, Hanka ho čakala. Tá mala aj veľa iných nápadníkov, ale jej sa najviac páčil Michal, ktorého aj veľmi ľúbila. Lenže problém bol ten, že Michal bol chudobný a jej rodičia ju chceli dať len za bohatého... Stretávali sa len zriedka a prevažne tajne, pretože jej otec to nechcel dovoliť. Pred tým bol Michal chudobný, nemal ani kde bývať, a tak si netrúfal pýtať ju o ruku. Ale keď sa stal hájnikom, už sa nebál a išiel k nej na vohľady. Spočiatku sa Hankiným bohatým rodičom nepáčil, ale neskôr si ho obľúbili.

Chodil k nim celú zimu, až sa napokon na jar zosobášili a odišli bývať do chalupy. Raz v nedeľu cestou do kostola ( Michal išiel prvý a vyšliapaval jej cestičku mokrou trávou, aby si nezničila čižmičky) bola Hanka až nezvyčajne tichá. Michal hneď vedel, že ju niečo trápi. Tak mu Hanka povedala o jej hroznom sne, ktorý sa je prisnil minulej noci: obluda ju vliekla do priepasti, on ju prišiel zachrániť, ale napokon do nej spadli obidvaja. Hanka mu tiež povedala, takéto sny mávala aj jej matka, a onedlho na to sa jej otec v hore podťal.
Jedného dňa, keď bol Michal v hore a Hanka išla zatiaľ prať na potok. Bola sama, keď sa zrazu vynorili z hory dvaja jazdci: pán Artuš Villáni a jeho sluha Janči. Pán sa dal s Hankou do reči a nechcel jej dať pokoj. Tá sa ho veľmi hanbila a bála. Doniesla mu krčah s vodou a kvet zo záhrady, pretože bez neho nechcel odísť. Po jeho odchode Hanka vyliala vodu z krčahu a zistila, že pán jej tam nechal peniaze. Nechcela ich, a tak ich hodila do kotliny. Večer sa začala Michala vypytovať, či nevidel nejakých jazdcov na koni a či nevie kto to bol. Michal nikoho nevidel.

Čas plynul a prišlo leto. Ľudia v hore oberali maliny a spievali, len okolo hájnikovej chalupy bolo ticho. Odrazu však k chalupe pribehli deti a Hanka ich ponúkla jedlom. Len čo deti odišli prišiel k chalupe Artuš. Koňa oviazal o javor a chcel ísť do chalupy, ale dvere boli zamknuté. Hanka bola skrytá v dome. Urazený pán vysadol na koňa, ktorý zlomil konár na javore a odišiel. Hanka opäť Miškovi nič nepovedala a keď sa pýtal na zlomený konár, vyhovorila sa na vietor. Na jeseň sa konala v hore poľovačka, na ktorej sa okrem iných zúčastnili Michal aj pán Artuš. Po nevydarenom love išli všetci na stanovisko, kde pili a zabávali sa. Potom si Artuš spomenul, že je Michala a tak mu začal blahoželať, ale všetko mu hovoril tak neúprimne, že ho nielenže strápnil pred ostatnými, ale mali aj ostrú výmenu názorov, pri čom dal Artuš Michalovi facku. Odrazu sa z kríkov vynoril jeleň a všetci sa pustili za ním. Len pán Artuš sa potajmä vybral do hájnikovej chalupy. Chcel Hanku znásilniť, tá sa však bránila a zabila ho zarážačom. Keď Michal videl, že sa Artuš niekam stratil, zdalo sa mu to podozrivé a hneď bežal za Hankou. Našiel ju ležať na prahu a v pitvore uvidel mŕtveho Artuša. Hanka mu musela prisahať, že o tom nikomu nepovie.

Onedlho prišli aj ostatný poľovníci a Michal sa priznal k vražde Artuša. Chceli ho zviazať a odviezť, on sa však na druhý deň išiel sám udať. Uväznili ho a Hanka odišla bývať ku rodičom. Jej matka bola čoraz slabšia až onedlho zomrela. Otec to dával za vinu Hanke, a ešte jej aj vynadal čo to má za muža. Tak odišla v zime z domu. Začala sa potulovať po svete a onedlho sa pomiatla. V posledný deň súdu Michal ešte stále tvrdil, že je vinný, ale na súd prišla Hanka a povedala pravdu. Michal bol oslobodený a spolu s ňou sa vrátil do chalupy.
Jednej tmavej noci po búrke kráčal Michal popri rieke, ktorá kvôli búrke zaliala most. Okolo išiel kočiar a on začal pískať, kričať, aby zastavil a nespadol do rieky. V koči bol starý pán Villáni s manželkou. Michal sa im predstavil a poprosil o odpustenie, ktoré aj dostal. Snažil sa pomôcť aj pomätenej Hanke, nič však nepomáhalo. Napokon jej pomätenie pominulo, keď sa im narodilo dieťa. Dali mu meno Janíček...

Forma: Hájnikova žena bola už od svojho zrodu koncipovaná nie ako básnický referát o jednotlivej udalosti, ale ako umelecky zovšeobecňujúci, typický obraz slovenského života. Na mnohých miestach sa stáva, že básnik sa stáva priamou súčasťou zobrazenia základného dejového konfliktu. Prevláda statický opis.

Vlastný názor: Myslím si, že dielo ,,Hájnikova žena“ bolo veľmi náročné na čítanie pre dnešného tzv. novodobého (moderného), mladého čitateľa. Myslím, že keby nebolo napísane formou básne, bolo by všetko jednoduchšie... Zle sa mi sústreďovalo na dej, teda sa mi veľa krát stalo, že myslím na večeru a nie nad tým, prečo sa Hanka pomiatla. Možno o to autorovi išlo, aby sa čitateľ nad tým aj trochu zamyslel a možno to bolo aj tým, že toto dielo bolo napísané v období realizmu. Keby som mala zhodnotiť dej, tak ten sa mi páčil. Nemala som problém predstaviť celú scenériu deja, ktorá sa mi tiež celkom páčila...

Názor kritiky:
,,Keby nie nič iného: dokázal – on, básnik – zamiešať sa do remesla prozaikom a stvoriť z ľudového života veci, že s nimi nikto – ani z prozaikov! – nemôže súperiť: rad živých a životných postáv, individualizovaných aj rečou, vykreslených s nevídanou charakterotvornou a typotvornou silou.“ (A. Matuška, Nové profili,41)

Úryvok z diela:
(Takto sa začína celý príbeh)
Pozdravujem vás lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho okrnul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete nás,
vy vzkriesite, vy zostavíte
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť, kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada
bez dotazu, kto on? Čo hľadá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka ...

(A takto sa celý príbeh končí)
Pozdravujem vás, lesy, hory,
pri odobierke nastokrát!
Zvú života ma prísne chóry,
zve starosť tvrdú na postať:
váš pokľud, až zas musím v boj -
v čas sporu vaše rozhovory –
vo smútku vašich spevcov roj –
a balzam, keď zas budem chorý...
- Hej, máte i vy hrmavice,
oblohou čierny žiaľov pás:
no oblak vyplače sa vraz,
zavzlyká , vzlietne – ide ďalej;
a po prestávke krátkej, malej
nad vami vzchádzajú zory
tým krajšie zabrodenie líce.
Mier privanie zas zhora, zdola,
ihličkou každou perla krás
odvisne, jakby hviezdou bola;
vtom hrdiel zaznie na tisíce
kol, všetko v speve, grúň i laz,
halúzky jakby boli šmytce...
Kam kročíš, myseľ prijme jas
a duša krídla od sokola...
– – – – – – – – – – – – – – – –
z tej duše pozdravujem vás!
Citáty z diela:
,,Stoj!“ skríkla Hanka rozzúrená,
,,späť. Netkni sa ma, hnusný diable!
Na Boha zručím svoju vec.
Ty nútiš, bych sa prehrešila!
Vidz!“ z klína schvatla záražec-
,,Ak neustaneš, jak som žena,
viac neprekročíš toho prahu,
bezbožník... varuj!“
(Toto bol citát z knihy, keď sa pokúšal Artuš Hanku znásilniť. Po tomto incidente Artuš zomrel, lebo ho Hanka zabila nožom.)

„Či privykáš mi, dušo drahá?“
Však ver‘ ? Oj, kvietok môjho blaha!
Však hej? – “ A ona plecami stisla.
„Jak!? – Neľúbiš viac vrele, cele –
no? –“ S tým sa opäť primknul bližej.
„Tak od soboty do nedele –“
mu odsekla a chcela vyšej,
pričom sa vážnou stanôvala,
hoc pravde iba žartovala.
(Tu žiadal Miško Hanku o ruku. str.71)
Citát, ktorý sa mne najviac páčil:
,,Ach, zloba nájde dvere všade.“
(Začiatok desiatej kapitoly.)