V roku 1877 mal ústrednú oslavnú reč na pohrebe svojho veľkého priateľa, básnika Nekrasova a krátko predtým než zomrel, mal svoj slávny prejav o Puškinovi pri príležitosti odhalenia Puškinovko pamätníka v Moskve. Od tejto udalosti bol s nadšením prijatý v celom Rusku ako jeden z najväčších spisovateľov a oslavovaný ako prorok, takmer až mystik.
V roku 1866 vychádza jeho prvý veľký román, ktorým sa Dostojevskij stáva časťou svetovej literatúry: Zločin a trest. V tom istom roku vychádza jeho román Hráč napísaný za 26 dní, jeho priznanie sa k hráčskej vášni.
Krátko po tom, ako sa druhýkrát oženil, musí ujsť pre vysoké dlžoby do zahraničia. V roku 1868 stráca zasa všetko na hráčskom stole. Žije dlhší čas v Baden-Badene v Nemecku a až neskoršie sa vracia do Ruska. Potom vychádza i jeho druhé veľké dielo, Idiot, tragikomický príbeh kniežaťa Myškina, ktorý zlyháva v petrohradskej spoločnosti napriek svojmu dobru, úprimnosti a čestnosti.
Na konci svojho života žil pokojne. Napísal dve posledné veľké diela, Diablom posadnutí a Bratia Karamazovci.
Keď Dostojevskij 9. februára 1881 zomrel na krvácanie pľúc, zúčastnilo sa na jeho pohrebe okolo 60 000 ľudí.
Petrohradský študent, či už len bývalý študent, a na začiatku deja opustený chudobný mladík Rodion Romanovič Raskoľnikov, ktorý stvárňuje úlohu hlavnej postavy románu, je skutočne povšimnutiahodný, ale reálne celkom možný typ človeka. Dostojevskij v skutočnosti ani neopisuje samého Raskoľnikova, viac sa zameriava na ľudské postoje a psychológiu osobnosti v jednej určitej situácii. Do hlavnej dejovej nite sa však postupne vpletajú i vedľajšie postavy a ich osudy, čo román činí napínavejším a zaujímavejším. Na začiatku románu sa Raskoľnikov predstavuje ako nezhovorčivý, zádumčivý, pochmúrny a tajuplný. Počas čítania románu sa čitateľ s ním vždy lepšie zoznamuje, vždy sú tu nové pokusy o jeho pochopenie, no onedlho sa znovu myšlienky samého hrdinu menia.
Kým bol ešte študentom práva, Raskoľnikov svoj postoj vyjadril v článku, v ktorom sa zmieňuje o zločine a práve k zločinu. Mieni totiž, že sa ľudia delia do dvoch základných skupín. Tí obyčajní žijú akoby z príkazov iných a musia sa riadiť zákonom, no druhý typ tvoria výnimoční, ambiciózni ľudia, ktorí v prípade potreby smú dokonca i krv prelivať-veď čo znamená jeden život, ak po jeho odstránení toho dokážu pre ľudstvo omnoho viac.
Po čase študent zostáva celkom bez peňazí a je prinútený zastaviť štúdiá, no sebadôvera v ňom rastie a mylné presvedčenie, že i on patrí k tým výnimočným, ho neopúšťa, ba ešte len silnie. Veď potreboval iba tritisíc rubľov na začiatok vlastnej kariéry. Dlho rozmýšľal a do detailov plánoval, niekedy v dumaní trávil celé dni, ba ani na hlad si nepomyslel. Prišiel totiž na myšlienku, že vraždou bohatej stareny Aľony Ivanovny, večne dávajúcej zálohy študentom, by sa dalo všetko vyriešiť. „Tak som sa rozhodol, že keď získam starenine peniaze, použijem ich na prvé časy, nebudem trápiť matku a zabezpečím si štúdium i prvé kroky po skončení univerzity - a že to urobím všetko s veľkým rozmachom, radikálne, aby som si celkom zabezpečil aj budúcu kariéru a vykročil po novej, nezávislej ceste...“ Napokon sa to odhodlal urobiť. „Ja... som zatúžil odvžáiť sa, a zabil som... chcel som sa iba odvážiť, to je celá tá príčina!“.
Keďže i sám starenu párkrát navštívil z dôvodu záloh, bez problémov sa k nej dostal, zabil ju sekerou, no načakane sa stretol zoči-voči s Lizavetou, stareninou sestrou a tak sa nezmohol na nič iné, len zabiť aj ju. Čo - to si z ich majetku i zobral, no v tej chvíli už nebol schopný urobiť všetko podľa plánu a ako hádam každý človek, chcel sa z miesta činu čo skorej dostať na slobodu. Ani presne nevedel, čo ukradol, pretože to ihneď skryl pod ohromný kameň a ani sám si nebol istý, či sa po korisť niekedy vôbec vráti. A len čo zavraždil, jeho trest sa začal. „Mal pocit, ako keby práve v tej chvíli nožnicami odstrihol seba od všetkých a všetkého.“ A čitateľovi sa hneď nastoľuje myšlienka: je vôbec nejaký človek schopný len tak zabiť a ísť ďalej? Dokáže zdravý človek žiť ďalej bez stáleho prenasledovania vlastných výčitiek svedomia? A čo sa vôbec stáva v hlave podobného zločinca? Aj Raskoľnikov „Zacigánil bezchybne, no svoju ľudskú povahu už premôcť nevedel.“ Hneď po spáchaní zločinu vážne ochorel a aj keď sa časom vyliečil, jeho myšlienky ešte dlho neboli celkom prijateľné normálnemu svetu. Často hlboko a dlho premýšľal, blúdil ulicami Petrohradu, ba často sa i budil niekde na ulici a ani sám nevedel, ako sa tam dostal. Preľakol sa každého styku s políciou, no o chvíľu už znovu viedol vnútorný monológ o tom, či by nebolo lepšie priznať sa. V jednej chvíli to považoval za svoju povinnosť, v inej sa už zasa vôbec necítil ani vinným.
