Hlavní hrdinovia

Rodion Romanovič Raskoľnikov je hlavným hrdinom románu, jeho osudom sa pretkáva základná dejová niť. Dvadsaťtriročný študent pôvodom z ruskej dediny, niekedy študujúci v Petrohrade, no štúdiá musel z finančných dôvodov opustiť. „Bol veľmi pekný, mal nádherné tmavé oči, gaštanové vlasy, bol skôr vyššej postavy, štíhly a urastený.“ „Býva nedôverčivý a hypochondrický. Je veľkodušný a dobrý. Svoje city nerád prezrádza a radšej bude krutý, než by si mal pred vami otvoriť srdce. Napokon, dakedy sa vôbec neprejavuje ako hypochonder, ale je jednoducho chladný a až neľudsky bezcitný, naozaj, ako keby sa v ňom ustavične striedali dve protirečivé povahy. Dakedy je úžasne nezhovorčivý! Dakedy mu všetci zavadzajú, nikdy nemá čas, hoci leží a nič nerobí. Nie je ironický, no nie zato, že by nemal dosť duchaplnosti, ale akoby nemal na podobné hlúposti čas. Nikdy nevypočuje do konca, čo mu vravia. Nikdy sa nezaujíma o to, o čo sa v danej chvíli zaujímajú všetci. Seba cení úžasne vysoko a zdá sa, že na to má isté právo.“
Prejavuje sa v ňom náznak ohromnej inteligencie, no túto používa skôr v nečestnom zámere. Je zádumčivý, možno časťou až čudák. Potrebuje sebe dokázať, že je schopný urobiť čokoľvek, ba aj vraždiť. „Bol ochotný vymeniť svoje jestvovanie za ideu, za nádej, ba i za fantáziu. Prosté jestvovanie bolo pre neho odjakživa málo, on vždy chcel viac.“ Napred premýšľa o následkoch svojich činov, skúma svoju osobnosť a ani sa nesnaží byť podobný ostatným. „Je chmúrny, zamosúrený, povýšený a hrdý.“ Po svojom trestnom čine sa ešte viac uzaviera do vnútorných monológov, svoje myšlienky vyjadruje len veľmi zriedkavo, všetky problémy dusí v sebe, považuje seba za podliaka a často sa zamýšľa práve nad zmyslom tohto slova. „Tak sa do seba pohrúžil a od všetkých izoloval, že sa bál hocakého stetnutia.“ Často sa bezcieľne potuluje po ulici, nič nevníma. Záverom sa v ňom však predsa javí i niečo celkom prirodzené a ľudské-láska k Soni ho ťahá vpred a konečne mu dáva nádej, že jedného dňa bude šťastný a oplatí sa dúfať v lepšiu budúcnosť.

Puľcheria Alexandrovna Raskoľniková, matka hlavného hrdinu. Predstavuje nižšiu, nevzdelanú a časťou až naivnú ruskú dedinskú spoločnosť. Syna a dcéru miluje hádam viac ako vlastný život, na ich šťastí jej záleží oveľa viac než na vlastnom a verí im, čokoľvek by jej povedali. Snaží sa svojím deťom byť oporou v každej situácii, každý ich smútok ju hlboko raní. „Puľcheria Alexandrovna bola citlivá, avšak nie prehnane, plachá a ústupčivá, ale len po určitú hranicu: mohla pred kadečím ustúpiť, s kadečím mohla súhlasiť, dokonca aj s tým, čo sa nezhodovalo s jej presvedčením, ale za nijakých okolností ju nič na svete nemohlo prinútiť, aby prekročila určité hranice čestnosti, zásad a najvnútornejšieho presvedčenia.“ Je prostou, niekedy až prehnane starostlivou matkou, vyžaruje dobrotu a čestnosť. „Hoci Puľcheria Alexandrovna mala už štyridsaťtri rokov, na jej tvári ešte vždy ostávali stopy voľakedajšej krásy a navyše vyzerala oveľa mladšia, čo sa bezmála vždy stáva ženám, ktoré si až do staroby zachovajú jasnozrivosť ducha, sviežosť dojmov a čistý plameň srdca.“ „Vlasy jej už začínali šedivieť a rednúť, okolo očí sa jej už dávno zjavili malé lúčovité vrásočky, líca jej vpadli a schudli od starostí a trápenia, ale tá tvár bola jednako krásna.“

Avdotia Romanovna - Duňa, Rakoľnikovova sestra, ktorá prichádza do Petrohradu so zámerom vydať sa za bohatého Lužina. Nerobí to z lásky, ani z túžby za bohatstvom, lež iba pre dobro a blahobyt matky a brata, ktorých nesmierne miluje. Je ostražitá, múdra a pomerne vzdelaná, nedá sa oklamať prostými sľubmi. V minulosti ponížená nepravdivými dedinskými klebetami, no presvedčená v svoju čestnosť. Nekoná z náruživosti a vopred zvažuje dôsledky svojich činov, čím sa v skutočnosti dosť podobá bratovi. Nakoniec sa vydáva za Razumichina, ktorí jej neponúka blahobyt, no získava úprimné šťastie a pekný život. Je ideálom čistoty, krásy a harmónie. „Avdotia Romanovna bola neobyčajne pekná-vysoká, pekne stavaná, pevná, sebavedomá, a to sa prejavovalo i v každom jej prejave, pričom však jej pohybom neuberalo nič z ľahkosti a gracióznosti. V tvári sa podobala bratovi, o nej sa však dalo povedať, že je krásavica. Vlasy mala gaštanové, trochu svetlejšie než jej brat; oči takmer čierne, iskrivé, hrdé, a zároveň, v niektorých chvíľkach, neobyčajne dobré. Bola bledá, nie však chorobne; tvár jej žiarila sviežosťou a zdravím. Ústa mala trochu malé, spodná pera, kyprá a jasnočervená, bola málinko vystrčená dopredu, rovnako ako brada-to bola jediná nepravidelnosť na jej nádhernej tvári, ktorá jej však pridávala veľmi charakteristické a napokon aj čosi povýšenecké. Výraz jej tváre bol vždy skôr vážny a zádumčivý než veselý; ale pritom ako jej tvári pristal úsmev, ako jej pristal smiech, veselý, mladý, úprimný!“

Dimitrij Prokofjič Razumichin, Raskoľnikovov dobrácky kamarát z univerzity. Je v podobnom finančnom položení, no snaží sa to zlepšiť, prekladá knihy a plánuje sa v tom ešte zveľadiť, založiť podnik. Je priateľský, dobrosrdečný a stojí pri kamarátovi dokonca aj keď ho on sám od seba odháňa. Stará sa aj o jeho zdravie. Pri stretnutí s Duňou a jej matkou, ho tieto hneď zaujmú, stará sa o nich namiesto Raskoľnikova, informuje ich o synovi a bratovi, no ani on sa nemôže ubrániť Duninej očarujúcej kráse a od začiatku sa zvláštne teší keždému stretnutiu s ňou. Nakoniec získava jej srdce a ožení sa s ňou, no ani vo chvíľach takéhoto šťastia nezabúda na kamaráta a pravidelne mu posiela listy na Sibír. V románe predstavuje symbol rozumu a zdravého rozmýšľania v každej situácii.