Náhle príde odkaz od Victorine, že ostáva bývať u svojho otca aj s pani Couturovou (Vautrin dal zabiť Victoriinho brata Fréderica, aby uľahčil Rastignacovi rozhodovanie a Victorine preto získa celé dedičstvo). Ako kedy to Vauquerovej nestačilo, ešte aj Rastignac s Goriotom jej oznámia, že sa sťahujú do iného bytu. Vdova si zrazu uvedomuje, že v jeden deň prišla o sedem nájomníkov: „Nešťastie navštívilo môj dom!“
Ku Goriotovi do penziónu prichádza Delphine, aby sa mu posťažovala na svoje finančné problémy – na to, že jej manžel chce ovládnuť jej majetok, pretože má takisto finančné ťažkosti. Goriot sa nad tým rozčuľuje, pretože si myslí, že ju de Nucingen klame: „A ty veríš jeho táraninám?.. Je to komediant! Tvoj muž ťa balamutí. Je priam taký prefíkaný ako vierolomný; je to zlý chlap!“ Delphine ho však obraňuje. Do tohto sporu prichádza aj Anastázia, ktorá potrebuje od otca znova peniaze pre svojho milenca (ktorý ju nakoniec aj tak oklame). Už predala diamanty od svojho muža, ale stále jej chýba 12 000 frankov. Jej manžel to zistil a vyhráža sa jej, že ju zruinuje. Otec je veľmi nešťastný: „Anjeliky moje, iba vašim bolestiam vďačím za vašu prítomnosť? Dávate mi poznávať iba svoje slzy. Príďte, príďte sa ku mne vyžalovať, moje srdce je veľké. Chcel by som vziať na seba všetky bolesti, trpieť za vás.“ Keď jej však oznámi, že už naozaj žiadne peniaze nemá, pretože za posledné zriadil byt pre Eugéna, Anastázia sa začne hádať s Delphine. Tá ju však obviňuje: „Zaprela si ma, dala si predo mnou zavrieť dvere všetkých domov, kam som túžila ísť, napokon, nepremeškala si ani jednu príležitosť spôsobiť mi bolesť. A či som ja ako ty chodila drankať od chudáka otca tisícku za tisíckou, jeho majetok, či som ho ja vohnala do položenia, v akom je teraz? To je tvoja robota, sestra moja. Ja som sa s otcom stretala, ako som len mohla, neukázala som mu dvere a nechodila som mu lízať ruky, keď som ho potrebovala.“ Anastázia vak odpovedá: „Bola si vždy podlá ako zlato. Zbohom, nemám ani sestru, ani...“Goriot ich okríkne, aby sa už nehádali, pretože mu tým spôsobujú obrovskú bolesť: „Umieram, deti moje! V lebke mi vrie, akoby som v nej mal oheň. Buďte k sebe milé, majte sa rady. Veď ma do hrobu donesiete.“ Je nešťastný z toho, že nemá pre Anastáziu peniaze: „Kde mám ísť kradnúť; ale ešte aj na to ťažko nájsť príležitosť. A tak musím zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje a ja, bedár, ja nič nemám.