Tak ty si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni, ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval! Ó, moja hlava...vrie to v nej!“
Celý rozhovor si však vypočuje Eugéne, ktorý ma zmenku od Vautrina, na ktorú napíše sumu 12 000 frankov a vojde do Goriotovej izby. Túto zmenku dá Anastázii, ktorá nie je schopná sa ani pohnúť. Začne obviňovať Delphinu za to, že ju takto kompromitovala: „Choď, už si pre mňa ničím, nenávidím ťa, budem ti škodiť zo všetkým síl, budem...“ Nakoniec sa obe zmieria a odídu. Delphine sa ešte dohodne s Rastignacom na ďalší deň- na ples.
Na druhý deň úbohého Goriota pozoruje študent medicíny Bianchon: „Musel prežiť niečo mimoriadne, zdá sa, že mu hrozí okamžitá porážka. Oči má vo zvláštnom stave, prezrádzajúcom výron krvi do mozgu.“ Rastignac ide s Delphine do divadla. Po príchode mu však oznámia, že Goriota porazilo: „Spoločnosť príde o jednu zo svojich najkrajších ozdôb.“ Dozvedel sa, že za ním bola Anastázia, ktorá od neho pýtala peniaze na šaty – Goriot preto šiel za úžerníkom Gobseckom, aby získal nejaké peniaze predajom strieborného príboru a dôchodku. Anastázia si však po peniaze poslala sluhu, čo Goriota sklamalo, no aj na to nachádza ospravedlnenie: „Myslel som, že príde sama. Ale nič to zato, bola by sa iba znepokojila.“
Rastignac ide Delphine oznámiť, že jej otec zomiera, ale ona sa zaujíma len o to, prečo nie je Rastignac oblečený na ples, keď majú ísť k pani de Beauséant. Eugéne je zhrozený nad tou „elegantnou otcovraždou“. Ide sa teda obliecť, ale pritom sa zaoberá pokrytectvom spoločnosti: „Vznešenú spoločnosť videl ako more bahna, do ktorého sa človek prepadá až po krk, len čo si doň omočí nohu. Páchajú sa tam iba mrzké zločiny.“ „Jeho jemnocit odhalil povahu Delphininho srdca, tušil, že je schopná ísť na ples cez otcovu mŕtvolu, no nevládal hrať úlohu mravokárcu, nemal odvahy znepáčiť sa jej, ani síl opustiť ju.“
Keď konečne príde k Delphine pripravený, idú na ples k jeho sesternici, ktorá sa lúči so spoločnosťou, pretože odchádza do Normandie. Po plese znova prichádza do penziónu za Goriotom. Od Bianchona sa dozvedá, že mu už niet pomoci. Goriot už mlie z posledného, stále hovorí o svojich dcérach, v ktorých príchod dúfa. Až na prahu smrti spoznáva, aké naozaj sú jeho deti, ktoré sa oňho nestarali.
„Pre otca je peklo byť bez detí, no ja som tomu privykal, odkedy sa vydali. Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti...Ach priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú. Nie, neprídu! Viem to už desať rokov.