Vše som si to hovorieval, ale netrúfal som si to veriť.“
„Ach keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Ó, kdeže sú moje peniaze!“
„Ach, moje drahé dieťa, moje jediné dieťa, moja opustenosť a bieda sú mi milšie! Keď je bedár milovaný, aspoň je isté, že ho naozaj ľúbia. Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Videl som, ž to bola samá pretvárka; ale nebolo lieku.“
„Trpím v tejto chvíli, ako človek musí trpieť, kým neumrie, no ale to všetko nie je nič v porovnaní s bolesťou, akú mi zapríčinil pohľad Anastázie, keď mi po prvý raz dala znať, že som povedal dajakú hlúposť, ktorá ju ponižovala: jej pohľad ma zasiahol ako nôž. Dozvedel som sa iba to, že som už nepotrebný na svete.“
„Ó, bože môj, veď ty poznáš moju biedu a utrpenie, veď vieš, koľko ráz ma dýka zasiahla priamo do srdca- prečo mi dávaš trpieť ešte aj dnes? Trpko som si už odpykal, že som ich priveľmi ľúbil. Poriadne sa mi vypomstili za moju lásku, mučili ma ako kati. Dcéry, to bola moja neresť; boli mi milenkami, slovom, všetkým! Začali sa za mňa hanbiť! Všetko sa zrúti, ak deti nebudú milovať svojich otcov.“
„No keď prídu, povedz im, aby sa na mňa nedívali tak chladne, ako to robievajú. Vy neviete, čo to je zrazu zistiť, že sa zlato pohľadu zrazu zmenilo na sivé olovo.“
„Žil som už len preto, aby ma ponižovali, urážali. Natoľko ich ľúbim, že som prehltol všetky urážky, za ktoré mi predávali odrobinku zahanbujúceho potešenia. Otec sa musel skrývať, aby videl svoje dcéry! Venoval som im celý život a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase. Sú nevinné, milý priateľ! To všetko je moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali. Boh by bol nespravodlivý, keby ich zatratil kvôli mne.“
„Len ja som vinný, ale vinný z lásky. Ich hlas mi otváral srdce. Ja som ich splodil, patria mne!“
„Neľúbia ma, nikdy ma neľúbili! Poznám ich. Nikdy nevedeli vytušiť môj žiaľ, moju bolesť, moje potreby, nebudú vedieť vytušiť ani moju smrť. Nože, už choďte, povedzte im, ak neprídu, že sa dopúšťajú otcovraždy! Dosť hriechov sa napáchalo, netreba k nim pripájať ešte aj tento.“
„Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich!“- no zároveň hovorí : „Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem. Mať vždy len smäd a nikdy sa nenapiť, tak som žil posledných desať rokov...Zaťovia mi zabili dcéry. Áno, nemal som už dcéry, odkedy sa vydali.