A nevydávajte dcéry, ak ich ľúbite! Zať je zločinec, ktorý všetko v dievčati skazí, pošpiní.“
Posiela Rastignaca, aby šiel pre Anastáziu a Delphine. Ide za Anastáziou, ktorá však nemôže prísť, pretože sa u nich doma odohrala akurát hádka s manželom. Ide aj za Delphine, ktorá však hovorí, že má zápal pľúc a pôjde za otcom len čo príde lekár. Po príchode do penziónu si Eugéne vypočuje posledné slová Goriota: „Ach, anjeliky moje!“ Posledný výdych tohto otca mal byť vzdychom radosti. Tento vzdych bol výrazom celého jeho života; ešte aj teraz sa klamal, pretože si študentov pomýlil so svojimi dcérami. Od tejto chvíle si jeho tvár zachovala bolestnú pečať zápasu, odohrávajúceho sa medzi životom a smrťou v ľudskom stroji, ktorý už neovládlo rozumové vedomie, z ktorého pramení pocit radosti a bolesti. Úplný zánik bol už len otázkou času.
Po chvíli príde Anastázia, ktorá ušla od manžela, ale prichádza neskoro: „Odpusťte mi, otec! Hovorievali ste, že môj hlas by vás privolal z hrobu; vráťte sa teda na chvíľu a požehnajte svoju kajúcu dcéru. Vypočujte ma! Vaše požehnanie je jediné, ktoré môžem odo dneška tu na svete dostať. Všetci ma nenávidia, vy jediný ma milujete. Zaprela som ho, odvrhla som ho, taká som ja naničhodnica.“
Otec Goriot definitívne zomiera. Rastignac a Bianchon musia zaplatiť pohrebné trovy zo svojho: „Keď o dve hodiny neskôr ani jeden zo zaťov neposlal peniaze, ani sa nikto v ich mene neprihlásil, Rastignac musel kňazovi zaplatiť.“ A na náhrobný kameň dajú napísať: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restaud a barónky de Nucingen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
„Keď prišiel pohrebný voz, Eugéne dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastázia boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase.“ „Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbami, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Pére- Lachaise.“ „Rastignac pozrel do hrobu a pochoval v ňom poslednú slzu mladého muža, slzu, ktorá sa zrodila z posvätného vzrušenia srdca, slzu, aké zo zeme, kam padnú, vytrysknú rovno k nebesiam.“
„Len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov k cintorínom a zadíval sa na Paríž. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med a povedal túto slávnostnú výzvu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“


Citáty
„Veď Paríž je ozajstný oceán.