Honoré de Balzac Otec Goriot

HONORÉ DE BALZAC

OTEC GORIOT

Dej tohto kritického spoločenského románu sa odohráva v Paríži v ulici Neuve-Sainte-Geneviéve v penzióne pani Vauquerovej: ,,Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva.. Dlážka z červených dlaždíc je od drhnutia a natierania samá jamka. Napokon, vládne tu psota bez poézie, psota šporovlivá, zhustená, zodratá.“
V penzióne sa nám predstavujú jednotlivé vrstvy francúzskej spoločnosti – na prvom poschodí býva pani Couturová, vdova po hlavnom komisárovi Francúzska, a pani Vauquerová. Pani Couturová má u seba mladučkú dievčinu Victorinu Tailleferovú, ktorej nahrádzala mater. Na druhom poschodí býva starec menom Poiret a vraj bývalý obchodník Vautrin. Tretie poschodie obsadila stará panna- slečna Michonneauová, bývalý výrobca rezancov, makarónov a škrobu- otec Goriot a chudobný študent Eugéne de Rastignac. Nad tretím poschodím spáva kuchárka Sylvie a sluha Christophe. Spočiatku pôsobil Goriot ako zámožný človek: ,,Zvyčajne si obliekal nevädzovobelasé šaty a brával si k nim každý deň vestu z bieleho piketu.. Vlasy učesané na holubie krídla, ktoré mu chodil každé ráno pudrovať holič z Vysokej školy technickej.. Naberal si vrchovato tabak a šnupal ho ako človek, ktorý si je celkom istý, že bude mať tabatierku vždy plnú vonného tabaku.“ Svojím viditeľným bohatstvom si vyslúži pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň: ,,Človek dokonale zachovaný, s ktorým sa žena veru ešte môže potešiť!“ Otec Goriot však nemá záujem o nadväzovanie nejakých vzťahov jednak preto, že mu zomrela manželka a jednak preto, že všetku svoju lásku sústredil na dcéry- Anastáziu a Delphinu: ,,Staršiu usadil v dome Restaudovcov, druhú zaštepil na rodostrom baróna de Nucingen, bohatého bankára.“ Goriot mal veľa peňazí, ktoré míňal len na svoje dcéry; už od malička im uspokojoval všetky túžby a vrtochy, mali všetko, čo chceli. Keď zomrela jeho manželka ,,lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“ „Jeho dve dcéry sú pre neho celým vesmírom, sú mu niťou, ktorou sa orientuje v stvorenstve. Goriot vyvýšil dcéry medzi anjelov, no rozhodne nad seba- úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“ Zabezpečil im bohaté vená, a preto bol spočiatku vítaný a vážený hosť v ich domoch. Kým mal majetok, mohol sa s nimi stretávať kedy len chcel.

Jeho peniaze sa však postupne míňajú a z bytu na prvom poschodí s najlepším vybavením sa postupne dostáva až na tretie poschodie s najnižšími poplatkami – čím bol chudobnejší, tým vyššie býval (kontrast). V penzióne o ňom vznikajú dohady, pretože nikto netuší, kde miznú jeho peniaze: ,,Istý čas bol jedným z malých hráčov, ktorí chodievajú hrať hazardné hry. Inokedy zas z neho urobili špióna tajnej polície. Potom zas bol otec Goriot lakomec,.. človek, ktorý žije z lotérie. Postupne chudol; lýtka mu spľasli; tvár odutá spokojnosťou, nadmieru zvráskavela, sánka zhranatela. Nemal nikdy ani dcéru, ani ženu; nadmiera rozkoší urobila z neho slimáka, ľudského mäkkýša.“
Stráca svoje postavenie, predáva svoju bohatú výbavu len aby zabezpečil dcéram peniaze, ktoré od neho neustále pýtajú. S úbytkom majetku však prichádza aj o spoločné večere aj ostatné chvíle s nimi. Anastázia de Restaud, ktorá sa pohybuje v najvyšších parížskych kruhoch, sa začína za neho hanbiť, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Stáva sa nepohodlnejším, zatvárajú sa pred ním dvere ich domov, stretáva sa s nimi len sem-tam a i to tajne: ,,Dcéry možno ešte vždy ľúbili otca, no chceli zachrániť capa i kapustu, otca i manžela, vymýšľali si láskyplné zámienky: „Otecko, príďte, bude nám lepšie, pretože budeme sami!“ Srdce tohto chudáka triadeväťdesiatnika teda krvácalo. Videl, že sa dcéry za neho hanbia, a ak ľúbia svojich mužov, on zaťom škodí. A tak sa musel obetovať. Obetoval sa, pretože bol otec: vyhnal sa sám.“
Odohráva sa tu aj osud študenta Eugena de Rastignaca, ktorý sa zaujíma o Goriota: „Jeho život mi prichodí priveľmi záhadný, aby nestálo za námahu preskúmať ho“ , a spriatelí sa s ním. Prostredníctvom svojej vplyvnej sesternice pani de Beauséant sa dostane do vyššej spoločnosti, kde sa spozná s pani de Restaud, do ktorej sa zaľúbi. Keď ju raz po plese ide navštíviť, zastihne ju v prítomnosti jej milenca Maxima de Trailles. Pri neodbytnosti sa mu podarí s ňou stretnúť, no keď sa pred ňou zmieni o svojom susedovi Goriotovi, ktorého videl od nej odchádzať, nevediac, že je to jej otec, grófka ostane šokovaná a Rastignac musí po tejto trápnej situácii odísť. Tým si zavrie dvere do domu Restaudovcov. Goriot mu nechce veriť, že sa grófka nahnevala, keď pred ňou vyslovil jeho meno; myslí si, že ho obe dcéry milujú, že len ich manželia ho nemajú radi. Rastignac navštívi svoju sesternicu, ktorá mu vysvetlí „zákutia francúzskej spoločnosti“ a dá mu radu: „...naučte sa nedôverovať svetu.“ Rozhodne sa riadiť podľa jej rád.

Po rozhovore sa rozhodne za každú cenu spoznať druhú Goriotovu dcéru- Delphinu.
V penzióne sa odohrá rozhovor Rastignaca a Vautrina, ktorý prekukne študentovo úsilie dostať sa na vrch spoločnosti. Radí mu, ako sa má správať: „ Do tejto masy ľudí treba vpadnúť ako guľa z kanóna alebo sa ta vkradnúť ako mor. Čestnosť je tu na nič. Korupcia prevláda, talent je zriedkavý. Vy, ak ste vynikajúci človek, choďte rovnou cestou so zdvihnutou hlavou. No budete musieť zápasiť so závisťou, ohováraním, priemernosťou, so všetkými.“ Po dlhom monológu mu dá šokujúci návrh. On sa postará o smrť Victoriinho brata Fréderica vo vyprovokovanom súboji. Victorina ako jediná dedička získa obrovský majetok. Rastignac sa s ňou ožení a desatinu majetku dá Vautrinovi. Eugéne to odmietne, ale časom o tom znova začne premýšľať.
Onedlho sa Eugénovi podarí v divadle, kde je s pani de Beauséant, stretnúť Delphine, do ktorej sa na prvý pohľad zaľúbi. Jej je tento mladík tiež sympatický. Ich vzťah sa prehlbuje a stávajú sa z nich veľmi blízki priatelia. Delphine sa mu zdôverí so svojimi, najmä finančnými, problémami a poprosí ho, aby šiel pre ňu do kasína vyhrať peniaze. Rastignacovi sa to podarí, a preto mu je veľmi vďačná. Rastignac sa so svojím vzťahom zdôverí Goriotovi, ktorý je veľmi šťastný, že Eugéne je Delphininým milencom. Eugéne sa postupne začína stávať vítaním hosťom francúzskej spoločnosti a začína viesť hýrivý život. Goriot mu za posledné peniaze spolu s Delphine zriadi byt, aby sa tam všetci traja mohli stretávať, aby Goriot videl svoju dcéru šťastnú: „Už štyri roky som nevečeral so svojou Delphinkou. Budem ju mať pre seba celý večer.“
Popritom sa v penzióne chystá zatknutie Vautrina. Pán Poiret a slečna Michonneauová sa tajne schádzajú s policajným dôstojníkom Gondureanom. Ten si však chce byť úplne istý, že Vautrin je naozaj zločinec, a preto vymyslí plán, podľa ktorého má slečna Michonneauová a Poiret zistiť, či má Vautrin na ramene vypálené iniciály označujúce trestanca z galejí. Do pohára mu nasypú uspávací prostriedok, a potom zistia, že tieto iniciály naozaj na jeho tele existujú. Polícia ho okamžite zatkne, Vautrin sa napokon aj sám prizná: „Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť odsúdený na 10 rokov.“ Keď ho zatýkajú, začne kričať na slečnu Michonneauovú ako na udavačku, kurtizánu a kupliarku: „To ty, ty stará škatuľa! Ty si zavinila tú nepravú porážku, ty klebetnica zvedavá!“ po odvedení Vautrina ostatní obyvatelia domu donútia pani Vauquerovú, aby vyhodila Michonneauovú. S ňou však odíde aj pán Poiret.

Náhle príde odkaz od Victorine, že ostáva bývať u svojho otca aj s pani Couturovou (Vautrin dal zabiť Victoriinho brata Fréderica, aby uľahčil Rastignacovi rozhodovanie a Victorine preto získa celé dedičstvo). Ako kedy to Vauquerovej nestačilo, ešte aj Rastignac s Goriotom jej oznámia, že sa sťahujú do iného bytu. Vdova si zrazu uvedomuje, že v jeden deň prišla o sedem nájomníkov: „Nešťastie navštívilo môj dom!“
Ku Goriotovi do penziónu prichádza Delphine, aby sa mu posťažovala na svoje finančné problémy – na to, že jej manžel chce ovládnuť jej majetok, pretože má takisto finančné ťažkosti. Goriot sa nad tým rozčuľuje, pretože si myslí, že ju de Nucingen klame: „A ty veríš jeho táraninám?.. Je to komediant! Tvoj muž ťa balamutí. Je priam taký prefíkaný ako vierolomný; je to zlý chlap!“ Delphine ho však obraňuje. Do tohto sporu prichádza aj Anastázia, ktorá potrebuje od otca znova peniaze pre svojho milenca (ktorý ju nakoniec aj tak oklame). Už predala diamanty od svojho muža, ale stále jej chýba 12 000 frankov. Jej manžel to zistil a vyhráža sa jej, že ju zruinuje. Otec je veľmi nešťastný: „Anjeliky moje, iba vašim bolestiam vďačím za vašu prítomnosť? Dávate mi poznávať iba svoje slzy. Príďte, príďte sa ku mne vyžalovať, moje srdce je veľké. Chcel by som vziať na seba všetky bolesti, trpieť za vás.“ Keď jej však oznámi, že už naozaj žiadne peniaze nemá, pretože za posledné zriadil byt pre Eugéna, Anastázia sa začne hádať s Delphine. Tá ju však obviňuje: „Zaprela si ma, dala si predo mnou zavrieť dvere všetkých domov, kam som túžila ísť, napokon, nepremeškala si ani jednu príležitosť spôsobiť mi bolesť. A či som ja ako ty chodila drankať od chudáka otca tisícku za tisíckou, jeho majetok, či som ho ja vohnala do položenia, v akom je teraz? To je tvoja robota, sestra moja. Ja som sa s otcom stretala, ako som len mohla, neukázala som mu dvere a nechodila som mu lízať ruky, keď som ho potrebovala.“ Anastázia vak odpovedá: „Bola si vždy podlá ako zlato. Zbohom, nemám ani sestru, ani...“Goriot ich okríkne, aby sa už nehádali, pretože mu tým spôsobujú obrovskú bolesť: „Umieram, deti moje! V lebke mi vrie, akoby som v nej mal oheň. Buďte k sebe milé, majte sa rady. Veď ma do hrobu donesiete.“ Je nešťastný z toho, že nemá pre Anastáziu peniaze: „Kde mám ísť kradnúť; ale ešte aj na to ťažko nájsť príležitosť. A tak musím zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje a ja, bedár, ja nič nemám.

Tak ty si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni, ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval! Ó, moja hlava...vrie to v nej!“
Celý rozhovor si však vypočuje Eugéne, ktorý ma zmenku od Vautrina, na ktorú napíše sumu 12 000 frankov a vojde do Goriotovej izby. Túto zmenku dá Anastázii, ktorá nie je schopná sa ani pohnúť. Začne obviňovať Delphinu za to, že ju takto kompromitovala: „Choď, už si pre mňa ničím, nenávidím ťa, budem ti škodiť zo všetkým síl, budem...“ Nakoniec sa obe zmieria a odídu. Delphine sa ešte dohodne s Rastignacom na ďalší deň- na ples.
Na druhý deň úbohého Goriota pozoruje študent medicíny Bianchon: „Musel prežiť niečo mimoriadne, zdá sa, že mu hrozí okamžitá porážka. Oči má vo zvláštnom stave, prezrádzajúcom výron krvi do mozgu.“ Rastignac ide s Delphine do divadla. Po príchode mu však oznámia, že Goriota porazilo: „Spoločnosť príde o jednu zo svojich najkrajších ozdôb.“ Dozvedel sa, že za ním bola Anastázia, ktorá od neho pýtala peniaze na šaty – Goriot preto šiel za úžerníkom Gobseckom, aby získal nejaké peniaze predajom strieborného príboru a dôchodku. Anastázia si však po peniaze poslala sluhu, čo Goriota sklamalo, no aj na to nachádza ospravedlnenie: „Myslel som, že príde sama. Ale nič to zato, bola by sa iba znepokojila.“
Rastignac ide Delphine oznámiť, že jej otec zomiera, ale ona sa zaujíma len o to, prečo nie je Rastignac oblečený na ples, keď majú ísť k pani de Beauséant. Eugéne je zhrozený nad tou „elegantnou otcovraždou“. Ide sa teda obliecť, ale pritom sa zaoberá pokrytectvom spoločnosti: „Vznešenú spoločnosť videl ako more bahna, do ktorého sa človek prepadá až po krk, len čo si doň omočí nohu. Páchajú sa tam iba mrzké zločiny.“ „Jeho jemnocit odhalil povahu Delphininho srdca, tušil, že je schopná ísť na ples cez otcovu mŕtvolu, no nevládal hrať úlohu mravokárcu, nemal odvahy znepáčiť sa jej, ani síl opustiť ju.“
Keď konečne príde k Delphine pripravený, idú na ples k jeho sesternici, ktorá sa lúči so spoločnosťou, pretože odchádza do Normandie. Po plese znova prichádza do penziónu za Goriotom. Od Bianchona sa dozvedá, že mu už niet pomoci. Goriot už mlie z posledného, stále hovorí o svojich dcérach, v ktorých príchod dúfa. Až na prahu smrti spoznáva, aké naozaj sú jeho deti, ktoré sa oňho nestarali.
„Pre otca je peklo byť bez detí, no ja som tomu privykal, odkedy sa vydali. Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti...Ach priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú. Nie, neprídu! Viem to už desať rokov.

Vše som si to hovorieval, ale netrúfal som si to veriť.“
„Ach keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Ó, kdeže sú moje peniaze!“
„Ach, moje drahé dieťa, moje jediné dieťa, moja opustenosť a bieda sú mi milšie! Keď je bedár milovaný, aspoň je isté, že ho naozaj ľúbia. Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Videl som, ž to bola samá pretvárka; ale nebolo lieku.“
„Trpím v tejto chvíli, ako človek musí trpieť, kým neumrie, no ale to všetko nie je nič v porovnaní s bolesťou, akú mi zapríčinil pohľad Anastázie, keď mi po prvý raz dala znať, že som povedal dajakú hlúposť, ktorá ju ponižovala: jej pohľad ma zasiahol ako nôž. Dozvedel som sa iba to, že som už nepotrebný na svete.“
„Ó, bože môj, veď ty poznáš moju biedu a utrpenie, veď vieš, koľko ráz ma dýka zasiahla priamo do srdca- prečo mi dávaš trpieť ešte aj dnes? Trpko som si už odpykal, že som ich priveľmi ľúbil. Poriadne sa mi vypomstili za moju lásku, mučili ma ako kati. Dcéry, to bola moja neresť; boli mi milenkami, slovom, všetkým! Začali sa za mňa hanbiť! Všetko sa zrúti, ak deti nebudú milovať svojich otcov.“
„No keď prídu, povedz im, aby sa na mňa nedívali tak chladne, ako to robievajú. Vy neviete, čo to je zrazu zistiť, že sa zlato pohľadu zrazu zmenilo na sivé olovo.“
„Žil som už len preto, aby ma ponižovali, urážali. Natoľko ich ľúbim, že som prehltol všetky urážky, za ktoré mi predávali odrobinku zahanbujúceho potešenia. Otec sa musel skrývať, aby videl svoje dcéry! Venoval som im celý život a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase. Sú nevinné, milý priateľ! To všetko je moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali. Boh by bol nespravodlivý, keby ich zatratil kvôli mne.“
„Len ja som vinný, ale vinný z lásky. Ich hlas mi otváral srdce. Ja som ich splodil, patria mne!“
„Neľúbia ma, nikdy ma neľúbili! Poznám ich. Nikdy nevedeli vytušiť môj žiaľ, moju bolesť, moje potreby, nebudú vedieť vytušiť ani moju smrť. Nože, už choďte, povedzte im, ak neprídu, že sa dopúšťajú otcovraždy! Dosť hriechov sa napáchalo, netreba k nim pripájať ešte aj tento.“
„Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich!“- no zároveň hovorí : „Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem. Mať vždy len smäd a nikdy sa nenapiť, tak som žil posledných desať rokov...Zaťovia mi zabili dcéry. Áno, nemal som už dcéry, odkedy sa vydali.

A nevydávajte dcéry, ak ich ľúbite! Zať je zločinec, ktorý všetko v dievčati skazí, pošpiní.“
Posiela Rastignaca, aby šiel pre Anastáziu a Delphine. Ide za Anastáziou, ktorá však nemôže prísť, pretože sa u nich doma odohrala akurát hádka s manželom. Ide aj za Delphine, ktorá však hovorí, že má zápal pľúc a pôjde za otcom len čo príde lekár. Po príchode do penziónu si Eugéne vypočuje posledné slová Goriota: „Ach, anjeliky moje!“ Posledný výdych tohto otca mal byť vzdychom radosti. Tento vzdych bol výrazom celého jeho života; ešte aj teraz sa klamal, pretože si študentov pomýlil so svojimi dcérami. Od tejto chvíle si jeho tvár zachovala bolestnú pečať zápasu, odohrávajúceho sa medzi životom a smrťou v ľudskom stroji, ktorý už neovládlo rozumové vedomie, z ktorého pramení pocit radosti a bolesti. Úplný zánik bol už len otázkou času.
Po chvíli príde Anastázia, ktorá ušla od manžela, ale prichádza neskoro: „Odpusťte mi, otec! Hovorievali ste, že môj hlas by vás privolal z hrobu; vráťte sa teda na chvíľu a požehnajte svoju kajúcu dcéru. Vypočujte ma! Vaše požehnanie je jediné, ktoré môžem odo dneška tu na svete dostať. Všetci ma nenávidia, vy jediný ma milujete. Zaprela som ho, odvrhla som ho, taká som ja naničhodnica.“
Otec Goriot definitívne zomiera. Rastignac a Bianchon musia zaplatiť pohrebné trovy zo svojho: „Keď o dve hodiny neskôr ani jeden zo zaťov neposlal peniaze, ani sa nikto v ich mene neprihlásil, Rastignac musel kňazovi zaplatiť.“ A na náhrobný kameň dajú napísať: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restaud a barónky de Nucingen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
„Keď prišiel pohrebný voz, Eugéne dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastázia boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase.“ „Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbami, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Pére- Lachaise.“ „Rastignac pozrel do hrobu a pochoval v ňom poslednú slzu mladého muža, slzu, ktorá sa zrodila z posvätného vzrušenia srdca, slzu, aké zo zeme, kam padnú, vytrysknú rovno k nebesiam.“
„Len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov k cintorínom a zadíval sa na Paríž. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med a povedal túto slávnostnú výzvu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“


Citáty
„Veď Paríž je ozajstný oceán.

Vhoďte doň olovnicu – a jednako nikdy nepoznáte jeho hĺbku.“
„Modlou národov je sloboda, ale kde na zemi je slobodný národ?“
„Čo je krajšie, ako zamyslieť sa nad svojím životom a zistiť, že je čistý ako ľalia? Srdce je dobrým vodcom.“
„Láska i chrám si vyžadujú krásne prikrývky na svoje oltáre.“
„Ak nemáte protekciu, zhnijete na svojom vidieckom súde.“
„Mladosť sa neodvažuje pozerať do zrkadla svedomia, keď sa dáva na cestu nespravodlivosti, kým zrelý vek sa v ňom už videl.“
„Pod zamatovou rukavičkou zbadal železnú ruku, osobitosť a sebectvo pod spoločenskými manierami; pod náterom drevo.“
„Ušľachtilé duše nemôžu ostať dlhý čas na tomto svete: Veď akoby sa ušľachtilé city mohli účinne spájať so spoločnosťou nízkou, malichernou, povrchnou?“
„Láska je ako náboženstvo, ale jej kult je nákladnejší ako kult ostatných náboženstiev; chytro sa skončí a zmizne ako uličník, ktorý všade za sebou zanechá stopy spustošenia.“
„Srdce sestry je diamant čistoty, hlbina nežnosti!“
„Svet je bahnisko, usilujeme sa ostať nad ním. Len čo nás postihne nešťastie, vždy sa nájde priateľ, ochotný prísť nám to oznámiť a rozrývať nám srdce dýkou a dávať nám pritom obdivovať rukoväť.“

„Bol to statočný, čestný človek, nikdy nekričal ako ostatní, nikomu neškodil a nikdy nič zlé neurobil.“
„Môj život je v mojich dcérach.“
„Biedna mŕtvola, ktorej duša je všade tam, kde sú moje dcéry.“
„Tá veľkopanská grófka de Restaud je nízka duša, urobila by z otca vrátnika.“
„Ach, to ja som ti spôsobil tú radosť, tak ako som ti dal život. Otcovia musia vždy dávať, aby boli šťastní. Dávať ustavične, to je práve to, čo z nás robí ozajstných otcov.“
„Ona je na dne priepasti a ja už niesom dosť silný, aby som ju odtiaľ vytiahol.“
„Chcel by som byť bohom, vesmír by som ti položil k nohám.“

„Už mesiac natoľko dráždila Eugénove zmysly, že napokon zasiahla srdce. Pre Parížanku je celkom prirodzené, že i vo chvíli, keď ju strhne vášeň, zaváha a skúša srdce toho, ktorému chce zveriť svoju budúcnosť.“
„Opravdivá láska splácala tu dlžobu za lásku nedobrú.“
„Za diamantmi oboch sestier videl biednu posteľ, na ktorej ležal otec Goriot.“
„Žena doň vniesla zmätok, zavinila, že spomienka na rodinu začala blednúť, všetko zhabala pre seba.“
„A Delphine milovala Rastignaca tak, ako by bol Tantalos miloval anjela, ktorý by mu bol prišiel zahnať hlad alebo uhasiť smäd vyschnutého hrdla.“.