Kráľ detailne pozoruje svojho hrdinu, vykresľuje ho zo stránky fyzickej: vlasy mal strapaté, nohy bosé a špinavé, nohavice samá diera, ale sleduje ho najmä v jeho akciách a jeho charakter prehlbuje dôverným poznávaním z kapitoly na kapitolu Pred zrakom mladého čitateľa vystupuje svieža postavička, ktorej patria autorove sympatie a cez ne aj sympatie čitateľa. Autor podáva objektívnu výpoveď o udalostiach, ktoré prežíva mladý hrdina, ale umocňuje ich subjektívnym autorským postojom. (Sedlák,1980, s.211). Autor s veľkou sympatiou sleduje Janove detské zábavy, zápasy, hry na Jánošíka, so zadosťučinením sleduje scénu potrestania Igora („Smiali sa mu, huncúti, až sa za bruchá chytali.“)(Kráľ, 1982, s-14), prejavuje súcit vo výjave, keď otec nespravodlivo udrel Jana „To bol najťažší úder pre Jana!.. A Jano celú noc preplakal.“(c.d. s. 18, 20)
Jana predstavuje autor ako výbojného chlapca, ktorý vie, čo chce a rozhodným konaním si získava sympatie priateľov, ktorý ho prijímajú za svojho vodcu. Medzi najpozitívnejšie črty Jana patrí zmysel pre spravodlivosť. Práve z tejto povahovej črty vychádzal autor pri tvorbe niektorých až humorných scén, napríklad v kapitole Na farských čerešniach, keď chlapec nemôže pochopiť zmysel a záhadu súkromného vlastníctva. Ale ani rozprávkový motív Kráľ celkom vo svojom diele neobchádza. V kapitole Noc v lese sa spája fantázia s dobrodružstvom, aj keď život je veľmi trpký a ťažký a ozajstné rozprávkové dobrodružstvo sa môže uskutočniť iba vo sne. Táto kapitola má pre stavbu Janovho charakteru aj ten význam, že ho ukazuje aj z inej – romantickej stránky. Ako v iných kapitolách aj Pri ovciach je Janovo dobrodružstvo spojené s protikladmi osudu: po idyle príde dramatický zlom. Bača vyženie Jana zo salaša a chlapec sa dostáva na Štrbské Pleso. Tu sa Jano dôverne zoznamuje s tatranskou prírodou, obdivuje svet vyšších spoločenských vrstiev, jeho nevšednosť, ktorá sa preňho rovná rozprávke. Keď sa večera skončila, začalo sa tancovať. To už Jano nevydržal. Tleskol rukami a skríkol: „Víly! Víly.. Anjeli! Anjeli! (c. d., s. 44). Znovu si prehlbuje svoje sociálne uvedomovanie a to aj pomocou postavy nového kamaráta Jožka, ktorý pôsobí ako hrdinov informátor. Autor tu vidí sociálne rozpory očami dieťaťa, preto je pochopiteľné určité zjednodušovanie a schematické kontrastovanie. Aj v tejto kapitole však dochádza ku zlomu, keď po chvíľke zdanlivej pohody príchod žandárov mení situáciu a Jano sa vracia späť do trpkého života. Kapitoly Smutná jar a Po tvrdom roku sú vlastne iba dopovedaním Janovho príbehu – stáva sa strohým rozprávaním, kde autor viac podáva správu o ďalšom Janovom osude miesto toho, aby sa opäť s hrdinom stotožnil a intenzívnejšie sa vciťoval do jeho životného položenia. Janov príbeh sa končí otcovou smrťou a Janovým žiaľom.