Pre dnešného čitateľa môže záverečný spev Jana
Hej, ja musím byť zbojník,
bo krivda veliká;
neprávosť u pánov,
pravda u zbojníka!
(c. d, s. 62) vyznieť neprirodzene a nadnesene, no stále treba mať na mysli, že Kráľ dielo písal s ideovým zámerom protestu proti spoločenskej krivde, ktorá sa tak prudko dotýkala nielen dospelých, ale často aj detí. (Sedlák, 1980, s. 212). Z povahy poviedky vyplýva, že jej jazyk je prostý, jasný. Štylizácia je jasná, stavba viet krátka a prístupná detskej chápavosti. Má v sebe vôňu detskej mentality a psychiky. (Jurčo, 1978, s.71. ) Najčastejšou syntaktickou podobou je jednoduchá veta a bezspojkové pričleňovanie jednoduchých viet. „Chlapci sa pustili do roboty. Píšťalky sa darili. Po riečke plávali člnky a plte. Malí mlynári a pltníci na brehu skákali a veselo pracovali. (Kráľ, 1982, s. 8). Ale tam, kde chce autor zvýrazniť vnútorné rozpoloženie hrdinu, zanecháva objektívnu podobu výpovede a volí vzrušenú, zväčša zvolaciu alebo opytovaciu vetu: Ach, ako mu to lahodilo!.. Už tak dávno, tak dávno ho nik nepohladkal! A prečo to všetko? Pre koho to? Kto je vinníkom? (c.d., s.26, 62). V rozprávkovom a lyrickom motíve sa vetná stavba stáva zložitejšou. Autor využíva časté prirovnania, ktorými chce umocniť citový moment. „I vetrík prestal pískať. Len niekde v diaľke sa ozýval hlások, akoby spieval slávik. Hlások sa blížil, blížil.. Keď ho začuli kvietky na lúčke okolo studničky, sklonili hlávky.“(c.d., s. 30). Na vyjadrenie duševného stavu hrdinu Kráľ často používa opakovanie slov vo vete: Plakal na stanici, plakal vo vlaku, celou cestou plakal.. (c.d., s. 49), respektíve graduje situáciu pomocou mien a slovies: „Boli bosí – ako on, otrhaní – ako on, zašpinení – ako on.. (c.d., s. 8)
Kráľ sa vo svojom diele ubránil tradičnému sentimentalizmu a vytvoril obraz chlapca, ktorý si postupne osvojuje vedomie solidarity a jednoty s ostatnými bedármi. K spoznaniu sociálnej nespravodlivosti totiž Jano neprichádza odrazu, ani za pomoci autora, ale postupným priebežným hromadení prežitého poznania, ktoré v závere poviedky logicky prebúdza v ňom triedne cítenie a túžbu nepoddať sa sociálnemu príkoriu. Jano nie je len trpiteľ, obeť svojho osudu. Vie si predstavovať aj krásu, snívať o nej. I to je spisovateľov zámer, aby práve cez túto chlapcovu priezračnosť ukázal možnosť krajšieho sveta, po ktorom túži každý. Keď ho niet v skutočnosti, a v Janovej nebolo a nemohlo byť, tak je aspoň v rozprávke. Preto knižka nie je smutná. Žije v nej skvelý chlapec, ktorý zaženie príkorie i smútok a pôjde odhodlane za svojou túžbou a snom. (Kráľ, 1982, s.