Fraňo Kráľ Jano

Fraňo Kráľ
J A N O

Kráľ sa ako spisovateľ formoval pod značným vplyvom ideového a estetického programu Davu. V próze pre dospelých i pre deti využíva autobiografické zážitky z detstva alebo zo svojich učiteľských pôsobísk, z neskoršieho úradovania na školstve i z návštev vo fabrikách. Je to v podstate literatúra preniknutá prudkým ideologickým presvedčením a politickým zanietením. Ideologicky programovo zasiahol Kráľ do vývinu detskej prózy, keď posudzoval skutočnosť z triedne vyhraneného hľadiska. Svoje prózy pre mládež písal v časoch vrcholiacich triednych zápasov, ekonomických otrasov, takže ideologická vyhrotenosť týchto prác vyplýva ja z vonkajších historických okolností. Takýmto dielom je aj poviedka JANO. V literatúre pre deti a mládež má osobitné postavenie – a to nielen pre jej umelecké kvality, ale pre jej ideové zacielenie a mravný odkaz. Kým jedni autori sa snažili vytvoriť pre detského čitateľa osobitný a čarovný svet rozprávkových detských radostí, Kráľ zámerne tvoril literatúru dokumentu, literatúru - obžalobu. Snažil sa do detského čitateľa zaštepiť tie city a myšlienky, ktoré ho znepokojovali a ukázať mladému pokoleniu život taký, aký skutočne bol. Kráľ predstavil v Janových príhodách obraz proletárskeho chlapca z čias buržoáznej Československej republiky. Na pozadí Janovho príbehu sa predstavuje dnešnému mladému čitateľovi obraz dedinskej chudoby v ostrom triednom protiklade oproti svetu pánov. Ide o ten istý okamih z Kráľových kníh pre dospelých, no v tejto knihe je pretransformovaný do skúseností, zážitkov, pocitov a snov detského hrdinu. Odkiaľ čerpal autor podnet na knihu o malom husiarikovi? Aj keď sa často spomína autobiografickosť príbehu – autor sám bol za mladi husiarom, jeho samého od detstva živila jánošíkovská legenda o boji za pravdu a spravodlivosť, ba aj jeho otec musel odísť do Ameriky, predsa to nie je priamy prepis autorovho detstva v podobe spomienkovej prózy. Je tu síce zjavná autorova snaha využiť vlastné zážitky, ale súčasne dať im – spojením so skúsenosťami iných detí – univerzálnejšiu podobu. Poviedka je písaná v tretej osobe, tradičnými umeleckými postupmi charakteristickými pre realistický umelecký smer. Autor vyrozprával jediný rok zo života desaťročného chlapca, ktorý zažije neuveriteľné množstvo premien, zaujímavostí, ale aj hier osudu.

Kráľ detailne pozoruje svojho hrdinu, vykresľuje ho zo stránky fyzickej: vlasy mal strapaté, nohy bosé a špinavé, nohavice samá diera, ale sleduje ho najmä v jeho akciách a jeho charakter prehlbuje dôverným poznávaním z kapitoly na kapitolu Pred zrakom mladého čitateľa vystupuje svieža postavička, ktorej patria autorove sympatie a cez ne aj sympatie čitateľa. Autor podáva objektívnu výpoveď o udalostiach, ktoré prežíva mladý hrdina, ale umocňuje ich subjektívnym autorským postojom. (Sedlák,1980, s.211). Autor s veľkou sympatiou sleduje Janove detské zábavy, zápasy, hry na Jánošíka, so zadosťučinením sleduje scénu potrestania Igora („Smiali sa mu, huncúti, až sa za bruchá chytali.“)(Kráľ, 1982, s-14), prejavuje súcit vo výjave, keď otec nespravodlivo udrel Jana „To bol najťažší úder pre Jana!.. A Jano celú noc preplakal.“(c.d. s. 18, 20)
Jana predstavuje autor ako výbojného chlapca, ktorý vie, čo chce a rozhodným konaním si získava sympatie priateľov, ktorý ho prijímajú za svojho vodcu. Medzi najpozitívnejšie črty Jana patrí zmysel pre spravodlivosť. Práve z tejto povahovej črty vychádzal autor pri tvorbe niektorých až humorných scén, napríklad v kapitole Na farských čerešniach, keď chlapec nemôže pochopiť zmysel a záhadu súkromného vlastníctva. Ale ani rozprávkový motív Kráľ celkom vo svojom diele neobchádza. V kapitole Noc v lese sa spája fantázia s dobrodružstvom, aj keď život je veľmi trpký a ťažký a ozajstné rozprávkové dobrodružstvo sa môže uskutočniť iba vo sne. Táto kapitola má pre stavbu Janovho charakteru aj ten význam, že ho ukazuje aj z inej – romantickej stránky. Ako v iných kapitolách aj Pri ovciach je Janovo dobrodružstvo spojené s protikladmi osudu: po idyle príde dramatický zlom. Bača vyženie Jana zo salaša a chlapec sa dostáva na Štrbské Pleso. Tu sa Jano dôverne zoznamuje s tatranskou prírodou, obdivuje svet vyšších spoločenských vrstiev, jeho nevšednosť, ktorá sa preňho rovná rozprávke. Keď sa večera skončila, začalo sa tancovať. To už Jano nevydržal. Tleskol rukami a skríkol: „Víly! Víly.. Anjeli! Anjeli! (c. d., s. 44). Znovu si prehlbuje svoje sociálne uvedomovanie a to aj pomocou postavy nového kamaráta Jožka, ktorý pôsobí ako hrdinov informátor. Autor tu vidí sociálne rozpory očami dieťaťa, preto je pochopiteľné určité zjednodušovanie a schematické kontrastovanie. Aj v tejto kapitole však dochádza ku zlomu, keď po chvíľke zdanlivej pohody príchod žandárov mení situáciu a Jano sa vracia späť do trpkého života. Kapitoly Smutná jar a Po tvrdom roku sú vlastne iba dopovedaním Janovho príbehu – stáva sa strohým rozprávaním, kde autor viac podáva správu o ďalšom Janovom osude miesto toho, aby sa opäť s hrdinom stotožnil a intenzívnejšie sa vciťoval do jeho životného položenia. Janov príbeh sa končí otcovou smrťou a Janovým žiaľom.

Pre dnešného čitateľa môže záverečný spev Jana
Hej, ja musím byť zbojník,
bo krivda veliká;
neprávosť u pánov,
pravda u zbojníka!
(c. d, s. 62) vyznieť neprirodzene a nadnesene, no stále treba mať na mysli, že Kráľ dielo písal s ideovým zámerom protestu proti spoločenskej krivde, ktorá sa tak prudko dotýkala nielen dospelých, ale často aj detí. (Sedlák, 1980, s. 212). Z povahy poviedky vyplýva, že jej jazyk je prostý, jasný. Štylizácia je jasná, stavba viet krátka a prístupná detskej chápavosti. Má v sebe vôňu detskej mentality a psychiky. (Jurčo, 1978, s.71. ) Najčastejšou syntaktickou podobou je jednoduchá veta a bezspojkové pričleňovanie jednoduchých viet. „Chlapci sa pustili do roboty. Píšťalky sa darili. Po riečke plávali člnky a plte. Malí mlynári a pltníci na brehu skákali a veselo pracovali. (Kráľ, 1982, s. 8). Ale tam, kde chce autor zvýrazniť vnútorné rozpoloženie hrdinu, zanecháva objektívnu podobu výpovede a volí vzrušenú, zväčša zvolaciu alebo opytovaciu vetu: Ach, ako mu to lahodilo!.. Už tak dávno, tak dávno ho nik nepohladkal! A prečo to všetko? Pre koho to? Kto je vinníkom? (c.d., s.26, 62). V rozprávkovom a lyrickom motíve sa vetná stavba stáva zložitejšou. Autor využíva časté prirovnania, ktorými chce umocniť citový moment. „I vetrík prestal pískať. Len niekde v diaľke sa ozýval hlások, akoby spieval slávik. Hlások sa blížil, blížil.. Keď ho začuli kvietky na lúčke okolo studničky, sklonili hlávky.“(c.d., s. 30). Na vyjadrenie duševného stavu hrdinu Kráľ často používa opakovanie slov vo vete: Plakal na stanici, plakal vo vlaku, celou cestou plakal.. (c.d., s. 49), respektíve graduje situáciu pomocou mien a slovies: „Boli bosí – ako on, otrhaní – ako on, zašpinení – ako on.. (c.d., s. 8)
Kráľ sa vo svojom diele ubránil tradičnému sentimentalizmu a vytvoril obraz chlapca, ktorý si postupne osvojuje vedomie solidarity a jednoty s ostatnými bedármi. K spoznaniu sociálnej nespravodlivosti totiž Jano neprichádza odrazu, ani za pomoci autora, ale postupným priebežným hromadení prežitého poznania, ktoré v závere poviedky logicky prebúdza v ňom triedne cítenie a túžbu nepoddať sa sociálnemu príkoriu. Jano nie je len trpiteľ, obeť svojho osudu. Vie si predstavovať aj krásu, snívať o nej. I to je spisovateľov zámer, aby práve cez túto chlapcovu priezračnosť ukázal možnosť krajšieho sveta, po ktorom túži každý. Keď ho niet v skutočnosti, a v Janovej nebolo a nemohlo byť, tak je aspoň v rozprávke. Preto knižka nie je smutná. Žije v nej skvelý chlapec, ktorý zaženie príkorie i smútok a pôjde odhodlane za svojou túžbou a snom. (Kráľ, 1982, s.

65)


V porovnaní s prozaickou tvorbou tridsiatych rokov vyznieva Kráľov Jano ako ideové nóvum práve svojou sociálnou pointou. Podjavorinskej Ondrejko (Baránok boží) sa usiluje ujsť pred sociálnou zlobou do svojho vysnívaného sveta a zahynie. Gabajov chudobný chlapec (Z chlapčeka vojak) sa stane úradníkom v službách nepriateľského sveta. Ondrejovov Jerguš (Zbojnícka mladosť) naznačuje vzburu, ale len útekom do hôr s ideou zbojníčenia. Ani Bodenekov Ivko (Ivkova biela mať) si pri poznaní sociálnych nerovností neosvojí riešenie odporom. Janova vzbura v pozícii triedneho vedomia ukazovala jedinú možnú cestu k revolučnej zmene starého sveta na nový, socialistický. V tom je Kráľova poviedka Jano oproti ostatnej dobovej tvorba výnimočná. (Kopál, Tučná, Preložníková, 1987, s. 77).