Neuvedomoval si spôsob akým ním gazda zaobchádzal: „to si Maco raz nemohol uvedomiť. Každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Stal sa terčom posmechu gazdu, dokonca i notára, keď mu vyčítali, že sa nikdy neoženil. No Maco sa nebránil ale: „tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.“ Jeho vonkajší vzhľad odpudzoval všetkých naokolo. Ostatní sluhovia s ním nechceli už ani jesť. On si však svoju prácu plní poctivo a vo všetkom vidí tú lepšiu stránku. Je trpezlivý, znáša v tichosti bolesť, nesťažuje sa, nechce obťažovať. Jediné na čom mu v živote záležalo, bola práca a dôstojný pohreb, ktorý mu prisľúbil gazda: „prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť.“ Nechcel zostať nikomu nič dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť, — povedal a vypadli mu slzy.“ Autor tak vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv.

- Gazda:
Jeho vnútorné vlastnosti sú v kontraste s Macovou ľudskosťou. V dedine bol aj richtárom. „Bohatý, doprial si, nič nerobil, peši nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac v splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.“ Maco pre neho verne pracoval. Nikdy mu neprial nič zlé. No on bol pre ním len sluhom. Bol k nemu ľahostajný aj vtedy, keď už Maco umieral a on od neho žiadal dôstojný pohreb: „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie, bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“ Na konci poviedky sa v ňom prejavuje štipka citu a ľudskosti, keď vystrojil Macovi pohreb ako sa patrí: „Konečne i richtárovi vypadli slzy a v svedomí boh vie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro.“

Dej:

Autor v diele zachytáva život Maca Mlieča, ktorý dlhé roky pracoval na gazdovstve majetného sedliaka. Ako 18 ročný bol paholok pri koňoch. Keď mu rodičia zomreli, gazda mu poskytol všetko potrebné pre živobytie: stravu, nocľah: „Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil, a takto šiel rok za rokom.“ Stal sa panským kočišom. Raz si pri nešťastnom páde zlomil nohu. Napriek tomu, že ho gazda vzal do nemocnice, noha zlomená v kolene sa nikdy nevyliečila: „Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednako krivá, lebo mu ju zlomilo v kolene,… že nemohol sa na ňu smelo opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok ako na podošvu.“ Preto ho gazda preložil ku volom. Ale časom už na nich nestačil a tak ho dali pásť kravy. Na Vianoce však ochorel: „O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše i pol hodiny dusilo, že mu až slzy tiekli.“ Išiel za gazdom, spýtať sa, čo je mu ešte dlžný. Gazda mu povedal, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých. Maco peniaze nechcel. Jediné na čom mu záležalo, bol pohreb: „Len ma, — pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, — nie ako koťuhu, niekde pod plot.“ Na druhý deň ho našli stuhnutého v telinci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb.

Hlavná myšlienka:

Táto poviedka zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým. Autor kriticky poukazuje na sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť medzi bohatými a chudobnými a tiež tu kritizuje neuvedomelosť dedinského ľudu. Najväčšiu kritiku autor vyjadruje na konci poviedky, čo dokazuje citát:
„...len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal začo pochovať…“

Môj názor:

Napriek tomu, že diela tohto typu nepatria medzi moje obľúbené, dielo Maco Mlieč ma upútalo a do čítania som sa nemusela nútiť. Jozef Gregor Tajovský vynikajúco využil opis, ktorým čitateľa upovedomil na Macov odpudzujúci zovňajšok. Myslím si, že v konečnom dôsledku chcel dosiahnuť to, aby si čitateľ uvedomil že nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale aký v skutočnosti je. Morálne vlastnosti a ľudskosť Maca Mlieča sú v kontraste s jeho nepríťažlivým zovňajškom. Autor sa snaží ukázať, ako môže prostredie človeka formovať, ale i deformovať, aj keď opis prostredia si všíma menej ako opis osoby.