Jozef Gregor Tajovský - Maco Mlieč

Jozef Gregor Tajovský - Maco Mlieč

Interpretácia diela Maco Mlieč od Jozefa Gregora Tajovského

Jozef Gregor Tajovský (1874 - 1940)

- Spisovateľ, prozaik, dramatik, vedúca osobnosť druhej vlny slovenského literárneho realizmu.
- Vlastným menom Jozef Gregor.
- Narodil sa 18. 10. 1874 v Tajove a zomrel 20. 5. 1940 v Bratislave. Narodil sa v rodine remeselníka a hutníckeho dozorcu, vyrastal však u starého otca Štefana Grešku, hutníckeho robotníka a domkára. Študoval v Tajove, Banskej Bystrici, Kláštore pod Znievom.
- Pseudonym Tajovský si vybral podľa dediny, kde sa narodil.
- Bol najstarší z desiatich súrodencov.

- Vyštudoval za učiteľa a následne učil v Hornej Lehote, Kolárovciach, Dohňanoch, Lopeji (Podbrezová), Pohorelej a Podlaviciach. Po skončení štúdií nastúpil v trnavskej Vidieckej ľudovej banke, avšak už roku 1901 prešiel do Martina za úradníka Tatra banky.
- Oženil sa s Hanou Lilgovou.
- Bol odvedený na ruský front.
- Dostal sa do zajatia.
- Pôsobil v československých légiách.

Prvá vlna slovenského literárneho realizmu

Poézia:
- snaha o prekonanie romantického estetického kánonu (kánon = zákon)
- do centra pozornosti – problematika autentickosti lyrického subjektu
- prehodnocuje sa celý poetologický systém, t.j. presadil sa sylabotonický veršový systém

Próza:
- polemicky prehodnocovala dva základné vývinové prúdy postromantickej literatúry (na prechode od romantizmu k realizmu):
a) romantizujúcu sentimentálnu poviedku;
b) krátke žánre dokumentárneho typu
- slovenskú prózu z poromantickej krízy vyviedli Vajanský a Kukučín

Dráma:
- umelecky najmenej rozvinutý druh

Druhá vlna slovenského literárneho realizmu

- neskorý realizmus (1900 - 1918)
- generácia prozaikov sa presadzovala neagresívne
- do tejto generácie patria autori: Božena Slančíková Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak, Ladislav N. Jége
- títo autori sa koncentrujú do úzkeho priestoru, ktorý môžeme vymedziť ako krátku epiku
- čerpali z vlastných životov
- priniesli druhový synkretizmus
- sústredenie sa na psychologickú zložku

- je charakteristická vytrácaním sa záujmu o otázku, kto má stáť na čele slovenského národa a taktiež sa vytráca záujem o zemianstvo
- v próze sa do popredia na rozdiel od prvej vlny dostáva obyčajný človek
- do popredia sa dostáva aj sociálna problematika, sociálna situácia človeka a patriarchálny úpadok spoločnosti
- literatúra preniká do vnútra človeka, do jeho psychiky, neprikrášľuje obraz o živote najnižších vrstiev spoločnosti
- často sa pri zobrazení života malomestských vrstiev uplatňuje karikatúra a satira
- autori sa už tak veľmi neviažu na ústnu ľudovú slovesnosť
- dráma postúpila vďaka J. G. Tajovskému výrazne vpred.
Vytváral takzvanú ľudovú drámu si živými charaktermi a reálnymi konfliktmi. Nezobrazoval rozsiahle obrazy zo života, ale všímal si len určité životné detaily, vnútro človeka.

Znaky tvorby

Poézia:
- jazykovo - gramatická zložka básní sa zjednodušila
- prevláda citový život lyrického subjektu (téma)
Próza:
- záujem o vnútorný život človeka
- zameranie sa na jeho sociálnu situáciu
- snaha analyzovať jeho skutočnosť
- diela podávajú neskrášlený obraz o živote tej najnižšej vrstvy
- autori prenikajú do psychiky jednotlivca
- zobrazujú ich citové drámy a nesplnené túžby

Dráma
- prevláda ľudová reč postáv a konflikty zo života

Rozbor:

Literárny druh: epika
Druhová forma: próza

Útvar :
Kriticko – realistická monografická poviedka, má charakteristické znaky realistickej tvorby.

Hlavné postavy:
Maco Mlieč - kraviar u richtára, starý mládenec, nahluchlý, dobrák, ale rád fajčil i popíjal pálenku, ako začal starnúť, prestal sa o seba starať, nepracuje za peniaze.
Gazda - asi 60 ročný, bohatý, doprial si a nič nerobil.

Kompozícia:
Krátky príbeh bez zvratov a napätia, komplikovaná stavba:
1.) príbeh dedinského sluhu sa začína stretnutím autora - rozprávača s Macom Mliečom
2.) rozprávač vysvetľuje prečo zachytil stretnutie s Macom
3.) prerozprávanie života Maca Mlieča od doby, kedy začal pracovať u gazdu až po jeho smrť - rozprávanie je v prvej osobe.

Forma:
- je tu použitý prvok realizmu (využíva nárečové ľudové slová, napr.: pľúčnik, štiepalo, používa archaizmy: švíbalky (zápalky), dohán (tabak), vulgarizmy: hovädo, . . .
- prevažuje opis postavy, ktorý sa často mení na karikatúru, využíva porovnávací opis, z charakteristiky využíva nepriamu charakteristiku, ktorú stavia do opozície, napr.: ľudskosť a morálne vlastnosti Maca « jeho zanedbaný zovňajšok,
- pre porovnanie psychiky postáv využíva vnútorný monológ vo forme úvahy,
- autor zasahuje do deja ako rozprávač, v 1. os. sg,
- pre zvýšenie gradácie diela opis príbehu prelína s dialógmi medzi postavami,
- postavy sú charakteristické nerozvinutou formou sebaidentifikácie (neschopné byť samým sebou, nevyznajú sa v sebe, sú rozptýlené, nevedia sa zaradiť do spoločnosti),
- autor si menej všíma prostredie, preto v poviedke upúta predovšetkým brilantný opis osoby.

Konflikt:
- sociálny, ktorý je založený na protikladnom zobrazení bohatého gazdu « chudobného sluhu (upozorňuje na vykorisťovanie)

Charakteristika hlavných postáv:

- Maco Mlieč:

V dedine bol prezývaný Mliečnikom. Od osemnástich rokov pracuje u gazdu. Neuvedomoval si cenu peňazí. Pracoval len za tabak a pálenku: „Peniaze mali preňho platnosť len po šesták—dva, za čo si mohol pálenky, tabaku a zápaliek kúpiť.“ Keď mu rodičia zomreli, chcel sa aj oženiť, ale žiadna dievka nemala oň záujem. Jeho výzor bol odpudzujúci: „Je pravda, že Maco čela skoro ani nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý pretiahnutý; len líca mal, akoby ho ucápal, a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé akési, uší skoro nič.“ Autor opisuje ako Maco postupne chradol: „ Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej tým väčšmi sa zanedbával. Neumýval sa, iba keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddurili; nečesal sa, len keď mu vlasy už na plecia viseli, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť…“ Maco sa staral o kone. Túto prácu mal veľmi rád: „Maco rád opatroval kone — ako svoje vlastné, lepšie ako seba… Maco stiahol zo seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on vopchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy,…“ Stal sa panským kočišom. Keď si však zlomil nohu, dostal na starosť voly a neskôr pásol už len kravy.
Neuvedomoval si spôsob akým ním gazda zaobchádzal: „to si Maco raz nemohol uvedomiť. Každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Stal sa terčom posmechu gazdu, dokonca i notára, keď mu vyčítali, že sa nikdy neoženil. No Maco sa nebránil ale: „tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.“ Jeho vonkajší vzhľad odpudzoval všetkých naokolo. Ostatní sluhovia s ním nechceli už ani jesť. On si však svoju prácu plní poctivo a vo všetkom vidí tú lepšiu stránku. Je trpezlivý, znáša v tichosti bolesť, nesťažuje sa, nechce obťažovať. Jediné na čom mu v živote záležalo, bola práca a dôstojný pohreb, ktorý mu prisľúbil gazda: „prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť.“ Nechcel zostať nikomu nič dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť, — povedal a vypadli mu slzy.“ Autor tak vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv.

- Gazda:
Jeho vnútorné vlastnosti sú v kontraste s Macovou ľudskosťou. V dedine bol aj richtárom. „Bohatý, doprial si, nič nerobil, peši nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac v splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.“ Maco pre neho verne pracoval. Nikdy mu neprial nič zlé. No on bol pre ním len sluhom. Bol k nemu ľahostajný aj vtedy, keď už Maco umieral a on od neho žiadal dôstojný pohreb: „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie, bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“ Na konci poviedky sa v ňom prejavuje štipka citu a ľudskosti, keď vystrojil Macovi pohreb ako sa patrí: „Konečne i richtárovi vypadli slzy a v svedomí boh vie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro.“

Dej:

Autor v diele zachytáva život Maca Mlieča, ktorý dlhé roky pracoval na gazdovstve majetného sedliaka. Ako 18 ročný bol paholok pri koňoch. Keď mu rodičia zomreli, gazda mu poskytol všetko potrebné pre živobytie: stravu, nocľah: „Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil, a takto šiel rok za rokom.“ Stal sa panským kočišom. Raz si pri nešťastnom páde zlomil nohu. Napriek tomu, že ho gazda vzal do nemocnice, noha zlomená v kolene sa nikdy nevyliečila: „Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednako krivá, lebo mu ju zlomilo v kolene,… že nemohol sa na ňu smelo opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok ako na podošvu.“ Preto ho gazda preložil ku volom. Ale časom už na nich nestačil a tak ho dali pásť kravy. Na Vianoce však ochorel: „O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše i pol hodiny dusilo, že mu až slzy tiekli.“ Išiel za gazdom, spýtať sa, čo je mu ešte dlžný. Gazda mu povedal, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých. Maco peniaze nechcel. Jediné na čom mu záležalo, bol pohreb: „Len ma, — pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, — nie ako koťuhu, niekde pod plot.“ Na druhý deň ho našli stuhnutého v telinci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb.

Hlavná myšlienka:

Táto poviedka zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým. Autor kriticky poukazuje na sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť medzi bohatými a chudobnými a tiež tu kritizuje neuvedomelosť dedinského ľudu. Najväčšiu kritiku autor vyjadruje na konci poviedky, čo dokazuje citát:
„...len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal začo pochovať…“

Môj názor:

Napriek tomu, že diela tohto typu nepatria medzi moje obľúbené, dielo Maco Mlieč ma upútalo a do čítania som sa nemusela nútiť. Jozef Gregor Tajovský vynikajúco využil opis, ktorým čitateľa upovedomil na Macov odpudzujúci zovňajšok. Myslím si, že v konečnom dôsledku chcel dosiahnuť to, aby si čitateľ uvedomil že nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale aký v skutočnosti je. Morálne vlastnosti a ľudskosť Maca Mlieča sú v kontraste s jeho nepríťažlivým zovňajškom. Autor sa snaží ukázať, ako môže prostredie človeka formovať, ale i deformovať, aj keď opis prostredia si všíma menej ako opis osoby.