Pán prsteňov - Dve veže

Pán prsteňov – Dve veže

Autor: J. R. R. Tolkien
Postavy: Frodo, Legolas, Gimli, Sam, Pipin, Smíšek /Chicho/, Aragorn, Boromir, Gandalf, Saruman, Enti

Aragorn bežal hore kopcom a dúfal, že uvidí Froda. Videl však iba vrcholky stromov a vzdialené hory. Zrazu začul gondorský roh. Boromir potreboval pomoc. Keď tam Aragorn prišiel, Boromir ležal, bol opretý o strom. Z jeho tela trčali čierne šípy a okolo neho niekoľko mŕtvych ohyzdov. Tesne pred smrťou povedal Aragornovi, že hobitov uniesli ohyzdi. O chvíľu prišli aj Legolas s Gimlim. Boromira spolu so svojimi vecami a vecami nepriateľov uložili do člnu a spustili ho dolu až k Raurosu. Mali pred sebou dôležité rozhodnutie – mohli sa vydať za Frodom do Mordoru alebo ísť pohľadať Pipina a Smíška. Aragorn pochopil, že Frodo má svoj osud znovu vo svojich rukách. Rozhodli sa, že pôjdu hľadať hobitov. Putovali veľmi dlho, odpočívali iba veľmi málo. Hľadali stopy, ktoré by im ukázali akú cestu si vybrali ohyzdi. Prišli až na rozsiahle rohanské pláne. Tu našli aj bukový list z Pipinovho plášťa. Nestrácali nádej. Ako tak bežali, cítili únavu. Nie však na tele, ale na duši. Na štvrtý deň zem Aragornovi prezradila príchod jazdcov. Traja priatelia na nich počkali.

Boli to rohanskí muži. Ich vodcom bol Eomér. Najskôr ich obkľúčili a mierili na nich svojimi kopijami. Po krátkom a zaujímavom zoznámení vydal Eomér rozkaz a vojaci sa vzdialili. Viedol s Aragornom rozhovor. Vymenili si správy, ale aj obavy. Po rozvážnom premýšľaní sa Eomér rozhodol požičať Aragornovi kone. Aragorn dostal Hasufela a Legolas Aroda. Gimli koňa nechcel. Trpaslíci na koňoch totiž nejazdia. Nakoniec sa viezol spolu s Legolasom. Vyrazili po stopách. Narazili na veľké spálenisko ohyzdov, ktoré spôsobili muži Rohanu. Už sa stmievalo. Rozhodli sa stráviť noci pri Fangorne, aby mohli ráno hľadať ďalšie stopy. Rozložili oheň a držali hliadky. Strom nad nimi akoby sa chcel zohriať. Gimli uvidel na svojej prvej hliadke starca. Aragorn sa mu prihovoril, no starec zrazu zmizol. Legolas zistil, že im utiekli kone. Boli zase odkázaní na svoje nohy. Celú noc sa striedali na hliadke. Celú noc sa už nič nestalo. Počas tohto sa zároveň na inom mieste diali iné veci. Potom ako ohyzdi v lese zabili Boromira a zajali dvoch hobitov, to bolo hrozné. Ohyzdi putovali veľmi rýchlo a Pipin so Smieškom boli poviazaní. Pipin si pamätal ako medzi ohyzdami pár krát vznikla hádka a niekoľko ohyzdov skončilo bez hlavy. Hlavným vodcom bol Uglúk.

Neskôr dali Pipinovi a Chichovi vypiť z ohyzdej pálenky. Tá im dodala silu. Ďalej už museli bežať sami. Po dlhom pochode si znovu na chvíľu oddýchli. Hobiti opäť dostali pálenky a kráčali ďalej. Pipinovi skrsla na um myšlienka. Rýchlo sa rozbehol iným smerom a skôr než ho ohyzdi znovu chytili stihol zahodiť svoju sponu, ktorú Aragorn neskôr našiel. V noci keď sa znovu strhla hádka a na Pipina spadol mŕtvy ohyzd, využil Pipin šancu a prerezal povrazy. Potom si ich zľahka znovu nasadil. Aj na ďalší deň pokračovali v pochode. Uglúk už tušil, že ich prenasledujú jazdci na koňoch. Nastala ďalšia noc. Ohyzdi zastavili, rozostavali okolo svojho tábora ohne. Tábor začali obliehať jazdci. Zrazu k hobitom pristúpil Grišnákh a začal ich prehľadávať. Po dlhšej chvíli naťahovania vzal Pipina a Chicha ďalej od stráži a tábora. Tam ich prekvapil jazdec a Grišnákha zabil. Jazdcov kôň hobitov preskočil a oni mali šancu na útek. Pipin ich oboch rozviazal, zhltli 2 – 3 kúsky lembasu. Ten ich naplnil novou silou. Chvíľu sa plazili a potom bežali k hraniciam Fangornu. Na chvíľu sa zastavili a videli ako ohyzdi bojujú. Zbadali ako sa k nim blíži skupina ohyzdov na čele s Uglúkom. Rýchlo sa rozbehli do lesa. Nevideli už ako jazdci zabili ohyzdov. Neskôr tam jazdci postavili mohylu pre svojich padlých. Neskôr spálili ohyzdov a odišli. Toto spálenisko našli Aragorn a jeho druhovia.

Pipin a Chicho utekali tak ďaleko ako im to Fangorn dovolil. Po čase sa im už nedalo dýchať a les sa im zdal tmavý. Zrazu jeden z hobitov zbadal skalu, na ktorú dopadali slnečné lúče. Najskôr vyliezli na skalu a neskôr sa po schodoch dostali vyššie. Vzduch si brali plnými dúškami a už aj les mal svoje nové čaro. Po chvíli za nimi zaznel mohutný hlas. K životu sa prebral tvor menom Ent. Volal sa Stromobrad. Myslel si, že hobiti sú ohyzdi. Pipin a Chicho mu všetko vysvetlili. Stromobrad o hobitoch nikdy nepočul. Nakoniec sa z nich stali priatelia. Stromobrad sa ponúkol, že ich odvezie na hociktorý koniec Fangornu, ktorý budú chcieť.
Stromobrad im hovoril o Entoch, Entkách a ich zvykoch. Oni mu zase porozprávali o novinkách vo svete. O tom ako Sauron znovu povstal, o zrade Sarumana a jeho ohyzdoch. Stromobrada veľmi pobúrila správa o Sarumanovi, pretože to bol jeho priateľ a sused, a pretože mu povedal niektoré tajomstvá o svojom lese. Prišli až do entského domu kde si oddýchli. Hneď ráno sa Stromobrad vydal zvolať entov na entský zraz. Potom prišiel aj pre Pipina a Chicha. Na zraze sa zišlo veľa entov. Ich rozprávanie bolo dlhé a únavné. Pipin a Chicho zostali s mladším entom Bregaladom.

Zraz trval tri dni. Enti sa rozhodli zaútočiť na Isengard. Putovali cez lesy, kopce, vrchy, až sa dostali na vrch nad Isengardom. Dialo sa mnoho vecí. Teraz sa vrátime k našim trom pútnikom. Zobudili sa do chladného rána. Hneď po skromných raňajkách išli hľadať ďalšie stopy. Hľadali okolo tábora a ďalej. Zrazu Aragorn vykríkol. Gimli a Legolas ihneď pribehli k nemu. Našli stopy, ktoré naznačovali útek hobitov. Aragorn podľa stôp rozprával príbeh, ako sa to všetko stalo. Stopy ich doviedli až k Fangornu. Nemali na výber a pokračovali ďalej. Vo Fangorne sa už stopy hľadali ťažšie. Aragorn našiel tie pri rieke, kde sa Pipin s Chichom ovlažili a ešte ďalšie, ktoré však boli staré dva dni. Potom ešte našli tie na skalnej rímse. Aragorn sa na skale rozhliadol, ale jediným voľným smerom bol východ. Legolas spozoroval medzi stromami starca v šedých háboch. Upozornil aj Aragorna a Gimliho. Ten pevno držal porisko svojej sekery. Legolas vložil šíp do tetivy svojho luku. Starec sa k nim začal približovať stále rýchlejšie. Legolasovi akoby oslabli ruky a luk so šípom mu spadli. Gimli mu hovoril, aby zaútočil, pretože si myslel, že starec je Saruman. Starec začal rýchlo kráčať schodmi k nim. Po chvíli keď už bol za nimi a Gimli ho chcel napadnúť, starec odskočil. Gimli chytil sekeru, Aragorn svoj meč Andúril a Legolas luk so šípom. Starec zahodil svoje staré šaty a stál pred nimi celý v bielom. Žiaril ako jasné slnko. Legolasov šíp letel inam, rukoväť Andúrilu sa rozpálil a Aragorn ju musel pustiť a aj Gimliho sekera odletela preč. Starec sa iba zasmial. Ticho prerušil Aragorn, keď povedal Gandalf Biely.

Zvítali sa a porozprávali novinky ako uniesli hobitov, o Boromirovom páde a aj o Sauronovi. Gandalf im aj rozprával ako sa stal bielym. Bojoval s balrogom a potom spadli z mosta Khazad - dum. Padali veľmi dlho až dopadli do ľadovej vody. Balrog vyhasol, ale nezomrel. Potom balrog utekal nekonečnými schodmi až na najvyšší štít. Pravdaže mal Gandalfa za pätami. Na vrchole balrog vzbĺkol novými plameňmi. Dlho bojoval s Gandalfom až napokon spadol a zahynul. Gandalf unavený sa ocitol v inom svete a potom tam ležal dva dni nahý. Našiel ho orol Gwaihír, ktorý ho odniesol do Lothloriénu za pani Galadriel. Tam sa Gandalf vyliečil a vydal sa na cestu. Príbeh ukončil, pretože sa museli ponáhľať. Vyšli za hranice Fangornu. Gandalf im ešte povedal o Stromobradovi a entoch. Potom hvizdol trikrát. Ozvalo sa erdžanie a dupot koní. Prišiel Tieňovlas a s ním Arod a Hasufel. Jazdci vysadli na kone a Tieňovlas ich viedol priamo ku kráľovi Rohanu. Cesta bola dlhá a namáhavá. Museli sa ponáhľať. Prešlo niekoľko dní pokým sa dostali do Edorasu. Pri bráne ich strážcovia neprivítali vľúdne, pretože cudzincom bol vstup zakázaný. Gandalf predstavil seba aj svojich druhov. Po kráľovom dovolení mohli vstúpiť ďalej s podmienkou, že všetky svoje zbrane nechajú pri dverách aj palicu. Kráčali ďalej popri drevených domoch, po dlhom schodisku. Dostali sa až k dverám.

Tam s neochotou nechali svoje zbrane. Gandalf si však svoju palicu ponechal. Vstupovali do zlatej siene. Na jej opačnom konci bol trón s troma schodmi. Na tróne sedel kráľ Rohanu Théoden. Za trónom Éowyn a pri kráľových nohách sedel jeho radca Gríma Úlis. Théoden bol zhrbený a starý, no vyzeral, že v mladosti bol vysoký a urastený. V sieni bola tma. Gandalf pristúpil k Théodenovi a vzal ho von. Théoden sa znovu prebral k životu. Gandalf zhodil Grímu z jeho vysokého trónu a Théoden mu dal na výber, buď pôjde s ním do vojny alebo môže ísť kam chce. Gandalf odhalil Grímovu zradu. Vedel, že Grímu si už kúpil Saruman. Gandalf pravdivo osvetlil novinky, ktoré sa stali vo svete. Théoden si dal zavolať syna svojej sestry Éomera, ktorý bol vo väzení. Éomer mu k nohám predložil svoj meč na znak vernosti. Théoden vedel, čo musí urobiť. Rozhodol sa, že pôjde do vojny so svojimi priateľmi po boku, ak budú chcieť. Najedli sa a potom dali spojiť svoje posledné vojsko Rohanu. Všetkým priviedli kone. Éowyn dostala za úlohu postarať sa o ľud Rohanu v Edorase. Théoden jej dal meč na znak poslania a úcty. Vyrazili do Isengardu. Éowyn tam ešte stála videla ich, keď už boli ďaleko na pláňach. Théoden a jeho družina cestovali mnoho dní a nocí. Jednej noci, keď oddychovali, zbadali ako sa k nim blíži čierny jazdec. Keď dorazil, povedal im nové správy o ich porážke. Väčšinu pozabíjali ohyzdi na vlkoch. Tí, ktorí prežili, sa ukryli do Helmovej rokliny. Théoden sa rozhodol, že pôjde tam, aby pomohol priateľovi. Nemohli otáľať.

Gandalf im oznámil, že musí vyriešiť ešte jedno poslanie a odišiel. Théoden sa vydal so svojou družinou do Helmovej rokliny. Nepriateľ im bol za pätami. V Helmovej rokline bola pevnosť, ktorá bola plná bojovníkov a zásob. Dobre sa vyzbrojili a už len čakali na nepriateľov príchod. Pomaly padala noc. Bolo počuť rev a ryk. Nepriateľ sa blížil. Ohyzdi začali útočiť na hradby aj na bránu. Druhovia bojovali odvážne a mnoho ohyzdov pobili. Tí raz utekali a neskôr sa vrátili s posilami. Takto sa to niekoľkokrát zopakovalo. Keď si už mysleli, že nepriatelia aspoň na chvíľu zastrašili, počuli veľký výbuch. Orthanský oheň, ktorý zničil múr. Ohyzdi sa valili cez veľkú dieru, stavali rebríky a zabíjali každého, kto bol ich nepriateľ. Bola to veľmi dlhá noc. Aragorn dúfal, že s úsvitom im príde nová nádej. Uhyz-haiovia sa dostávali čoraz ďalej a obkľučovali ich. Théoden sa rozhodol, že ak má zomrieť teraz, tak v boji a nie ako bojazlivý starec. Vysadli na svoje hrdé kone a vydali sa ničiť svojich nepriateľov. Vyšli von a bili a sekali všetkých ohyzdov, ktorí im prišli do cesty. Zo skrytých jaskýň vyšli ďalší bojovníci. Boli odvážni a bojovní ako ich kráľ Théoden. Nastal nový deň a s ním aj nádej. Théoden s družinou sa statočne bili, keď tu zrazu sa na vrchoch objavil pás stromov.

Jazdec na bielom koni sa postavil pred nich so svojim druhom po boku. Bol to Gandalf. Ohyzdi začali utekať pred Aragornom, no na druhej strane na nich číhalo ďalšie nebezpečenstvo. Ohyzdi boli v pasci. Gandalfov priateľ sa na nich rozbehol s posilami a Théoden pokračoval tiež. Zabili mnoho Isengardských ohyzdov. Niektorí sa pokúšali utiecť, no cez stromy neprenikol žiadny. Keď sa skončila táto bitka, pochovali všetkých svojich mŕtvych. Ohyzdích tiel bolo mnoho a nevedeli, čo s nimi majú robiť. Gandalf oznámil Théodenovi, že sa musí vrátiť do Isengardu. Ponúkol Théodenovi, že ak chce, môže si vybrať niekoľko mužov a ísť s ním. Kráľ súhlasil. Najskôr si všetci odpočinuli a potom sa vybrali do Isengardu. Pred mohutným lesom sa však všetci zastavili. Išiel z neho strach. Gandalf prechádzal ako keby chodbou, ktorú vytvárali niektoré stromy. Ostatní ho v úžase nasledovali. Keď už boli na konci, Legolas vykríkol: „Oči!“ Ihneď sa chcel prihnať späť, aby sa na to pozrel. Gandalf ho zastavil. Počuli zvuky ako keby nablízku bola búrka. Zbadali ako sa k nim blížia nejaké veľké tvory, ktoré sa podobali na stromy. Gandalf vysvetlil, že sú to enti – pastieri stromov. Enti vošli do lesa a stratili sa im z dohľadu. Gandalf a jeho druhovia pokračovali ďalej v ceste.

Putovali iba v noci. Šli tak dlho, až došli k rieke Isen. Tam našli vysušené koryto a navŕšenú mohylu skál. Gandalf im opísal udalosti, ktoré sa tam stali. Pokračovali ďalej v ceste. V noci sa utáborili, aby si oddýchli. Okolo nich sa začala zhromažďovať tma. Gandalf im povedal, aby zostali pokojný a nepohli sa. Spravili tak, ako im povedal. Bolo počuť hrmenie a tma sa stále zväčšovala. Po niekoľkých minútach všetko prešlo okolo nich a nezostalo po tom ani stopy. Počuli to aj v Helmovej rokline a keď sa na druhý deň vybrali von, ohyzdie telá boli preč. Stromy ich nahádzali do veľkej jamy a nahádzali na nich kamene. Aj les zmizol. Fangorn sa pomstil. Naši druhovia pokračovali ďalej v ceste. Predtým Isengard vyzeral úplne inak. Bol zelený a rástli v ňom háje stromov. Teraz bol Isengard spustnutý a dymilo sa z neho. Pokračovali v ceste až sa dostali k znaku bielej ruky – ruky Sarumana. Gandalf prešiel popri nej bez povšimnutia. Ruku pokryli krvavé škvrny a nechty sčervenali. Brána bola rozbitá a Isengard bol zaplavený vodou. Na kope kamenia videli dvoch malých chlapcov. Boli to hobiti, ktorí ich už očakávali. Všetci boli náramne prekvapení, keď ich tam videli. Chicho odovzdal odkaz od Stromobrada. Gandalf poďakoval a pobral sa za Stromobradom aj s kráľom a jeho družinou.

Aragorn, Legolas a Gimli zostali pri hobitoch. Chicho s Pipinom im dali najesť a oni sa pohostili s nimi. Rozpovedali im všetko, čo sa stalo. Enti zaútočili na Isengard, keď všetko Sarumanovo vojsko odišlo do Rohanu. Entom pomáhali huorni. Obsadili Isengard z viacerých strán. Búrali kamenné steny a všetko, čo sa dalo. Skoro chytili Sarumana, ale ten utiekol naspäť do Orthancu. Entom neunikol žiadny ohyzd ani zlý človek bez rozmyslu. Enti bili naozaj veľmi rozzúrení. Nechceli, aby im Saruman utiekol. Stromobrad preto dal strážiť Orthanc a ostatným entom povedal svoj plán v entskej reči. Hobitom povedal, aby sa držali ďalej od brány. Enti nazhromažďovali vodu Isenu a iných bystrín vlievajúcich sa do neho. Večer bol Stromobrad spokojnejší. Ako ležali hobiti na hromade skál, videli blesky nad Rohanom. Onedlho začuli dupot koňských kopýt. Stromobrad, ktorý stál blízko nich sa schoval pod oblúk. To prišiel Gandalf na Tieňovlasovi. Hobiti boli veľmi prekvapení, keď ho videli. Gandalf sa hneď pýtal na Stromobrada. Ten vyšiel z tmy a začali sa trochu ďalej rozprávať. Gandalf požiadal Stromobrada o pomoc. Stromobrad súhlasil a poslal huornov. Bol to ten les, čo pomohol Rohančanom. Asi o polnoci enti spustili nahromadenú vodu do Isengardu. Všetko zaplavilo. Z jám sa valili kúdoly pary a dymu. Všade bola voda. Ráno prišiel k hobitom a poprosil ich, aby nazbierali nejaké jedlo pre návštevu a mali ich srdečne privítať. Začuli dupot kopýt. Mysleli si, že sa vrátil Gandalf. Bol to však Úlis.

Zostal ohromený, keď uvidel, že Isengard bol zničený. Chcel ihneď obrátiť koňa, ale Stromobrad ho chytil a položil na zem. Dal mu na výber, buď pôjde za Sarumanom do Orthancu alebo tu zostane so Stromobradom. Rozhodol sa pre prvú možnosť. Tak sa ako potkan plavil až k veži. Keď už hobiti nachystali jedlo, prišli si poň enti. Ich príbeh sa zlúčil do príbehu Aragorna, Gimliho a Legolasa. Aragorn ešte nikdy nevidel Isengard. Pipin sa ponúkol, že mu ho ukáže. Budú môcť ísť aj ostatní, ak budú chcieť. Prešli niekoľko metrov, keď zbadali ako sa k nim blíži Gandalf s družinou. Gandalf zastal a počkal, kým ich priatelia prídu k nim. Smerovali k Orthancu, porozprávať sa so Sarumanom. Saruman najskôr nechcel vyjsť ani na balkón. Potom však vyšiel a rozprával Théodenovi o pomoci s melodickým hlasom. Théoden nevravel nič. Éomer však nepodľahol jeho kúzlam. V takomto smere pokračoval rozhovor aj s Gandalfom. Saruman mal strach zo Saurona, ale nechcel opustiť Orthanc. Gandalf ho pokoril, zlomil mu palicu a ešte k tomu Gríma vyhodil z okna vidiacu guľu. Gandalf ju vzal a zabalil do plášťa. Rozlúčil sa so Stromobradom a požiadal ho, aby dobre strážili Sarumana. Keby bolo treba tak, aby zaplavovali Isengard vždy, keď voda opadne tak veľmi, aby to neposkytlo Sarumanovi príležitosť na útek. Museli vyraziť.

Kráľ sa rozhodol, že sa vráti do Helmovej rokliny. Gandalf mal však iný plán. Cestovali veľmi dlho. V noci sa rozhodli utáboriť. Dvaja vždy boli na stráži. Všetci ostatní spali. Chicho s Pipinom sa uložili na mäkké papradie. Chicho zaspal skoro hneď, no Pipin sa iba prehadzoval a vôbec nevedel spať. Stále ho lákala guľa z Isengardu. Chvíľu sa rozprával s Chichom, no ten hneď zaspal. Noc bola pre Pipina nepokojná. Pomaly vstal a podišiel ku Gandalfovi. Gandalf spal a v ruke držal niečo guľaté zabalené v plášti. Pipin to vzal. Bola to guľa z Isengardu. Pipin vzal kameň, zabalil ho do plášťa a strčil Gandalfovi pod ruku. Guľu – palantír si zabalil do plášťa a odišiel ďalej, aby ho nevyrušovali. Tam sa posadil a palantír si vložil medzi kolená. Hlboko sa do nej zadíval. Palantír bol najprv čierny, no neskôr sa v ňom začali objavovať farby. Pipinov pohľad sa od palantíru nevedel odtrhnúť. Videl v palantíre Sauronove oko a počul jeho hlas. Sauron si myslel, že hovorí so Sarumanom. Trvalo to takto iba chvíľu. Pipin zvrieskol a odhodilo ho. Všetkých to zobudilo. Gandalf sa ihneď rozbehol k Pipinovi. Cestou zakryl palantír plášťom. Pipinove bezduché oči sa upierali k nebu. Gandalf mu priložil dlaň na čelo. Po chvíli sa Pipin prebral. Gandalf mu prikázal, aby hovoril, čo videl. Pipin mu opísal okrídlených nazgúlov a potom oko Saurona. Pipin však nič nevyzradil Sauronovi a to Gandalfa aspoň na chvíľu upokojilo. Zrazu nad nimi preletel okrídlený nazgúl. Gandalf pochopil, že musí ihneď vyraziť. Dal Aragornovi palantír, zavolal na Tieňovlasa. Pobral si zopár vecí a Aragorn mu podal Pipina. Uháňal do Minas Thiritu. Pipin sa po ceste prebral. Do tváre mu fúkal chladný vietor zimnej a tmavej noci. Kládol Gandalfovi mnoho otázok a Gandalf ich napodiv mnoho zodpovedal. Bola to dlhá cesta.

Teraz sa vrátime k Frodovi a Samovi. Prešli tri dni od toho, ako opustili svoju družinu. Prechádzali cez Emyn Muil. Driapali sa po rôznych cestách i cestičkách. Bola to namáhavá púť. Prechádzali útesmi, hladkými skalami. Putovali jedinou cestou, hlbokým zrázom. Ani si neuvedomovali, že stále klesajú. Jednej noci ako oddychovali, počuli nad sebou nazgúla. Bol to príšerný šok. Frodo si myslel, že oslepol. Našťastie to nebola pravda. Frodo povedal, že by sa im hodilo lano. Vtom si Sam spomenul, že si vzal jedno od elfov. Ďalší úsek cesty postupovali s lanom. Šlo to trochu ľahšie. Museli si už oddýchnuť, pretože boli veľmi unavení. Ako tak oddychovali, uvideli medzi šedými skalami zliezať čierneho tvora. Bol to Gloom /Gloch/. Pomaly zliezal dolu. Hobiti sa trochu pošepky rozprávali medzi sebou. Presunuli sa ku skale. Glochovi sa občas zdalo, že niečo počuje, ale pokračoval ďalej. Už bol skoro na zemi, keď spadol a Sam sa naňho hodil. Gloch bol však silnejší a bol by Sama premohol keby nezasiahol Frodo. Spolu ho potom chytili a strážili. Hneď ako sa Gloch pokúsil o útek ho Sam chytil a priviazal. Gloch začal neznesiteľne vrieskať. Lano ani nebolo utiahnuté. Potom Frodo prinútil Glocha prisahať na najdrahšiu vec, čo pre Glocha znamenala. Teda na prsteň moci. Gloch prisahal, že bude dobrý a že ich prevedie cez močariská do Mordoru. Od tej chvíle sa Gloch zmenil.

Táto zmena sa nepozdávala Samovi, a preto bol ešte obozretnejší. Cesta pokračovala pomaly. Dostávali sa k močiarom. Gloch ich musel previesť cez dlhé a smradľavé močiare smrti. Kráčali za sebou veľmi opatrne. Hľadali si cestičku medzi zradnými jazerami a trstinami. Gloch ich viedol po pamäti, podľa zraku alebo čuchu. Bola to náročná cesta. Dvakrát počas svojho pochodu počuli nad sebou piskľavý výkrik okrídlených nazgúlov. Počas ďalšieho úseku cesty, keď kráčali močiarmi úplne zmorení, videli blikajúce svetielka. Gloch im povedal, že nesmú za nimi nasledovať. Sú nebezpečné. Aj keď ich svetielka veľmi lákali, vyhli sa im. Cesta trvala niekoľko dní. Po mnohých útrapách sa konečne dostali na koniec močiarov. Oddýchli si v nejakej plochej jame. Boli takí unavení, že ihneď zaspali. Keď sa Sam prebudil, zistil, že Frodo skĺzol na dno do mastnej a nechutnej kvapaliny. Začul ako sa Gloch alebo Sméagol s niekým rozpráva. Vypočul si zaujímavý rozhovor. Nikomu o ňom nepovedal. Ďalšie dni išli pomaly. Dostali sa až k čiernej bráne Saurona. Gloch im rozprával, akých ľudí tam videl vojsť. Niečo po pevnosť. Rozprával im ešte o jednej, taktiež nebezpečnej ceste. Frodo sa musel rozhodnúť.

Do Mordoru vchádzali ďalší ľudia. Frodo sa rozhodol pre tú druhú cestu. Gloch ich mal viesť. Samova ostražitosť sa znovu zväčšila. Kráčali po cestách Ithilienu. Niekoľkokrát sa nakrátko zastavili, aby si oddýchli. Došli až pri jazierko, kde sa umyli a trochu si pospali. Samovi napadlo, že spraví večeru pre svojho pána. Požiadal Glocha, aby išiel niečo uloviť. Gloch priniesol králikov. Sam rozložil mierny ohník a svoje náčinie. Všetko si prepravil na dobrý obed. Ešte nazbieral bylinky. Hostina bola hotová a hobiti sa do sýtosti najedli. Potom si oddýchli. Začuli nejaké hlasy a rýchlo sa skryli. Boli to muži. Prilákal ich slabý dym zo Samovho ohníka. Skrytých hobitov objavili a nedovolili im odísť. Chytili ich muži Gondoru. Pristúpil k nim kapitán Faramir. Veľmi sa pri nich nezdržiaval. Čakal ho boj proti južanom. Hobitov nechal strážiť dvoma statočnými mužmi. Po boji sa k nim znovu vrátil. Viedol ich cestou do svojho tábora. Cestou sa s Frodom rozprával o mnohých veciach. Frodo mu povedal iba toľko, koľko mohol. V poslednom úseku cesty im gondorský bojovníci zaviazali oči a pomáhali im do ich skrýše. Tu sa Faramir s nimi znovu rozprával. Po rozhovore sa najedli a pospali si. Nachádzali sa pri Obloku západu. Po raňajkách sa znovu Faramir rozprával s Frodom. Rozhovor počul i Sam. Zapojil sa a nechtiac povedal Faramirovi o prsteni. Tento deň bol taký istý ako ten predtým.

Pred svitaním Faramir pristúpil k Frodovi a prebudil ho. Vyšli po niekoľkých schodoch. Sam sa opatrne a potichu rozbehol za nimi. Faramir doviedol Froda až k stene, kde mohol pozorovať ako Gloch chytá ryby. Faramir chcel Glocha zastreliť, ale Frodo ho poprosil, aby to nerobil. Faramir zbadal, že aj Sam sa k nim pridal. Poslal Froda spolu s jedným svojím mužom, aby Glocha predviedli hneď, ako ho chytia. Keď boli dole, Frodo zavolal Glocha a ten prišiel. Faramirovi muži ho chytili a zviazali. Potom sa vrátili naspäť. Frodo a Sam sa posadili k Faramirovi. Faramir dal pre hobitov priniesť víno a pre seba zajatca. Rozprával sa s Glochom a mnoho pochopil z jeho pohľadu. Faramir sa musel rozhodnúť, čo s ním spraví. Frodo si zobral Glocha pod ochranu. Gloch však musel prisahať na svojho Miluškého, že sa sem nikdy nevráti a nikomu o tomto mieste nesmel ani povedať. Gloch prisahal. Faramirovi muži ho vzali preč. Faramir sa s Frodom rozprával o jeho ďalších plánoch a snažil sa mu poradiť. Frodo však mal svoje poslanie a bol pevne rozhodnutý. Faramir mu požehnal a povedal, že hranice Gondoru sú mu otvorené rok a deň od tejto chvíle. Dúfal, že sa ešte niekedy stretnú. Dal im pripraviť jedlo a chcel sa s nimi rozlúčiť. Dal im na cestu niekoľko rád a odprevadil ich. Gloch ich viedol popod lesy a potom smerom k temnej veži nazgúlov Minas Morgul. Cesty boli porozrývané a ťažko sa im liezlo medzi spletitými koreňmi starých stromov. Oddýchli si iba zopár krát, aj to skrytí. Pri poslednom odpočinku v tejto časti temnej zeme sa Gloch niekam vyparil.

Ako tak hobiti odpočívali, zrazu začuli zvuk bubnov alebo hrmenie. Prirútil sa Gloch a súril ich, aby sa poponáhľali. Gloch bol vydesený. Ponáhľali sa a skrývali sa kde sa dalo. Froda premohla neodolateľná túžba rozbehnúť sa k mostu pri Minas Morgule. Sam sa rozbehol za nim a prikryl ho elfským plášťom. Frodo sa po chvíli spamätal. Gloch ich viedol ďalej. Prešli medzerou v stene popri moste a cez lúku páchnucich kvetov. Zrazu sa otvorila veľká brána Minas Morgulu. Vychádzalo z nej obrovské vojsko na čele s nazgúskym kráľom. Keď prechádzali cez most, premohla Froda tieseň, aká nikdy predtým. Nazgúl sa zastavil, akoby v tme niečo hľadal, vetril. Nič sa však nestalo a vojsko pokračovalo ďalej. Prešiel dlhý čas, kým sa im z dohľadu stratil aj posledný vojak. Gloch sa vrátil zo svojej skrýše. Ťahal Froda za plášť, aby kráčal ďalej. Takto pokračovali, až sa dostali k temnému schodisku. Šplhali sa po ňom cez hustú tmu. Dorazili až k jeho koncu. Prvé schody mali za sebou. Tu sa najedli a trochu si pospali. Gloch sa zase niekam vyparil. Keď sa prebudili, bol už naspäť. Zaviedol ich do tunela.

Kráčali pri sebe, Gloch niekoľko krokov pred nimi. V tuneli bol neznesiteľný smrad. Chodba bola rovná, iba kde-tu bola ďalšia diera. Cítili, že niečo na nich upiera svoje oči. Prišli až na koniec chodby. Tá sa v týchto miestach rozdvojovala. Jedna cesta bola zavalená. Vydali sa tou druhou. Na jej konci bola hrubá čierna sieť. Videli ako sa k nim blížia oči. Za očami nasledovala obrovitá postava, ktorá sa podobala na pavúka. Frodo si spomenul na fiolu od Galadriel. Podal ju Samovi, on zatiaľ presekal sieť svojím mečom. Podarilo sa. Začali utekať a po nejakom čase si Sam fiolu schoval. Hneď ako svetlo zhaslo, sa Opucha za nimi rozbehla. Frodo utekal, vôbec nepočul Samov hlas. Opucha sa ocitla medzi Samom a jeho pánom. Sam pocítil na svojej tvári chladnú ruku. Skočil naňho Gloch. Ten bol spolčený s Opuchou. Po krátkom boji bol Gloch porazený a utiekol. Opucha sa skláňala nad Frodom. Vyzeral ako mŕtvy. V Samovi zovrela všetka zlosť, ktorá sa len nájde v hobitovi. Rozbehol sa smerom k Opuche. Mečom jej zaťal do kĺbových nôh. Rozrezal je brucho a vypichol oko. Zranená Opucha sa odplazila do svojej temnej skrýše. Sam sa vrátil ku Frodovi. Ležal tam mŕtvolne bledý. Sam nad jeho telom plakal a bedákal. Musel sa rozhodnúť, či ostane pri svojom pánovi, alebo bude pokračovať v poslaní. Rozhodol sa pokračovať. Vzal si prsteň, Frodov meč a fiolu a pokračoval ďalej. Kráčal ďalej, začul ako sa k nemu z oboch strán blížia ohyzdi. Nastokol si prsteň. Vedel ako sa dve skupiny ohyzdov stretli, našli Froda a zobrali so sebou cez Opuchin brloh. Sam sa dozvedel o niekoľkých novinkách a hlavne, že Frodo žije.