Milo Urban - Živý bič

Živý bič

Sociálno-psychologický román vznikajúci pod vplyvom expresionizmu s protivojnovou tematikou. Vystupuje tam kolektívny hrdina - ľud z dediny Ráztoky na Orave. Postava — burič je individuálna (napr. Ilčíčka, Štefan Ilčík, Adam Hlavaj), ale aj kolektívna (ľud Ráztok koná ako jeden, hovorí i ako jedna postava, nakoniec sa mení na živel a robí účtovanie s vojakmi, obchodníkom a krčmárom, s notárom; je to otvorená, dopredu neorganizovaná, živelná vzbura)

1. časť — Stratené ruky - strata pracujúcich ľudí, symbol bezmocnosti, Ilčička
24 kapitol: prvé kontakty Ráztočanov s vojnou; príchod zmrzačeného Ondra Koreňa; odvod; Eva Hlavajová čaká dieťa; Eva urguje u notára návrat svojho muža z vojny; Ilčíčka sa radí s kňazom o synovi; Ilčíčka zakáže synovi ujsť pred vojnou do Pilska; Kristka chodí so žandárom Angyalom; rekvirovanie dobytka; konflikt Štefana s čatárom Rónom; dedina odsúdi Evu za nemanželské dieťa; rozbitie zvonov; poprava Štefana Ilčíka za vraždu Rónu; Evina smrť.

2. časť — Adam Hlavaj
24 kapitol: dezercia Adama Hlavaja; zvesť o Evinej smrti; Okolického strach; Kúrňava zradí Hlavaja a pod hrozbou dediny mu neskôr pomôže ujsť, dedina nesie Evino dieťa notárovi pred prah; Krista si začne s vojakom Lányim; Adam sa skrýva po lazoch; notára porazí pri stretnutí s Adamom; deti umierajú na červienku; Matajka pije; vracajú sa chlapi z frontu; dedina ide k škole, kde sú Vojaci; smrť Ilčíčky; vyhnanie vojakov; u Árona; Okolického objavia vo voze slamy, namočia ho po hlavu do potoka; rabovačka Áronovej krčmy a domu; požiar a slobodný smiech Adama Hlavaja

Postavy:

Eva Hlavajová — je prítomná v deji až od piatej kapitoly. Mladá krásna žena, na ktorej si notár išiel oči nechať. Mala nadovšetko rada svojho muža Adama, ktorý musel narukovať. Keď bola za notárom, aby ho reklamoval z frontu, notár zamkol miestnosť, aby nemohla ujsť, a násilím ju zneužili. Eva čaká dieťa, ale napriek tomu trvá na tom, aby sa jej muž mohol vrátiť domov. Uverí notárovi, že sa o to pokúsi, ak neprezradí, s kým čaká dieťa.
Evu odsúdi celá dedina. Pretože mlčí, myslia si, že k dieťaťu prišla dobrovoľne. Nik nie je ochotný pomôcť jej okrem Ilčíčky a Ondreja Koreňa. Nevládze obrobiť polia a spolu so svojím synkom sú viac hladní ako sýti.

Farár Létay ju odsúdi, ale zľutovanie nájde u dekana Mrvu. Dieťa sa narodí a Létay ho odmietne pokrstiť. Tichá, pasívna Eva nevie viac vzdorovať, koná neustále akoby v citovom skrate, pretože sa nemôže nikomu ani zdôveriť. Rozhodne sa so životom skončiť, pretože už dlhšie nedostala list od Adama a obáva sa, ze jej muž už vie, ako dogazdovala. Utopí sa v rieke. Postava Evy vyznieva ako obeť, je veľmi kontrastná voči Ilčíčke alebo Adamovi Hlavajovi, ktorí bojujú činom proti bezpráviu.

Adam Hlavaj — vystupuje až v druhej časti románu. Bol známy svojou prchkosťou. Rýchlo sa nahneval, konal pudovo, hnev ním často lomcoval. Aj ked nebol doma, ľudia sa spočiatku obávali klebetiť o Eve, pretože vedeli, že ju i synka ľúbi. Ked sa dozvedel o Evinom konci, najprv sa nahnevá, ale potom si uvedomí, že sama i od seba si iste takýto koniec nezvolila, že jej niekto musel ublížiť.

Na vojnu odišiel ako mocný chlap, vrátil sa zarastený, vyschnutý, ako po rokoch väzenia. Zažil ruský front, v ušiach mu doznieva rev ľudí a výstrely. Prešiel ako mnohí iní, ale nie k susedom, dezertoval a vrátil sa domov. Prekonal celé týždne prenasledovania a úteku. Za posledné peniaze si kúpil civil, aby nevzbudzoval podozrenie.
Keď videl, čo spôsobila vojna — hŕby mŕtvych, biedu a smútok — povedal si, že dosť bolo odpúšťania a nastal čas pomsty a odplaty. Videl, ako sa v krvi rodí nový vek, stal sa smelým a odbojným tvorom. Prišiel smelší, sebavedomejší. Odmieta, aby sa mocní k nemu horšie správali ako k dobytku.
Chýba mu puška, chce si ju zadovážiť. Chce potrestať notára, ale nechce ho zabiť. Robí rozdiel medzi vraždou a zabíjaním vo vojne. Uvedomuje si, že keby niečo urobili notárovi, poštvú proti sebe vojsko. Chce Evu očistiť, aby tak očistil a chránil svojho syna Adama. Prespáva na samotách a ľudia si dôverne šepkali, že u nich bol. Okrem Kúrňavu sa nenašiel nikto, čo by ho prezradil.

Intenzívne vníma vôňu zeme, povetrie mu ide rozhodiť hruď. Zrastie s krajinou a prírodou, ktorá ho ukrýva. Po nejakom čase sa stal pojmom v celom kraji. Postaví sa prirodzene na čelo živelnej masy, ktorá chce účtovať s nespravodlivosťou. Na záver diela podpáli krčmu, so smiechom sa díva, ako horí všetko staré a zlé. Bol slobodný.

Ilčíčka - vdova žila so synom Štefanom. Medzi matkou a synom bol krásny vzťah, po smrti otca sa srdečnosť tohto vzťahu ešte prehĺbila. Chránila ho pred svetom a za devätnásť rokov nezažil nič zlé. Bojí sa o svoje dieťa, a preto sa ide poradiť k dekanovi Mrvovi, keď ho odobrali za vojaka. Chce sa ho opýtať, kto má právo jej brať jediného syna, ale nepočuje nič, čomu by porozumela.

Ani u notára nepochodí, keď žiada, aby jej syna z vojny reklamoval — je vraj burička. Veľmi prudko reaguje, notárovi vynadá do zloduchov a preslávi sa tým po okolí.
Štefan chce utiecť do Pilska, ale matka sa bojí, že ho budú prenasledovať, a radšej mu radí, aby nastúpil k vojsku. Obávala sa bezprostredného nebezpečenstva a neuvedomila si, že súhlasí s ešte väčším.
Štefan natrafí na krutého Čatára Rónu, ktorý nováčikom nedá ani dýchať. Zabije svojho veliteľa rýľom pri kopaní zákopov v situácii, ktorú už nedokázal rozumom zvládnuť. Napriek tomu, že ho matka priúčala kresťanskej morálke — zabil a bol popravený.
Ilčíčka sa nedokázala zmieriť so smrťou syna. Každý úradník, každý vojak patrí k tým, ktorí jej vzali syna. Keď sa na konci vojny vracali chlapi domov, v zúfalstve si opakovala, že ten jej nepríde.

Išla na čele zástupu, ktorý sa vydal k škole, kde bývali vojaci. Chrapľavým hlasom žiadala svojho syna, pôsobila dojmom šialenca. Ked sa dotkla veliteľa, prebodli ju bodákom.
Aj keď bola žena, bola smelšia ako ostatní. Nemala rada na susedoch ten pokoj a odovzdanosť, chcela ich vyduriť k činu, túžila ísť ďalej, hoci so zranenými nohami.
Na povrchu tvrdá, odbojná žena bola láskavejšou matkou ako hociktorá iná. Bola mierna a ľútostivá k svojmu krstnému synovi Ondrovi Koreňoví, ale vedela pomôcť aj Eve Hlavajovej, postarala sa o sirotu po Eve — o Adámka.

Notár Okolický - Pochádzal zo zemianskeho rodu, mal zvyky svojej spoločenskej vrstvy — pitky, poľovačky, pekné ženy. Rád sa dal obsluhovať, rád si pospal, od roboty sa nepretrhol. Za vojny bol ešte viacej chránený a mohol lepšie zarobiť na reklamáciách z frontu.
Mal štyridsaťpäť rokov, muž v plnej sile, zvykol si na málo roboty a rešpekt v dedine. Ľahko zvíťazil nad dedinčankou Evou Hlavajovou, ktorá na neho hľadela ako na autoritu, navyše ked si pri tom zamkol úradovňu a bol násilník. Preto sa vyľakal, keď mu Kúrňava doniesol zvesť, že Eva čaká dieťa, aj keď jej muž je na vojne. Začal sa báť o svoje zemianske meno a hlavne — zaváňalo to zneužitím úradnej moci, hoci Eva si to neuvedomovala. Začal sa obávať prudkosti jej muža, bolo by mu vyhovovalo, keby na fronte zahynul.

Keď prišla správa, že Hlavaj dezertoval, jeho najväčšou starosťou bolo chytiť ho a zatknúť. Bál sa stretnutia chlapa s chlapom, bál sa až natoľko, že ho porazilo, keď si ho Hlavaj našiel počas poľovačky. Klamal Adamovi do očí, že jeho žena za ním sama chodila. Nebol jediný, kto videl Evu vchádzať do svojej izby, videl ju aj jeho prisluhovač a donášač Kúrňava.
Dedinčania ho nemajú radi, v ich očiach predstavuje štátnu moc, ktorá ich obrala o všetko, ešte aj o životy ich synov. Notár vidí, že mu už nepomôže ani vojsko, ani žandári, dá sa odviezť na voze v slame, ale ho tam objavia.
Rozbesnený dav ho ponorí do potoka tak, že mu len podopretá hlava trčí, ale ktosi tú podperu zoberie a notára nájdu utopeného na tom mieste, kde kedysi Evu.