Pán Brown čakal na mňa asi hodinu. Vysvetlila som mu, prečo som sa oneskorila a vzápätí sa ma opýtal: "Prepána, prečo nemáš psa, ktorý by ťa viedol?" O niekoľko dní prišiel pán Brown s dotazníkmi: hárok za hárkom a samé otázky. Formuláre sme potom odoslali a odpoveď prišla z výcvikového strediska v Leamingtone. Písali, že pošlú cvičiteľa psov, ktorý zistí moju povahu, osobnosť. Ked cvičiteľ pricestoval, išli sme sa pozrieť, kde pracujem a čo robím. Vyšli sme si spolu aj na prechádzky, aby mohol pozorovať moju chôdzu, či nemám nejaké zvyky, ako je hopkanie. Napokon mi povedal, že budem musieť čakať na svojho psa asi rok. Po tom zdĺhavom roku som odcestovala do Leamingtonu.

V ten deň bolo nádherné počasie. Išla som tam s Geoffom (Geoff-jeden so zástupcov firmy). Už ma tam čakala recepčná, ktorá ma odviedla do izby číslo 10. Ohmatala som si celú izbu. Recepčná mi povedala, že mojím trénerom bude Brien Peel. Brian ma upozorňoval, čo mám a čo nemám robiť, aké skúšky ma čakajú a iné veci. V mojej mysli som si dávala búrlivé otázky: "čo ak ma môj pes nebude mať rád? čo ak bude na mňa vrčať?" Na chodbe som počula Brianove kroky a spolu s nimi ťapkavý cupot psích labiek. Brian otvoril dvere a oznámil mi, že môj pes sa volá Ema a je to čokoládovohnedý labrador. Ema pricupotalal ku mne a začala ma oblizovať a strkala mi ňucháč do dlaní. Pochopila som, že budeme spolu vychádzať. Má ma rada, pomyslela som si. Srsť mala hustú, huňatý chvost a územčistú postavu. A aká bolá živá!