Narodila som sa roku 1946 v Nottinghame. Moja matka aj otec mali chybný zrak a takisto aj môj starší brat Graham. Kým som nemala 7 rokov, ani som netušila, že nevídím normálne. Žila som medzi rozmazanými, matnými obrazmi, akoby potiahnutými florom. Domnievala som sa, že každý tak vidí svet. Zrak sa mi postupne zohršoval a zhoršoval, až ako 20- ročná som rozlišovala len svetlo a tieň. Dokonca ani v snoch ľudia nemali tváre. Boli iba obrysmi v hmle. Keď som bola 6- ročná, začala som uvažovať nad tým, prečo iné deti nevrážajú tak bezrozmyslu do múra, alebo prečo nezakopnú na schodoch tak často ako ja. Pády a zrážky sa stali natoľko súčasťou môjho života, že som ich prijala ako niečo prirodzené. V prvých rokoch som si myslela o sebe, že som len azda trochu nemotorná. Mala som vlastné vysvetlenia a ospravedlanenia. A pritom ma to nikdy skutočne netrápilo.

Niekto sa azda čuduje, prečo sa mi nepokúsili operovať oči. Nuž vtedajšia chirurgia nebola taká pokročilá ako dnes. Môj otec mal za sebou viacero neúspešných operácií. Môj brat Graham prišiel počas jednej operácie o jedno oko ako dôsledok chirurgických zákrokov. Ked som bola 5- ročná vynorila sa otázka školy. Bola som registrovaná ako slepec a pedagogovia boli neoblomní, vraj ma treba poslať do osobitnej školy. Rodičia boli zásadne proti takému riešenie. No pedagógovia mali vlastné názory. Sprvoti mojich rodičov presviedčali, neskôr použili mierny nátlak, napokon sa vyhrážali zákonným opatrením, ak ma "dobrovoľne" nepošlú do školy pre zrakovo postihnutých. No matka sa bránila: "Ak sa mi podarí, aby Sheilu prijali do riadnej základnej školy, dostane sa jej vzdelania. Ale ak sa to nepodarí, nech je ako vy chcete."

Nebolo by sa to dobre skončilo, ale mali sme šťastie. Zvrtlo sa to inak, pretože riaditeľ, na ktorého sa obrátila mama, na jedno oko nevidel. Preto pochopil mamu a zrejme so mnou súcitil. Keď som mala 11 rokov, prestúpila som na strednú školu. Od tej chvíle som chodievala do školy sama a cesta sa každý deň ponášala na cestu smrti. Odhliadnúc od skúseností, vždy sa mi podarilo zakopnúť o prebytočné predmety, ako bola debna na mlieko. Môj život bol zložitý aj mimo školy. Mala som priateľky- rovesníčky, no v detskom veku len málo dievčat ochotne reaguje na potreby slepej priateľky, o ktorú sa treba postarať a sprevádzať ju.

Mojou najväčšou oporou boli moji rodičia. Ak som nevidela na niečo, čo som mala urobiť, mama ma to naučila. Naučila ma napríklad navliecť niť do ihly. Na posledný polrok v škole sa na obzore pomaly črtalo rozhodnutie, čo so mnou bude dalej do buducnosti. To, čo som naozaj chcela robiť, bola práca so psami, pretože som bola do nich celá pobláznená. Keď ma prišla navštíviť učiteľka, čo mala na starosti voľbu povolania, povedala som jej, že chcem pracovať so psami, ale sotva ma počúvala. Chvíľu sa ma pýtala na polohu rôznych miest. Potom som sa jej spýtala, prečo mi dáva také a ona odpovedala: "Nuž, keby si sa chcela stať telefonnou spojovateľkou a mala by som ťa odporúčať, musím vedieť, aké hlboké vedomosti máš o tom, kde sa ktoré miesto nachádza." Ohromilo ma to. Telefonistka! Toto zamestnanie bolo to posledné, čo by som chcela robiť.

Našla som si prácu vo firme Priemyselné pumpy. Boal som veľmi šťastná, pretože mnoho zamestnávateľov ma odmietlo pre moju slepotu. Kedže riaditeľ bol invalid chápal moje utrpenie. Ak mám povedať pravdu hanbila som sa za to, že nevidím. Odmietla som chodiť s bielou palicou a protivilo sa mi niekoho žiadať o pomoc. Až jeden večer prišiel za mnou domáci učiteľ. Domáci učiteľia navštevujú slepcov. Prichaádzajú pravidelne pomôcť, predebatovať problémy a doplniť domácnosť rôznymi potrebami. Našu rodinu navštevoval pán Brown a stal sa celkom našou životnou oporou. Bol to skvelý muž a či vlastne čosi ako strýko. Keď som bola malá prinášal nám aj darčeky.