Vilma bývala s Imrom a jeho otcom v spoločnom dome. Nevedela o tom, že Imro má milenku a ani o tom, že odišiel do povstania. Na druhý deň ráno však našla Imrovu posteľ prázdnu a hneď sa o neho začala strachovať. Aj majstrovi bolo čudne, že sa Imro takto vyparil. Začali ho hľadať, no márne. Až neskôr sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo.
Imro sa viezol v aute s ostatnými chlapmi, ktorí sa chceli pripojiť k partizánom. Všetci mali hlavy plné odvahy, smelosti a optimizmu. Chceli sa stať hrdinami, len Imro sedel ticho a nepýšil sa odvahou, no keď pri Nitre prepadli toto auto Nemci a troch chlapov zastrelili, všetci sa s „plnými gaťami“ rozutekali. Keď sa o pár minút znovu stretli, z ich odvahy nezostalo nič. Nevedeli, čo robiť ďalej. Dvaja ušli domov, pretože situácia sa začínala zhoršovať. „Rozhodol som sa. Domov idem. No, domov! Ja už mám toho dosť. Kašlem na všetko. Myslíte, že sa chcem dať odbachnúť? Veď ja som sedliak. Chlapi, či vám to ešte nestačilo? Ak mi niekto krk vykrúti, kto mi za to čo dá? Do čoho sa to ženieme?“
Imro sa zachoval na rozdiel od nich čestne a zostal, hoci sa medzi nich dostal len náhodou. Chlapi, ktorí zostali, si zvolili za veliteľa Imra, aj keď nemal žiadne skúsenosti. Družina chcela ísť do hôr. Išli, išli, boli hladní. Pýtali od ľudí trochu jedla, no to im aj tak nestačilo. Stretávali ľudí, ktorí utekali domov. Títo ich odhovárali, aby sa radšej vrátili, kým ešte nie je neskoro. Lebo len teraz sa začne ozajstná zabíjačka.
Imrova družina sa nakoniec pridala k partizánom, ktorí putovali z miesta na miesto. robili rôzne akcie, kde sa zabíjalo. Imrovi sa to nepáčilo, ale keď tam už bol, rozhodol sa, že aj on sa pridá. Boli to hrozné časy. Spávali v zime pod holým nebom. Boli hladní a premrznutí, znechutení zabíjaním. Niektorí písali domov listy, no Imro nechcel napísať Vilme list, lebo sa bál, že sa dozvedela od ľudí o jeho vzťahu so Štefkou. Vilma doma čakala a plakala. Utešovala ju matka, sestra i majster. No nič nepomáhalo. Imrovi bratia Jakub a Ondrej tiež ušli do povstania, no včas sa vrátili domov. Vilma čakala, že Imro spraví to isté. No Imro taký nebol. Ostal s partizánmi. Mnohí si až tu, počas bojov, uvedomovali, aká odporná môže byť vojna:
Nemcov v horách stále pribúdalo a partizánov ubúdalo. Tí sa museli schovávať v ešte hlbších lesoch. Kdekoľvek ich mohla zasiahnuť guľka či granát. Jedlo sa zaobstarávalo len veľmi ťažko. „Imro sa smial zvyčajne len vtedy, keď bolo čo jesť.