Sedávala s nimi pri stole a svojou prítomnosťou rozveseľovala oboch nešťastných manželov. Rozvalid pri nej zostal veselší a nemyslel len sa svoj smutný osud. Anička tu nebola už len slúžka. Stala sa členkou rodiny. Chodieval k ním aj Mikeska, za zámienkou navštíviť chorého Rozvalida. Pravda bola však taká, že i jemu sa páčila Anička. Rozvalidovci nechceli, aby sa vydala za neho a odišla z domu. Pani Rozvalidová si chcela Aničku dokonca adoptovať za dcéru, nie práve z ušľachtilých dôvodov. Videla ako sa pán Rozvalid rozveselí pri Aničke, poštípe ju na líčko alebo aj pobozká. Cítila sa pri nej stará a nepotrená. Snažia sa ju aj napodobňovať. Ona však bola jedinečná a očarujúca. Myslela si teda, že keby bol jej otcom, správal by sa k nej viac otcovsky a nemusela by mať starosti. Keď mu to oznámila, manžel ju prekvapil, že on už nad tým tiež uvažoval. Menej spokojná bola Anička, neprotestovala však starým ľuďom, lebo im nechcela spôsobovať ďalšiu bolesť. Spomenula im, že nie je sirota, že ona otca má. Ten však nemá záujem o ňu. Bol to obchodník Dubec. Rozvalid sa ho rozhodol požiadať o povolenie na adopciu. K Rozvalidovcom prišiel Mikeska a spolu s ním aj Petrovič. Privítala ich Anička. V Pertovičových očiach sa zdala Anička krásna a nevidel na nej žiadnu chybu.

Chcel sa pred ňou zaskvieť. Sľúbil jej, že jej vymôže od otca peniaze, ktoré jej už 20 rokov neplatí. Ona nechcela podpísať zmenku, pretože aj keď svojho otca veľmi nepoznala, nerada by mu spôsobila starosti. Vedela sa uživiť aj bez neho. Dojalo ju však, keď Petrovič poukázal na Rozvalidovcov a povedal, že je to v záujme týchto dvoch starých ľudí. Po ceste domov sa zhovárali Mikeska a Petrovič o Aničke. Učarovala i samotnému Petrovičovi. Odporúčal Mikeskovi, aby si ju čo najrýchlejšie vzal za ženu. Mikeska mu však oznámil, že ona už niekoho má – a to komisára Landíka. Petrovič tomu nemohol uveriť. Doma to hneď oznámil manželke i dcére Želke. Tej sa Janík odrazu veľmi znepáčil. Landík splnil sľub daný Mikeskovi a odišiel skúmať volebnú náladu do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou.

Dohoda bola, že spravia voľby, so všetkým čo k tomu patrí, čiže urna, hlasovacie lístky i španielska stena. Vedeli, že ju musia nejako vyvábiť z domu. Rozvalid nemá rád nápadníkov motajúcich sa okolo Aničky. Nechali ju vyviesť do poisťovne pre akési nedoplatky. Na rohu ulice už Anička videla blížiacich sa dvoch pánov. Srdce sa jej rozbúšilo od radosti i od ľaku. V hostinci U barana však Mikeska videl, že v súboji o Aničku nie je favorit a odišiel uznajúc svoju prehru. Anička tu konečne zostala len s Landíkom.
Petrovičovi sa Dubec čoraz viac začal páčiť ako bohatý a vplyvný manžel pre Želku. Začal mať pochybnosti, či má od Dubca žiadať peniaze v prospech Aničky. Ak bude vyprázdňovať vrecká svojho budúceho zaťa, bude vyprázdňovať aj svoje. Spomenul si na tetku Kornéliu, u ktorej bola Želka v lete na prázdninách. Tetka bola Dubcovou susedkou, preto sa jej šiel na neho popýtať. Tetka na Dubca nepovedala pekného slova.

Pre ňu to bol obyčajný podvodník, korupčník a vydriduch. Porozprávala mu, ako od neho v januári odobrali tabak po šiestich korunách a od nej po tri. Dokonca raz ho vyhodila, keď sa prišiel zaujímať o Želku. Pán Petrovič si aj tak urobil svoju mienku, a Dubec sa mu zdá ideálny pre svoju dcéru. Vracajúc sa domov vidí na rohu ulice známu postavu, s dievčenským krokom a povedomým klobúkom. Bola to vdova Estera, ktorá u neho bola vybavovať peniaze na synovo štúdium. Rozhodol sa ju odprevadiť domov. Hanila sa ho pozvať do svojho skromného príbytku. Proti dotieravému Petrovičovi však nebola úspešná. Vzala ho teda domov.

Tu mu ukázala fotku svojho syna a rozprávala mu ako sa dá vyžiť za 3 koruny a 41 halierov na deň. Keď videl Petrovič jej biedu, chcel jej nejako pomôcť. Pri odchode, keď sa Estera nepozerala, zastrčil jej do kaktusu tisíc korún. Zdalo sa mu to šľachetné. Keď sa vracal domov, počul na ulici hlasné zvuky. Boli to mladí protestujúci proti filmu s protikresťanskými motívmi, a tiež proti speváčke, ktorá nebola speváčka a vystupovala v divadle. Do radu pochodujúcich strhli i Petroviča. Policajti protestujúcich zahnali do dvora radnice. Tu požiadali Petroviča o reč. Rozprával im, ako si majú brániť to, čo je ich a odstraňovať svoje zlé vlastnosti. Po skončení predstavenia ich pustili von. Mladí šli Petroviča odprevadiť až domov. Jeho príhovor zožal úspech. Len závidiaci Radlák sa mu z diaľky vyhrážal slovami: Ja ti dám slávy. Bol to pre neho silný konkurent, aj keď patrili do jednej stany. Preto to šiel všetko nažalovať predsedovi strany, aby mu spôsobil problémy. Predseda sa však len rozčúlil nad tým, aký je Radlák udavač. Nazlostený ho vyhodil zo svojej kancelárie.