Zdôrazňujú heslo a tým dávajú na prvé miesto slobodu.




„Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovanskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo.“
Slováci upozorňujú rímskeho cisára, že ich územie sa už neraz zapáčilo cudzincom, no vždy márne a neúspešne.
„Nuž, povedzže nám cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my;
A poznáš, že narábať dobre vieme nimi;
Ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme
Lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme.“
Slováci sa pýtajú cisára aké má úmysly a upozorňujú ho, že sa vedia brániť a zase na druhej strane ho s rešpektom privítajú.
„Skloníte šije i vy. – Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.“
V týchto veršoch rímsky cisár prezradí svoje úmysly a pyšne Slovákom predkladá svoje úmysly. Vyzdvihne kraj Slovenský a v Slovákoch prebudí pocity.
„Mor ho!, kríkla družina slovenská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
Mor ho!, kríkla a razom na cára sa metá: –
To ti na rímsku pýchu slovanská odveta.“ –
Slováci sa hrdo pustia do boja. Nehľadia na to, že sú v menšine, ale mečom sa snažia poučiť cárovu pýchu.
„Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a za ním Slovan cestu si preráža
a junák z junákom padá cárska stráža.“
Cisár sa ich reakcie očividne zľakne a potupne sa skryje za svoje vojsko a neodváži sa postaviť Slovákom na odpor. Slováci sa aj napriek tomu prebíjajú k nemu.
„Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.“
Autor opisuje boj a Slováci s hrdosťou a cťou umierajú na bojisku pod presilou Rimanov.
„Hynú naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ – oj, veď to nebolí!“
Slováci sa nemajú šancu ubrániť presile. Autor vyzdvihuje slovenských bojovníkov, ktorých krv vsiaka do rodnej zemi a to je pre nich ten najlepší pocit, zomrieť za svoju vlasť. „A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? – Azda tých padlých Slovanov sa bojí? –
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.“
V záverečných slovách autor zdôrazňuje zbabelé víťazstvo rímskeho cisára, ktorý si svoju zbabelú výhru uvedomuje a dáva to najavo sklopenými očami. Ústredný motív básne:
Ústredný motív tejto básne bol vyjadrený na jej konci pri veršoch:
„A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Autor chcel nimi povzbudiť Slovákov, aby sa nebáli bojovať za svoju vlasť, aj za cenu svojho života.