V diele autor opisuje svoje rodisko – Stariny, ktoré ležia uprostred Turca, neďaleko Kollárovko rodiska Mošoviec. V diele spomína na časy svojho detstva.„ Táto snímka zázračne odzrkadľuje všetky farby a krásy môjho detstva. V nich sú uskladnené všetky spomienky na roky mladosti. Aké krásne je vedieť, že na jendnom mieste sveta človek odkotvil, počal byť a začal sa plaviť prúdom jestvy. Druhý ho kŕmili, čistili chránili, uspávali a táto starostlivá opatera ho tak dlho pestovala, až sa raz mohol odvážiť na vlastných krídlach prelietať more času.“

Autor opisuje krásne okolie svojho rodného domu, ktoré bolo plné stromov, pod oknom, kde sa autor narodil tiekol Karlovský potok a nad ním rástli stromy. Druhé okno tejto izby malo výhľad na záhradu. „ A pod druhým oknom tejto izby- to bolo okno do záhrady – kvitla bazička a lipka, orgován a jazmín. A hneď za týmito krami rástli slivky, dzurandzie, a pod nimi bol včelín. Ach, čo to bola za vôňa! Med, jazmín, orgován a zrejúce ovocie dýchalo cez otvorené okno do tejto milej spálne.“
Okolo Starín sa hadili dva potoky: Jelšovec a Karlovský potok, ktorý tiekol tesne popri ich dome a spieval večnú pieseň. „ Od malička som často začudovaný nad ním stával. Díval som sa dlho na jeho unikajúce vlny a možno, že odvtedy rád hádam, kde plynú všetky veci sveta. Kde plynie život sám?“ V tomto potoku , močili sa vo vode veľké až fantasticky poprepletané korene stromov. Keď bol autor malý myslel si, že sú to to zlovestné hady.
„ Moja detská fantázia začala tkať podivné súčiastky, z ktorých sa skladajú rozprávky. Často som sa tým bavil i desil.“ Autor opisuje potok, vodu v ňom, ktorá bola bystrá a čistunká. „ Na dne riečišťa bol piesok, štrk, kamienky a nad nimi sa čerila voda. Nôtila rôznymi žblnkotmi a večne spievala. Ach, aká rozprávková, aká čudesná, tajomná nôta to vždy bola!“Autor miloval „ spev“ potoka. „ Hneď vo chvíly, čo som sa narodil, pozdravovalo ma jeho žblnkoanie. Ono sa zvonivo vpletalo do môjho prvého vrieskania.“
V čase zimy bol potok ako keby pochovaný pod vrstvou snehu, no koncom februára, začiatkom marca, zmizol sneh. Potom sa pokraji šírilo niečo tajomného. „ Matej ľady láme, vravievali si na Starinách ľudia. V tom čase spod snehu spod ľadovej kôry vyslobodený potok spieval svoju najhýrivejšiu pieseň. Rozbehnutý ako rujný, unikajúci had valil sa riečištom a fučiac-syčiac hnal sa dopredu. To obyčajne bývala jeho jarná rozmarnosť.“
Na mejri sa všetko pohlo ako zobudené. Na dvoroch sa objavili vozy, stromy sa zelenali a kvitli, lúky sa ozdobili . Autor považuje Stariny za začiatok svojho života. Spomína na Stariny ako na záhrady a polia, pasienky a lúky. „ Stariny prvé obohatili moju obraznosť. Zanechali vo mne mnoho dojmov a krásnych spomienok“. Autor ich niektoré aj literárne spracoval napr. v knihe Starinské nezábudky, novely ako napr. Mišo. Novela malý Mišo bola preložená do polštiny a uverejnená.

„Stariny boli raj. Môj nezabudnuteľný raj, ktorý až v poľsku rozcítil srdce. Čas v nich strávený dal mi veľmi mnoho krásnych obrazov. Tie žijú vo mne a neprestali mi prekvitať v spomienkach ako nevädnúce starinské nezábudky.“