Opisuje sa čakanie dievčiny, ktorá sedí pod dubom a je zahľadená do šírin jazera. Básnik ju opisuje ako padlého anjela. Z dlhého čakania z dievčiny vyjde poznámka: „ On nejde! – už sa nevráti! – svedenou žel tu zachváti!“. To svedčí o jej čakaní svojho milého. No zrazu sa k nej z diaľky približuje čln, ktorého akoby v extáze privolávala. Z člna vyjde muž -posol, o ktorom si myslí, že je to jej milý Vilém, ale keď mesačný svit osvieti jeho tvár, zbadá a vysloví tieto slová: „Ha!, Beda mi! ; Kde Vilém môj?“. Muž, ktorý k nej prišiel jej priniesol zvesť o jej milom. Vraví: „On hanu svoju, on tvoji vinu sa dozvedel; on zvodcu tvojho vraždou zavraždil otce svojho“. Posol ďalej zvestuje trest smrti jej milého, ktorý sa uskutoční hneď zajtra. Skoná strašný lesov pán, teda Vilém. Okrem toho ju za jeho a jej vinu zaklína. Muž odíde a hrdličky hrkútajú meno vinnej : „Jarmilo! Jarmilo! Jarmilo!“. Túto vinu a hambu Jarmila neznesie a hodí sa do jazera.
Prechádzame k druhej časti básne. V druhom speve básnik opisuje Viléma pred popravou, posledné chvíly života a skonštatovanie svojho činu : Začína opisom vetra, ktorý vanie okolo väznice a opisuje jedného z odsúdených väzňov. Väzeň sa pozerá do dialav noci a zamýšľa sa nad svojou milou, pre ktorú tu teraz je. Myslí si, že truchlí po ňom, no túto myšlienku ihneď zavrhne. Väzeň vo svojich snoch, ako opisuje básnik, prežíva zas svoju mladosť. Spomína aj ako bol od svojho otca vyhnaní a ako sa stal vodcom lúpežníckeho zboru a strašnému lesu pánu. A na svoju lásku k jednej dievčine, kvôli ktorej zavraždil jej zvodcu, svojho otca. Najlepšie to vyjadril v citáte: „Sok – otec môj! Vrah – jeho syn, on zvodca dievčaťa môjho!“. Hovorí si, že bol životom zlákaný potrestať jeho vinu. Ďalej opäť opisuje svoju milú ako svoju kliatbu. Opisuje zajtrajší deň, teda svoju smrť a pýta sa na zmysel svojho túženia na zemi. Väzeň, Vilém začína omdlievať. Medzitým k nemu príde strážny, aby sa na neho pozrel, no on sa opiera o stôl a vyriekne: „Duch môj – duch môj – a duša moja!“. Po tom, čo si na neho strážca posvietil a on vôbec nereagoval vstúpi dnu a prezerá si ho. Je nehybný, prikladá ucho a očuje, že vezeň šepká svoju povesť ďalej. No keď sa ešte bližšie strážca priblíži zmĺkne až úplne, akoby pevne spal. Tým hlási svoje blízke skonanie. Strážcovi je z toho až do plaču a odchádza. Blíži sa polnoc. Tu básnik neukončil druhú časť, ale vsunul Intermezzo I, v ktorom sa nočná príroída chystá prijať Viléma. Začína sa opisom krajiny.