Nasleduje zbor duchov a po ňom hlas, ktorý hovorí o príprave na privítanie a uvedenie strašného lesu pána medzi nich. Duchovia vynášajú jednu lebku aby pripravili pre druhú, a to strašného pána lesov. Chystajú mu stan. Hovoria si, že ak zajtra opäť polnoc nastane a oni prídu privítajú ho medzi seba pohrebom. Básnik ďalej opisuje duchov, teda prírodu, čas, noc, hory a aj čakan ako darcov a vymenúva ich dary, ktoré sa chystajú odovzdať popravenému. Nastáva deň a oni odchádzajú. Tu sa končí aj druhá časť. Tretí spev je vyvrcholením druhého a vyobrazuje prírodu, na ktorú odsúdení hladí a vlastnú popravu: Celé sa to začína opisom prírody. Pokračuje to opisom hluku, ktorý sa valí k bránam. Tu zrazu vychádza vojenský pluk voľným krokom a vedie zločinca. Utícha hluk davu. Počuť iba ako ho obviňujú z rôznych činov. Zločinca vedú na breh jazera k malému pahorku a postavia ho tam. Dav je úplne tichý. Odsúdenec spomína na detstvo, ktoré tu prežil. Odrazu mu tvár bledne, slzy sa mu púšťajú a hľadí do diaľky. Tu začína autor opäť opisovať prírodu. Väzeň sa začne prihovárať k prírode. Potom zmĺkne naposledy. Už iba plače. Kat je už prichystaný s mečom. Väzňa priloží ku klátu a odtne mu hlavu. Tak sa skončí život Viléma – strašného pána lesa. Je už neskoro večer druhý máj a hrdličky vravia: „Viléme! Viléme!! Viléme!!!“. Tu básnik dosadil druhé Intermezzo II.
Ako zvyčajne opisuje prírodu, les a jeho reakciu na smrť svojho vládcu. Básnik stále píše: „Pán náš, vodca zkonal! – zkonal!! – zkonal!!!“. Je to v podstate krátkou elégiou družiny „strašného lesú pána“ i lesov nad mŕtvym Vilémom.
V štvrtom speve autor načrtáva pôvod Viléma a Jarmily a opisuje rodisko a teda miesto aj prírodu, kde žil Vilém: Po uplynutí niekoľkých rokov – asi sedem. Bola polnoc a pocestný, pravdepodobne sám básnik, ktorý si túto časť venoval asi sám sebe, prišiel ku stanu Vilémovmu a zbadal jeho bledú lebku. Opisuje ako sedel spolu s kostlivcom, keď bolo opäť prvý máj, a ako vplývala príroda na ňu. Komletne v rýchlosti zrekapituluje utajene celý dej a kladie si otázku na lásku. Najlepšie je to vidno na záverných slovách: „Hynku! – Viléme!! – Jarmilo!!!“
V tejto poslednej časti vysvetluje básnik hlavnú myšlienku diela:



Ideou je sláviť májovú prekrásnu prírodu a lásku, pričom ju stavá proti rozdielnym dobám ľudského života rozdelených na spomenuté časti.





Charakteristika postáv:

Jarmila –Vilémová milá. Hanebná žena, ktorá sa dala zviesť. Neskror ľutuje svoju vinu a neznesie ju.
Vilém – Jarmilin milý, strašný pán lesov. Nerozvážny.