Preto si nemal a nebudeš mať kamarátov. A nikoho na svete." Nikdy nemal naozajstných priateľov a vždy dosiahol, čo chcel: "Kto moje berie mal odkapať skôr, než sa dostal do mojich rúk." Páčila sa mu bratovo dievča, Katka Tomková, preto ho vyštval z domu a získal aj Paľov majetok: "Ty si ho odprevadil do mesta. A keď si sa vrátil, nešiel si už do roboty. Celý deň si vysedel pri stole a usmieval si sa." Potom sa klamstvom votrel do priazne jej rodičov. Neodpustí bratovi, že Katka naňho nevie zabudnúť, hoci ten jej vrátil slovo, keď sa dozvedel, že za ňou chodí Jano. Nemá rád Paľa, vyčíta mu, že v Amerike nepochodil, myslí si, že matka má radšej Paľa, posmieva sa mu, ironizuje, je násilnícky. Je schopný brata dokonca zabiť.
Paľo: je mladší syn. Je mierny, poslušný, slabší ako Jano. Keďže matka vie, že konflikt dvoch bratov by sa skončil Paľovou smrťou, od malička Paľa vychováva, aby bratovi vo všetkom ustupoval. Paľo sa trápi, ale napriek tomu matku poslúcha. V Amerike sa mu nedarilo, pracoval kolenačky v bani a neskôr ho prepustili. Hoci Katke vrátil slovo, nikdy ju neprestal mať rád a aj kvôli nej sa vrátil domov. "Mamka, keď som bol ešte chlapček, mal som raz peknú vyrezávanú palicu. Bol som na ňu ukrutne pyšný. Za svet by ju nebol dal. A vzal mi ju raz Jano a nikdy viac ju nevrátil. Chcel som sa s ním vtedy pobiť, hoci bol starší a mocnejší, ale oni to zakázali. Iste nevedeli, ako ma to bolelo.. Chystal som sa do Ameriky. Jano mi kúpil lístok a dal pár korún na cestu. Za to si vzal moju otcovskú čiastku. Ja som dobre vedel, že moja čiastka stojí ešte raz toľko ako ten prekliaty tiket, a keď som mal odísť, chcel som mu to povedať do očú. Ale pocítil som, že oni sa dívajú na mňa, a nepovedal som nič. Pred rokom mi napísali, že brat sa zalieča u Tomkov. Ja som mal Katku rád. Chcel som napísať Janovi, že dievča je moje a čaká na mňa. Ak mu nedá pokoj, porátame sa, keď prídem domov. Ale zasa, bolo to také čudné, musel som na nich myslieť a nenapísal som. Vrátil som Katke slovo. Ale chcel by už raz vedieť, dokiaľ to pôjde tak ďalej. Prečo som ho nesmel vtedy udrieť do tváre, prečo som mu nemohol povedať pravdu, prečo som mu nenapísal, že je podliak, keď mi chodí za dievčaťom, prečo musím trpieť aj teraz, aby sa mi posmieval, že som žobrák, keď žobráka spravil zo mňa len on. Nik by mi to nebol vedel prikázať, len oni. Len oni mi mohli zadržať ruku a umlčať ústa. Ale prečo?"
Touto hrou vstupuje do slovenskej drámy psychologický expresionizmus.