To všetko mi však už teraz nepatrilo, bol to otcov a matkin jasný svet a ja som hlboko a plný viny klesol do cudzieho prúdu, zaplietol sa do dobrodružstva a hriechu, ohrozoval ma nepriateľ a očakávali ma nebezpečenstvá, strach a hanba. Na nohách som mal špinu, nedala sa ošúchať na rohožke, ťahal sa za mnou tieň, o ktorom domáci svet nič nevedel. Hnal sa za mnou osud, načahujúc ruky, pred ktorými ma ani matka nemohla ochrániť, ba nesmela o nich ani vedieť.
Chvíľami som už necítil hrôzu zajtrajška, ale predovšetkým strašnú istotu, že moja cesta povedie vždy nadol a do temna. Zreteľne som si uvedomoval, že z môjho previnenia vyplynú nové prečiny, že keď sa ukážem pri súrodencoch, že keď pozdravím a pobozkám rodičov, bude to lož, lebo som niesol so sebou osud a tajomstvo, ukrývané vo svojom vnútri. Ako som tak pozoroval otcov klobúk, na okamih svitla vo mne dôvera a nádej. Všetko mu poviem, vezmem na seba jeho odsúdenie a trest, zasvätím ho do celej veci a on ma zachráni. Také pokánie som podstúpil už neraz, ťažkú trpkú hodinku, ťažkú ľútostivú prosbu a odpustenie. Ako sladko to znelo! Ako krásne a lákavo! No nebolo z toho nič. Vedel som, že to neurobím, že teraz mám tajomstvo, vinu, ktorou sa musím prehrýzť sám a len sám. Možno som sa práve teraz ocitol na rázcestí, možno od tejto hodiny budem navždy patriť k zlým, deliť sa s nimi o svoje zlo, závisieť od nich, poslúchať ich, vyrovnávať sa im. Hral som sa na muža a hrdinu, teraz musím znášať následky.“

Táto udalosť Emila na dlhý čas poznačila. Často bol chorý, mával nočné mory. Neustále sa v ňom prelínali zmiešané pocity – chvíľami pocity šťastia (pri predstave, že sa prizná a že všetko bude opäť v poriadku), chvíľami pocity hnusu a nešťastia (z ocitnutia sa v druhom – zlom, skazenom svete). Franz ho neustále vydieral a tým ho prinútil vylúpiť vlastnú pokladničku, ktorá bola ukrytá pod matkiným dohľadom.

„Tu išlo o krádež, hoci to boli moje vlastné peniaze. Uvedomoval som si, že som zasa o krôčik bližšie Kromerovi a jeho svetu, že to krok za krokom ide dolu kopcom. Vzpieral som sa. No nech ma čert vezme, teraz už cesty späť niet.“

Matka na túto krádež prišla, no nežiadala žiadne vysvetlenie.
Keď Franz videl, že mu peniaze dáva, neprestal ho vydierať, práve naopak, neustále v tom pokračoval a pýtal čoraz viac. Emil mu zaplatil už oveľa viac, ako pýtal na začiatku, ale vydieranie stále pokračovalo. Do latinskej školy prišiel nový žiak, ktorý na všetkých pôsobil veľmi zvláštnym dojmom. Volal sa Max Demian. Niesli sa o ňom rôzne chýry, väčšina však vyplývala z nevedomosti – nikto o ňom nič nevedel. Emila hneď niečím priťahoval.