Tak dajako vznikol celý ten klam.“

Emil nad tým všetkým po tomto rozhovore uvažoval a prišiel k záveru, že aj on sám je od onej udalosti istým spôsobom Kain a Demian ním musí byť tiež, inak by o ňom takto nehovoril. Často o všetkom premýšľal. Medzi týmito dvoma chlapcami sa vyvinulo priateľstvo. Kromer Emila stále vydieral. Raz sa s ním opäť rozprával a kázal mu, aby priviedol aj svoju staršiu sestru. Potom ho nechal na ulici samého. Vtom ktosi na neho zavolal. Emil – netušiac, kto to je – sa zľakol a utekal preč. Bol to Demian. Dobehol ho, začali sa rozprávať. Demian vytušil, že Emil nemá čisté svedomie, pretože sa naľakal. Povedal mu to, no on sa čudoval, odkiaľ to vie. Preto mu hovoril o princípe strachu a o všetkom ho poučoval. „Netreba sa báť nikoho. Keď sa niekto bojí, je to preto, že sa poddal cudzej moci. Vykonal napríklad niečo zlé a ten druhý o tom vie – tak má nad ním moc.“

Tiež mu pre zradil, že dokáže čitať myšlienky. Vysvetľoval mu, ako to robí. Všetko je vraj veľmi jednoduché, len musí vedieť ako na to a musí mať pevnú vôľu. Musí sa niekomu uprene pozerať do očí – v tej chvíli o ňom vie viac ako on sám. Keď však tento človek zostane pokojný, môže s tým hneď prestať, petože nedosiahne nič. Na základe čítania myšlienok prišiel Demian aj na to, že sa Emil stretol s Kromerom. Pýtal sa, čo chcel, ale Emil mu to nechcel prezradiť. Demianovi to neprekážalo, povedal, že to aj tak vie. Rozhodol sa, že mu pomôže a zariadi, aby mu dal Kromer pokoj. Tak sa aj stalo. Keď ho Emil pri najbližšej príležitosti videl, Kromer bočil pohľadom a vyhol sa mu, aby ho nemusel stretnúť. Odvtedy ho už nikdy nevydieral ani sa s ním nikdy viac nedal do reči. Emil sa nikdy nedozvedel, ako to Demian zariadil. Po tomto všetkom chcel Emil na Franza Kromera navždy zabudnúť a popritom by najradšej zabudol aj na Demiana.

„Dnes chápem aj to, že som vyvíjal úsilie takisto chytro zabudnúť na svojho pomocníka a záchrancu. Zo slzavého údolia svojho prekliatia, zo strašného Kromerovho otroctva hnal som sa všetkými inštinktmi i zo všetkých síl svojej rozbolenej duše späť tam, kde som bol predtým šťastný a spokojný: do strateného raja, čo sa predo mnou znova otváral, do jasného otcovského a materinského sveta, k sestrám, zo vôňou čistoty, k bohumilému Ábelovi.“




Puberta

Prešlo niekoľko rokov. Emil už nebol tým malým bojazlivým chlapcom. „Prišli roky, keď som nanovo objavoval, že vo mne samom žil akýsi prapud, ktorý v dovolenom a jasnom svete zaliezal a skrýval sa. Ako každého človeka aj mňa prepadalo pomaly sa prebúdzajúce cítenie pohlavia ako nepriateľa a narušiteľa, ako niečo zakázané, ako zvádzanie a hriech.