Ide svojou cestou až do konca a v poslednom okamihu nevraví zbabelo, že sa zrieka diabla, ktorý mu dovtedy pomáhal. Má charakter a takí ľudia v biblickej histórii obídu vždy nakrátko. Možno aj on je potomok Kainov. Nemyslíš?“

Emil s ním až tak nesúhlasil, no Demian jeho odpor vybadal vždy skôr, ako stihol niečo povedať.

„Je to starý príbeh, len ho netreba brať tak vážne! Ale poviem ti čosi: tu je jeden z bodov, na ktorom možno veľmi zreteľne vidieť chyby náboženstva. Ide o to, že celý Boh nového i starého poňatia je síce vynikajúcou postavou, ale nie takou, akou si ho máme vlastne predstavovať. Je v ňom dobro, šľachetnosť, otcovskosť, to najkrajšie, semtimentálne – v poriadku! Lenže svet pozostáva aj z iného. A práve to sa celkom prosto pripisuje diablovi a celá táto časť sveta, celá jeho polovica sa zatajuje a umlčiava. Práve tak, ako chválime Boha, otca všetkého života, ale o celom pohlavnom prejave, na ktorom predsa spočíva svet, jehoducho život, mlčíme a vôbec ho vyhlasujeme za dielo diablovo! Nemám nič proti tomu, keď sa uctieva boh Jehova, ani najmenej. No myslím si, že máme považovať za sväté všetko, celý svet, nielen jeho umelo oddelenú oficiálnu polovicu! Potom teda musíme dbať popri službe Bohu i na službu diablovi. To by som pokladal za správne. Alebo si treba vytvoriť boha, ktorý uzaviera v sebe aj diabla a pred ktorým by sme nemuseli zatvárať oči, keď sa na svete dejú najprirodzenejšie veci.“

Dospelosť

Na konci prázdnin, nestretnúc sa už s Demianom, odišiel Emil do internátnej školy v St. Tu sa zoznámil s Alfonsom Beckom. Najprv bol rád, pretože ho konečne niekto počúval, pretože konečne našiel niekoho, s kým sa mohol porozprávať. Veľmi veľa mu o sebe rozprával, „fantazíroval“ a spomenul aj príbeh o Kainovi a Ábelovi. Beck jeho názory rešpektoval, nazýval ho „geniálnym ničomníkom“. Pod jeho vplyvom sa Emil menil zo slušného chlapca na vagabunda. Začal chodiť do krčmy a opíjať sa, prestal sa učiť – svoj život zahadzoval. „Ak svet nepotrebuje ľudí ako ja, keď nemá pre nich lepšie miesto ani vyššie úlohy, tak ľudia ako ja zakapú. A svetu to bude len na škodu.“

Po vytriezvení často pociťoval túžbu po domove. Zvlášť sa zlostil na Maxa, pretože ho celú večnosť nevidel. Dvakrát mu napísal, ale odpoveď neprišla, počas prázdnin ho Emil nenavštívil. Veľmi však na neho myslel, preto sa rozhodol predsa len ho navštíviť. Porozprávali sa, v pamäti mu utkvela najmä myšlienka, ktorú vyslovil Demian:

„Je dobre vedieť, že je v nás ktosi, čo všetko vie!“

Raz na jar sa Emil prechádzal v parku. Uvažoval o svojom živote – bol zadlžený, fajčil, pil.