Jeho duša bola úplne zničená. Stretol tam jedno dievča, ktoré ho veľmi priťahovalo. Bolo vysoké a štíhle, elegantne oblečené, malo bystrú chlapčenskú tvár. Sotva bola od neho staršia, ale bola vyspelejšia, dobrej postavy, hotová dáma, v tvári mala nádych samopaše a bezstarostnosti. Do tohto dievčaťa sa zaľúbil, ale nepovedal jej to, pretože dievčat sa v podstate bál. Zdala sa mu povedomá z jednej anglickej maľby. Zbožňoval ju a dal jej meno Beatrice. Nikdy s ňou neprehovoril ani slovko, a predsa mala na neho veľký vplyv. Emil sa začal meniť. Opäť sa z neho stával milý a slušný chlapec, ktorý má svoje ideály. Bol by ochotný stať sa svätcom. Začal sa venovať maľovaniu. Namaľoval tvár, ktorá sa mu privrávala mocnejšie ako všetky ostatné. „Nepatrila onomu dievčaťu a už dávno ňou ani nemohla byť. Bolo to čosi iné, neskutočné, a predsa vôbec nie menej vzácne. Vyzeralo to skôr ako hlava chlapca než tvár dievčaťa, vlasy neboli svetloplavé, aké malo moje krásne dievča, ale hnedé s červenkastým nádychom, brada mocná a pevná, ústa však žiarili načerveno, celok pôsobil byľku meravo a ako maska, ale bol dojemne plný utajovaného života.“

Tento portrét sa mu na kohosi veľmi podobal, ale ani sám nevedel na koho. Veľmi dlho nad tým rozmýšľal, nemohol na to prísť. „Raz ráno, keď som sa z takýchto snov prebudil, zrazu som ju len spoznal. Dívala sa na mňa tak náramne mi známa, zdalo sa, že vyslovuje moje meno. Akoby ma poznala, ako moja matka, zdalo sa, že mi je naklonená už dlho-predlho. S búšiacim srdcom som sa meravo zadíval na jej hnedé husté vlasy, položenské ústa, na celú vyjasnenú pevnú bradu. Čoraz väčšmi a väčšmi som nadobúdal poznanie, že to je niečo znovu nájdené, povedomé. Vyskočil som z postele, zastal pred tou tvárou a pozeral na ňu z najväčšj blízkosti, rovno do naširoko otvorených zelenastých, nehybných očí, pravé bolo posadené vyššie ako druhé. A zrazu pravým okom žmurkla ľahučko a jemne, no zreteľne a ja som obraz práve pre žmurknutie spoznal… Ako som mohol na to prísť až tak neskoro!
Bola to Demianova tvár.
Postupne sa ma zmocňoval pocit, že to nie je ani Beatrice, ani Demian, ale – ja sám. Obraz sa mi nepodobal – ani nemohol, cítil som to – ale bolo tu čosi, čo utváralo môj život, čosi zvnútra, môj osud alebo démon. Takto by vyzeral môj priateľ, keby som dajakého našiel. Takto by vyzerala moja milá, keby som dajakú mal.