Potom toto svoje „vybuchnutie“ ľutoval, chcel, aby sa Pistorius konečne raz aj poriadne rozhneval.

„Keď som úder dával, myslel som si, že zasiahnem čoveka silného a schopného sa brániť – no bol to človek tichý, trpiaci, bezbranný a poddával sa mlčky.“

Pistorius však zostal pokojný a začal mu rozprávať o sebe a o okolitom svete. Emil mal z toho všetkého veľmi zvláštny pocit. Vtedy prvýkrát pocítil na čele Kainovo znamenie. Napísal na papier:

„Vodca ma opustil. Stojím celkom v tmách. Sám neviem spraviť ani krok. Pomôž mi!“

Chcel to poslať Demianovi, no upustil od toho. Emilove škoské časy sa skončili, po prázdninách mal nastúpiť na univerzitu. Nevedel, akú fakultu si zvoliť, dovolili mu absolvovať semester filozofie.
Cez prázdniny navštívil dom, v ktorom kedysi býval Demian. Stará pani, čo tu žila, nevedela, kde teraz býva. Ukázala mu len fotku jeho matky. Bol to obraz z jeho sna. Zistil, že jeho snový obraz žije na tejto zemi. Preto ju chcel nájsť a krátko na to sa vydal na cestu. Ale prišiel na to, že to k ničomu nevedie, že sa nadarmo naháňa. Vedel, že naplnenie je blízko, ale že pre to nemôže nič urobiť, preto sa vrátil domov.
Zapísal sa na univerzitu v H. Zo všetkého bol sklamaný. Čítal Nietzscheho a veľmi ho obdivoval. Raz večer sretol dvoch mužov – jedným z nich bol Max. Zvítali sa, Max povedal, že ho hneď spoznal podľa Kainovho znamenia. Ukázal mu, kde spolu s matkou bývajú a pozval ho na návštevu. Emil sa tešil. Netušil, že tento svet môže ešte byť taký krásny. „Privykol som si žiť vo svojom vnútri a uspokojiť sa s tým, takže som pomaly strácal zmysel pre vonkajšie a nevedel som, že strata žiarivých farieb nevyhnutne súvisí so zánikom detstva a že za slobodu a mužnosť duše treba do istej miery platiť odriekaním si nádherného trbletu.“

Veľmi sa tešil na návštevu u Demiana, na stretnutie s jeho matkou. Keď prišiel do ich domu, matka ho srdečne privítala. Emil k nej od prvej chvíle pociťoval silnú náklonnosť a začal ju zbožňovať. Dovolila mu, aby ju oslovoval „pani Eva“, o čom sa Demian vyjadril, že by to pre Emila mala byť veľká pocta. Presviedčala ho, že musí zostať verný svojim snom. Všetko mu hovorila s toľkou úprimnosťou, až ho to dojalo a po veľmi dlhom čase sa rozplakal

„Kým bude sen vaším osudom, dovtedy mu ostaňte verný.
Sinclair, vy ste dieťa! Veď váš osud vás miluje. Raz vám bude patriť navždy, tak ako o tom snívate, ak ostanete verný.“

Od toho dňa Emil prichádzal do tohto domu ako syn či brat a ako milujúci človek.
Videl, aký je život ľudí „so znamením“ a chcel k nim patriť aj on, možno vôbec netušiac, že už k nim dávno patrí. Stále porovnával takýchto ľudí s tými „obyčajnými – normálnymi“.