Prostredníctvom Demiana sa dozvedel o Abraxovi. Táto téma ho veľmi zaujala, preto sa jej začal venovať. Nadviazal priateľstvo s ďalším človekom, ktorý vedel o Abraxovi – s Pistoriom. Často mával zmiešané pocity z celého sveta i života. Opäť začal mávať čudné sny a maľoval. Rozhodol sa navštíviť Demiana a jeho matku, do ktorej sa časom zamiloval. Začínal byť čoraz viac ovplyvňovaný Demianom aj pani Evou. Miloval rozhovory s nimi, ktoré považoval za veľmi duchaplné a mal pocit, že ho napĺňajú. Veľa sa od oboch naučil. Keď začala vojna, nastúpil na front, kde sa musel s Demianom rozlúčiť. Max Demian – bol veľmi nezvyčajný človek. Veľmi rád o všetkom premýšľal, na všetko sa pozeral svojimi vlastnými očami a na všetko mal svoj vlastný názor. Mal veľmi pevnú vôľu, pomocou ktorej dosiahol veľa. Vedel čítať myšlienky a dokázal prinútiť ľudí robiť to, čo chcel, aby robili. Na viacerých mal nesmierne veľký vplyv. Tiež veril v Abraxa. Patril k ľuďom „so znamením“. K viacerým udalostiam opísaným v Biblii mal svoju vlastnú verziu, vychádzajúcu zo svojich pohľadov a názorov. Mával rôzne predtuchy – vytušil napríklad aj to, že príde vojna. Bol to veľmi osobitý a jedinečný typ človeka.

„Bol synom zámožnej vdovy. Na rukáve nosil čiernu smútočnú pásku. Všetkým bol čímsi nápadný. Pôsobil staršie, ako vyzeral, na nikoho nerobil dojem chlapca. Medzi chalanmi sa pohyboval cudzo a pohotovo ako muž, bo skôr vari ako pán. Obľúbený nebol, nezúčastňoval sa hier, ešte menej ruvačiek, ostatným sa páčil len jeho sebavedomý a rozhodný tón voči učiteľom. Raz, keď sme sa stretli, kývol na mňa. Vtedy sa mi však zazdalo, že v jeho milote je jemný náznak posmechu či ironickej výčitky, no možno som si to len namýšľal. Veľa ráz mi zrak zabehol k Demianovi, ktorého tvár ma mimoriadne priťahovala, a tak som sa díval na tú jeho bystrú, jasnú, náramne pevnú tvár, ako sa pozorne skláňa nad prácou. Vôbec nevyzeral ako žiak, čo si robí domácu úlohu, skôr ako bádateľ zaoberajúci sa vlastnými problémami. Príjemný mi vlastne nebol. Naopak, čosi mi na ňom prekážalo, zdal sa mi pyšný a chladný, bol akýsi priveľmi sebaistý a skúmavý a jeho oči mali výraz dospelého – čo deti nemajú rady – trocha smutný so zábleskami výsmechu. A predsa som sa musel ustavične naňho pozerať, či mi už bol milý alebo nie; on sotvaže raz ku mne zdvihol pohľad, vtedy som sa naľakane odvrátil.