„Už nikdy som netúžil vrátiť sa späť k tabuliam šťastlivcov, k slávnostiam ľudí veselých, už nikdy sa ma nezmocnila závisť či clivota po domove, keď som videl družnosť iných, ktorí niesli „znamenie“. My, ľudia „so znamením“, sme právom celého sveta mohli byť pokladaní za čudných, ba pomätených a nebezpečných. Boli sme bdelí či prebudení a naše úsilie sa upínalo na čoraz dokonalejšiu bdelosť, zatiaľ čo snaženie a hľadanie šťastia u iných sa obracalo na to, aby svoje ideály a povinnosti, svoj život i šťastie čoraz tesnejšie viazali na stádovitosť. Aj tam sa vyskytovalo úsilie, aj tam bola sila a veľkosť. Ale zatiaľ čo my poznačení, podľa nášho chápania, sme predstavovali vôľu prírody za novým, jedinečným a budúcim, tí druhí žili vôľou zotrvačnosti. Pre nich bolo ľudstvo – ktoré mali radi ako aj my – niečo hotové, čo treba udržiavať a ochraňovať. Pre nás bolo ľudstvo vzdialenou budúcnosťou, za ktorou sme všetci šli, ktorej obraz nikto nepoznal, ktorej zákony nikde neboli zapísané.“

Emil a Max sa často rozprávali o tom, že zreteľne pociťujú, že znovuzrodenie a zánik terajšieho sveta sú blízko a už citeľné. Pri takýchto rozhovoroch často bývala aj pani Eva, no nezasahovala.
Emil sa do nej zamiloval a neustále túžil po jej blízkosti. Pani Eva to vytušila.

„Keď som sa raz pár dní neukázal, a potom som sa rozrušený zasa vrátil, odviedla si ma nabok a povedala: „Neoddávajte sa želaniam, v ktoré neveríte. Viem, čo si želáte. Musíte sa vedieť želaní vzdať, alebo si ich želať vrúcne a opravdivo. Ak raz budete schopný prosiť tak, že si budete v sebe celkom istý naplnením, tak sa to aj stane. Vy si však čosi želáte, no vzápätí to zase ľutujete a máte pritom strach. To všetko treba prekonať. Porozprávam vám rozprávku.“
A začala o mládencovi, ktorý sa zaľúbil do hviezdy. Stál pri mori, vystieral ruky a vzýval hviezdu, rojčil o nej a svoje myšlienky zameral na ňu. Ale vedel, alebo si myslel, že vie, že hviezdu človek objať nemôže. Pokladal za osudné milovať hviezdu bez nádeje na naplnenie a vytvoril si z tejto myšlienky celoživotnú báseň o odriekaní a nemom vernom utrpení, čo ho malo urobiť lepším a čistejším. Jeho sny sa však všetky upínali na hviezdu. Raz opäť v noci zastal pri mori, na vysokom brale, pozeral na hviezdu a horel k nej láskou. Vo chvíli najväčšej túžby skočil a zrútil sa do prázdna, v ústrety hviezde. No v okamihu skoku mu ešte ako blesk preletelo hlavou: veď je to nemožné! Vtom ležal dolámaný dolu na pobreží. Nevedel ľúbiť. Keby vo chvíli, keď skočil, bol mal toľko duševnej sily, aby pevne a isto veril v naplnenie, bol by letel nahor a spojil sa s hviezdou.
„Láska nemusí prosiť,“ povedala, „ani požadovať.