Dosť presne rozlišujeme sny, ktoré naznačujú pohyb v mojej duši a tie ostatné, veľmi zriedkavé, v ktorých sa skrýva osud celého ľudstva. Len málokedy mávam také sny, no nikdy taký, o ktorom by som mohol povedať, že by bol prorocký a že by sa splnil. Náznaky sú priveľmi neurčité. No viem isto, že sa mi snívalo čosi, čo sa netýka len mňa samého. Ten sen patrí totiž k ostatným, skorším, čo som mal a len v nich pokračuje. Práve z týchto snov, Sinclair, mávam tušenia, o ktorých som ti už hovoril. Viem, že náš svet je spráchnivený, to by ešte nedávalo dôvod prorokovať jeho zánik alebo čosi také. Ale už viac rokov ma prenasledovali sny, z ktorých usudzujem, alebo cítim, alebo ako chceš – z ktorých teda cítim, že sa blíži pád starého sveta. Najprv to boli len veľmi slabé a nejasné tušenia, no stávali sa čoraz zreteľnejšími a silnejšími. Ešte neviem nič iné, iba že sa dalo do pohybu čosi veľké a strašné, čo postihne aj mňa. Sinclair, zažijeme to, o čom sme veľa ráz hovorili! Svet sa chce obnoviť. Páchne to smrťou. Nič nové neprichádza bez smrti. Je to strašnejšie, ako som si myslel.“

Max nechcel Emilovi vyrozprávať zvyšok svojho sna. Emil sa rozhodol, že ešte jeden semester ostane v H. Demian si zadovážil koňa a deň čo deň na ňom vytrvalo jazdil. Jedného dňa Emil zatúžil po spoločnosti pani Evy. Spomenul si na Demianove rady – ako dosiahnuť niečo, čo si veľmi želáme. „Zastal som uprostred izby, pozbieral všetko svoje vedomie a myslel na Evu. Chcel som sústrediť všetky duševné sily, aby pocítila moju lásku, aby som ju k sebe pritiahol. Musí prísť, musí túžiť po mojom objatí, môj bozk sa musí nenásytne vryť do jej zrelých ľúbivých pier. Stál som a vypol som sa, až ma mrazilo v prstoch na rukách i nohách. Cítil som, že zo mňa vyšla sila. Na zopár okamihov sa čosi vo mne pevne a tuho stiahlo dovedna, čosi jasné a chladné. Na chvíľočku som mal pocit, že mám v srdci kryštál, vedel som, že je to moje ja. Chlad mi stúpol až po prsia.
Keď som sa z náramného napätia prebral, cítil som, že čosi prichádza. Bol som na smrť vyčerpaný, ale pripravený vidieť do izby vstupovať Evu, rozohnenú a uchvátenú. Dlhou ulicou teraz burcoval dupot kopýt, znel blízko a tvrdo, zrazu zastal. Priskočil som k obloku.
Z koňa zostupoval Demian.“

Max bol veľmi rozrušený. Prišiel Emilovi povedať, že dostal tri ďalšie znamenia a je presvedčený, že vypukla vojna. Povedal, že je ochotný hneď narukovať. Emil sa bál o pani Evu.

„Moja matka? Ach, o tú nám netreba mať starosť. Je bezpečná, bezpečnejšia ako dnes hocikto na svete. Tak veľmi ju ľúbiš?“
„Ty si to vedel, Demian?“
Zasmial sa jasne a celkom uvoľnene.