„Chlapče môj! Pravdaže som to vedel. Ešte nikto neoslovil moju matku pani Eva, aby ju pritom neľúbil. Mimochodom, ako to bolo? Dnes si ju alebo mňa privolával, však?“
„Áno, privolával… Volal som pani Evu.“
„Cítila to. Zrazu ma poslala preč, vraj musím isť za tebou. Práve som jej podával správy o Rusku.“

Emil odišiel do svojej izby a veľa premýšľal o tom, čo mu Demian povedal. I keď možno tušil, že príde vojna, nevedel si ani len predstaviť, ako to bude v blízkej budúcnosti vyzerať.
O nejaký čas bola vojna, Demian šiel bojovať. Emil sa postaral o pani Evu, a potom odišiel na vojnu aj on. Pripadalo mu to, akoby všetci ľudia boli bratmi – spomínali na vlasť a česť.
Spočiatku bol všetkým veľmi sklamaný. „Veci ako aj ciele boli celkom náhodné. Prapocity, aj tie najdivšie, sa neobracali na nepriateľa, ich krvavé dielo bolo len vyžarovním vnútra, rozpoltenej duše, ktorá chcela zúriť a zabíjať, ničiť a zomierať, aby sa mohla znova narodiť. Obrovský vták sa kľuval z vajca, vajce bolo svet a svet sa musel zbúrať.“

Prišiel úplný koniec Emilovho rozprávania.

„Pred majerom, čo sme obsadili, som jednej predjarnej noci stál na stráži. Chabý vietor dul v náladových nárazoch, nad vysokým flanderským nebom tiahli vojská oblakov, kdesi za nimi sa dal tušiť Mesiac. Už celý týždeň som bol nepokojný, trápila ma akási starosť. Teraz, na svojom temnom strážnom stanovišti, som vrúcne spomínal na obrazy svojho doterajšieho života, na pani Evu, na Demiana. Stál som opretý o topoľ a civel na pohyblivé nebo, ktorého tajomné chvejivé svetielka sa chvíľami stávali velikánskymi prúdiacimi sledmi obrazov. Podľa zvláštneho slabého pulzu, podľa necitlivosti pokožky na vietor a dážď, podľa iskrivej vnútornej bdelosti som pocítil, že vodca je kdesi nablízku. Voblakoch bolo vidieť veľké mesto, prúdili z neho milióny ľudí, ktorí sa húfmi roztiahli po celom kraji. Doprostred medzi nich vstúpila mocná božská postava, vo vlasoch iskrivé hviezdy, veľká ako pohorie, s črtami pani Evy. Ako v obrovskej priepasti zanikali v nej zástupy ľudstva a nebolo ich. Bohyňa si čupla k zemi, na čele sa jej jasne zatrblietalo „znamenie“. Akoby ju premohol sen, zavrela oči a jej veľká tvár sa stiahla od žiaľu. Zrazu ostro skríkla, z čela jej príštili hviezdy, mnoho tisíc žiarivých hviezd, čo sa v nádherných oblúkoch a polkruhoch kyvotali na čiernom nebi. Jedna z hviezd zasvišťala jasným tónom práve smerom ku mne, akoby ma hľadala. Vtom sa roztreskla s revom na tisíce iskier, vyhodila ma a vrhla zasa na zem a svet sa s hrmotom na mňa zrútil.