Našli ma neďaleko topoľa, pokrytého zemou a mnohými ranami.
Ležal som v pivnici, kanóny duneli nado mnou. Ležal som v aute, čo drkotalo holými poľami. Väčšinou som spal alebo bol v bezvedomí. No čím hlbšie som spal, tým prudšie som cítil, že ma čosi priťahuje, že nasledujem akúsi silu, čo má nado mnou moc.
Ležal som v maštali na slame, bola tma, ktosi mi stúpil na ruku. Moje vnútro však chcelo ísť ďalej, silnejšie ma ťahalo preč. Znova som ležal v aute a neskôr na nosidlách či rebríku a čoraz silnejšie som cítil, že ma to niekam ťahá, necítil som nič, len nutkanie dôjsť tam.
Potom som dorazil do cieľa. Bola noc, bol som pri vedomí, no práve som mocne pociťoval, že ma to vo vnútri kamsi ťahá a núti. Teraz som ležal v sále, uložili ma na zem a vedel som, že sem ma to volalo. Obzrel som sa okolo seba, tesne vedľa mňa na slamníku ležal ktosi, naklonil sa a zadíval na mňa. Na čele mal „znamenie“. Bol to Max Demian.
Nevládal som hovoriť a ani on nemohol alebo nechcel. Len na mňa pozeral. Tvár mu osvetľovala žiara lampy, čo visela nad ním na stene. Usmial sa na mňa. Díval sa na mňa nekonečne dlho. Pomaly si približoval tvár k mojej, až sme sa takmer dotýkali.
„Sinclair!“ vyslovil pošepky.
Očami som mu dal najavo, že mu rozumiem.
Znova sa usmial, takmer súcitne.
„Chlapče!“ povedal.
Jeho tvár spočívala celkom blízko mojej. Tíško pokračoval: „Pamätáš sa ešte na Franza Kromera?“ spýtal sa.
Žmurkol som súhlasne a tiež som sa usmial.
„Môj milý Sinclair, daj si pozor! Budem musieť odísť. Budeš ma možno zasa raz potrebovať proti Kromerovi alebo inak. Keď ma zavoláš, neprídem k tebe tak neokrôchane na koni alebo vlakom. Vtedy iba načúvaj svojmu vnútru a zbadáš, že som v tebe. Chápeš? A ešte čosi! Pani Eva povedala, že ak sa ti raz bude vodiť zle, mám ti odovzdať od nej bozk, čo po mne poslala… Zavri oči, Sinclair!“
Poslušne som zavrel oči a na perách som pocítil ľahučký bozk. Stále som na nich mal trocha krvi, nechcelo z nej ubudnúť. A potom som zaspal.
Na druhý deň ma zobudili, mal som ísť na preväz. Keď som sa konečne celkom prebral, chytro som sa obrátil k susednému slamníku. Ležal na ňom cudzí človek, ktorého som nikdy nevidel.
Preväzovanie ma veľmi bolelo. Všetko, čo sa potom so mnou dialo, bolelo. No ak raz nájdem kľúč a celkom zostúpim do seba, tam, kde v temnom zrkadle driemu obrazy osudu, potom sa mi bude treba už len nakloniť nad jeho čiernu plochu a uvidím svoj vlastný obraz, ktorý sa mu teraz celkom podobá – jemu, môjmu priateľovi a vodcovi.“




Emil možno nenašiel seba samého, ale aspoňa sa o to pokúsil.