Keď dnes uvažujem, ako tento žiak vyzeral, môžem povedať toľko: bol v každom smere iný ako ostatní, bol celkom svojský a osobnostne poznačený, preto bol nápadný – pritom robil všetko, aby tak nebil do očí, no držal sa i správal ako preoblečený princ, ktorý sa ocitne medzi sedliackymi parobkami a veľmi sa usiluje vyzerať ako oni. Pri pozdrave napodobňoval náš školácky tón, ale bol dospelý a zdvorilý.
Vidím ho, ako ide do školy, sám alebo s ostatnými väčšími žiakmi, pôsobí cudzo, osamelo a mĺkvo, putuje medzi nimi sťa hviezda, obkolesený vlastným povetrím, žijúci podľa vlastných zákonov. Nikto ho nemal rád, nikto k nemu nemal dôverný vzťah, len jeho matka. No aj k nej sa správal, zdá sa, nie ako dieťa, ale ako dospelý. Učitelia ho nechávali čo možno najviac na pokoji, bol dobrým žiakom, ale neusiloval sa nikomu zapáčiť a z času na čas sa k nám doniesla poznámka alebo odvrávka, ktoré vraj uštedril niektorému učiteľovi a ktorým nechýbala jeho ostrá vyzývavosť či irónia. Stál som pri obloku, skrytý záclonou, a díval sa naňho, s hlbokým začudovaním pozorujúc jeho sústredenú, chladnú, jasnú tvár obrátenú k štítu, tvár muža, bádateľa alebo umelca, rozvážnu a plnú vôle, ale svetlú a chladnú, so znalými očami.
A znovu ho vidím. Bolo to o čosi neskôr, na ulici, všetci sme obstúpili pred školou koňa, ktorý spadol. Demian mal pohľad upriamený na konskú hlavu a zasa oplýval hlbokou, tichou, takmer fanatickou, a predsa nenáruživou pozornosťou. Dlho som sa naňho díval, a vtedy som pocítil, ale ešte som si neuvedomoval, čosi veľmi svojrázne. Mal som pred očami Demianovu tvár a zbadal som, že nemá tvár chlapčenskú, ale mužnú. Zbadal som ešte viac, zdalo sa mi, že vidím alebo cítim ani nie tak tvár muža, ale ešte akúsi inú. Akoby v nej bolo čosi aj zo ženskej tváre a na okamih sa mi zdala nie mužská ani detská, nie stará ani mladá, ale akási tisícročná, akoby mimo času, poznačená inými vekmi, než žijeme my. Tak mohli pôsobiť zvieratá alebo stromy či hviezdy – neuvedomoval som si, ani som necítil presne to, čo vravím teraz ako dospelý, ale niečo tomu podobné. Možno bol krásny, možno sa mi páčil, možno aj protivil, nedalo sa to rozlíšiť. Vedel som len: bol iný ako my, bol ako zviera alebo duch či obraz, ani neviem, aký bol, ale bol iný, nepredstaviteľne iný ako my všetci.
V škole sa vravelo, že je žid, alebo nie, pohan, a iní zasa šírili, že s matkou nie sú nijakého náboženstva, alebo že patria do akejsi náramne zlej sekty. Myslím, že v súvislosti s tým som zachytil aj podozrenie, že vraj žije s vlastnou matkou ako s milenkou. Najskôr to však bolo tak, že ho dovtedy vychovávala bez náboženstva, čo preňho mohlo v budúcnosti mať nepríjemné následky.
Akoby nás čosi zväzovalo.