V tej chvíli som pocítil akési dojatie či pripomienku, a zrazu som len zazrel v predných radoch lavíc Demianovu tvár obrátenú ku mne, s jasnými výrečnými očami, v ich výraze sa mohol skrývať práve tak posmech ako vážnosť.
Demian býval vždy k učiteľom i žiakom slušný, nikdy som nevidel, že by vystrájal školácke sprostosti, nikdy som ho nepočul hlasne sa zasmiať alebo tárať, nikdy na seba neprivolal učiteľovo pokarhanie. Ale celkom potichučky, skôr pokynom či pohľadom ako šepkanými slovami, vedel ma pritiahnuť k tomu, čím sa sám zapodieval. A boli to veru dosť zvláštne veci.
Začala sa hodina, usiloval som sa dávať pozor a Demian ma nevyrušoval. Po chvíli som zo strany, z ktorej sedel pri mne on, zacítil čosi osobité, prázdnotu či chlad alebo čosi také, akoby jeho miesto bolo prázdne. Keď ma pocit začal už stiesňovať, obrátil som sa. Videl som, že môj priateľ sedí vzpriamený, drží sa rovno ako inokedy. Ale jednako vyzeral inak, čosi z neho vychádzalo, obkolesovalo ho čosi, čo som nepoznal. Myslel som, že má oči zavreté, ale všimol som si, že ich má otvorené, no nevnímali, mal ich meravé a nasmerované dovnútra alebo do veľkej diaľky. Sedel bez pohnutia, akoby ani nedýchal, ústa mal sťa vytesané z dreva či kameňa, tvár bledú, bezfarebnú ako kameň. Hnedé vlasy boli na ňom najživšie. Ruky mal položené na lavici, mŕtvo a ticho ako predmety, kamene či plody, bledé a bez pohybu, no nie ochabnuté, ale pevné, dobrý obal zakázaného mocného života. Jeho pohľad ma rozochvel. Je mŕtvy! pomyslel som si, ba takmer povedal nahlas. Ale vedel som, že nie je mŕtvy. Uhrančivým pohľadom som mu visel na tvári, bledej kamennej maske, a cítil som: toto je Demian! Aký bol iný, keď kráčal a zhováral sa so mnou, vtedy bol len spola Demianom, takým, ktorý načas hrá svoju úlohu, prispôsobuje sa, robí to z láskavosti ku mne. Ozajstný Demian však vyzerá takto. Je takýto kamenný, prastarý, zvierací, ako skala, krásny a chladný, mŕtvy a potajomky plný úžasného života. A okolo neho tichá prázdnota, vzdušný a hviezdny priestor, osihotená niť. Nebol som jeho súčasťou, bol pre mňa nedosiahnuteľný, bol odo mňa ďalej, akoby sa nachádzal na najvzdialenejšom ostrove sveta.“


Pani Eva – zámožná vdova, Demianova matka, tiež „so znamením“. Vždy pôsobila veľmi múdro, pokojne a duchaplne. Mala rovnako originálne názory ako jej syn. Dokázala si získať ľudí svojím šarmom. Mala v sebe zvláštne čaro a iskru. Bola to vyrovnaná osobnosť, ktorú si väčšina ľudí vážila a pre každého bola pocta oslovovať ju menom. Bola stelesnením matky. „Bola to ona, veľká, takmer mužská postava ženy, podobná svojmu synovi, mala črty materstva, prísnosti i náruživosti, bola krásna a vábna, pekná a neprístupná, démon i matka, osud i milenka. Taká bola!
Nezmohol som sa ani na slovko. Tvárou, rovnakou ako synova, ktorá neprezrádzala čas ani vek a bola plná oduševnenej vôle, sa na mňa láskavo usmievala pekná, ctihodná pani.